Recenzia / STAROSTLIVÁ ARCHITEKTÚRA?
Medzery a možnosti ukazuje výstava Oslobodený priestor: starostlivosť – architektúra – feminizmus
Skupinová výstava v kurátorskej koncepcii Petry Hlaváčkovej sa primárne zaoberá otázkami architektúry, ktoré nesúvisia s formou, ale týkajú sa podmienok a prostredí, v ktorých architektúra vzniká, ako aj jej cieľovej skupiny. Cez prizmu intersekcionálneho feminizmu v architektúre reflektuje spoločenskú nerovnosť a zároveň načrtáva možnosti pre spravodlivejšie usporiadanie. Výsledkom je podnetný, tematicky hutný, mnohovrstevnatý a formálne pestrý príspevok k širším debatám o zastúpení žien a iných marginalizovaných skupín v tomto odvetví aj všeobecne v spoločnosti.
Úvodná miestnosť v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy patrí nevyhnutnému rozširovaniu architektonického kánonu. V záclonovej inštalácii štúdia Woven a Janice Šipulovej, ktoré zastrešili architektonické riešenie celého projektu, si možno prezerať pripravovanú českú databázu Ženy v architektuře a vypočuť si aj rozhovory so slovenskými architektkami, ktoré viedla Henrieta Moravčíková. Samotný efemérny záclonový pavilón je priestorom pre odpočinok, ale tiež zhmotnením zásady udržateľnosti (nakoľko materiál je vyradeným majetkom GmB) aj odkazom k problematike domova a súkromnej sféry, vrátane prác tradične vykonávaných ženami. Prínos jednotlivých odborníčiek do odvetvia a podmienky, v ktorých svoju prácu vykonávali a vykonávajú, dopĺňajú tiež videozáznamy z tematických zahraničných prednášok a konferencií v prízemí galérie.
Nadväzujúca časť výstavy pracuje s pozíciou žien špecificky v česko-slovenskom kontexte, pričom premenu progresívnych oficiálnych politík späť k presadzovaniu role ženy ako matky a manželky ilustrujú diela zostavené z mediálnych obrazov v období ČSSR. Medzi najpôsobivejšie momenty patrí súčasný dokumentárny film Átriák Markéty Mráčkovej, Šárky Svobodovej, Barbory Šimonovej a Jaroslava Šlaufa, ktorý je spomienkou na architektku Růženu Žertovú. Zachytáva jej vlastný dom v Brne-Žabovreskách, medzigeneračné vzťahy, ktoré tu Žertová rozvíjala, ako aj trpký koniec, keď jej na sklonku života bolo odopreté v dome dožiť a naložiť s ním podľa vlastných predstáv. Príbeh predstavujú generačne mladšie odborníčky, ktoré zároveň patrili k úzkemu kruhu Žertovej a zosobňujú tému vzájomnej starostlivosti a podpory medzi ženami.
Tretí tematický okruh sa zaoberá verejným priestorom a jeho plánovaním prostredníctvom dvoch navzájom si čeliacich videí. Kým v jednom z nich sledujeme priam absurdno-thrillerový zážitok z verejného priestoru v Brne, druhé ponúka hravé skúmanie a spochybňovanie verejného priestoru a kto je v ňom videný*á. Výstava tematizuje aj mužskú dominanciu v architektúre, respektíve systém tzv. pánskych klubov, ktorý na základe rodovo determinovaných sociálnych väzieb znemožňuje rovný prístup ku kariérnym príležitostiam a rozvoju. Možnosť sieťovania žien tu predstavuje česká iniciatíva Architektky, ktorá v Českej republike reflektuje nerovnosť v odvetví a na výstavu prináša site-specific textilnú inštaláciu zodpovedajúcu otázku, ako si oslovené architektky predstavujú feministickú architektonickú prax. Na záver sa výstava venuje téme vzdelávania, v ktorej alternatívu k hierarchickej “nalievárni” reprezentuje napríklad letná škola Never Never School organizovaná Spolkou.
Päť tematických celkov rozširuje výber umeleckých diel pod názvom Pošli to ďalej, ktorý zostavila Nicole Sabella. Cieľom je posilniť šírenie feministických praxí a na výstave sa tak ocitajú rekontextualizované diela autoriek ako napríklad Emília Rigová, ktorá so svojim charakteristickým motívom koberca/šatky vytvára dočasný prístrešok, akési útočisko pod sukňou, ktoré okrem rómskej identity skúma tému domova. Sama Sabella prispieva zvukovou inštaláciou Si doma, bejby, ktorá je – pri venovaní dostatočnej pozornosti – priamo na galerijnom schodisku mrazivým zážitkom už pri vstupe do priestorov.
Kurátorské úsilie komplexnú problematiku priblížiť prostredníctvom širokého spektra diel a uvažovaní je rozhodne cenné, zároveň však pomerne zahlcujúce. Len samotné vystavené objekty sú neraz priesečníkom rôznych tém a problémov, pričom sprievodné texty sú nabité informáciami a odkazmi na ďalšie diela a zdroje (vrátane tematického zinu). Ambíciou Hlaváčkovej pritom bolo tému sprístupniť aj širšej verejnosti, na čo je inštitúcia mestskej galérie ideálna. Podľa jej vlastných slov na výstavu reagujú aj bežné návštevníčky vyššieho veku, ktoré si vystavené vzťahujú na vlastné životné skúsenosti, mieru ponoru do jednotlivých vrstiev prezentovaného si teda každá*ý môže určiť sama*sám.
Konzistentná s obsahom je, našťastie, aj forma výstavy, ktorá zohľadňuje rôznorodé potreby ľudí pri návšteve a poskytuje aj dostatočný priestor na oddych a občerstvenie. Jedine pri – inak veľmi vydarenej – vizuálnej identite Aliny Matějovej, sa natíska otázka, či pätkové písmo aplikované v krikľavej ružovej na bielom podklade je naozaj tou najprístupnejšiou voľbou pre sprievodné texty a popisky.
Oslobodený priestor tak nie je “ženskou výstavou”, ako Hlaváčková vysvetlila na jednej z komentovaných prehliadok, nesústredí sa na skúmanie vlastností žien-architektiek či stavieb vytvorených ženami, ale zaoberá sa ich skúsenosťami a politikami, ktoré tieto skúsenosti formujú. Sumarizuje jedinečný dlhodobý výskum kurátorky a prináša impulzy pre ďalšie rozvíjanie témy starostlivosti a rovnosti príležitostí v architektúre na Slovensku.
