Majstri slovenského dizajnu / VILIAM CHLEBO

ĽH: Odkiaľ pochádzate?

VCH: Narodil som sa v Karlových Varoch v západných Čechách do zmiešanej rodiny. Mama pochádzala zo stredných Čiech a otec bol Stredoslovák. Vyrastal som na východe ČSSR v Spišskej Novej Vsi.

Ako začala vaša cesta dizajnéra?

Priamo v Spišskej Novej Vsi. Študoval som tam Strednú priemyselnú školu drevársku, umelecko-priemyselný odbor s názvom – Konštrukcia a tvorba nábytku a interiéru.

Kto bol pre vás v tej dobe formatívny? Hovoríme o konci 60. rokov a začiatok 70. rokov.

Kto, alebo čo ma formovalo? Boli to tri faktory – tvorivosť, škola, pravda.

Tvorivosť? V akom zmysle?

Musím začať detstvom. Bol som tretiak na základnej škole a v školskej družine som sa skamarátil s Jaroslavom Hreščákom. Aj keď sme boli rozdielne povahy, spájalo nás niečo tvorivé a neustále sme niečo vymýšľali. Začalo to demontážou a montážou bicyklov. V pivnici sme si zriadili dielňu, kde sme stále niečo vyrábali. Navrhovali sme karosérie áut, modelovali sme ich z hliny alebo z dreva. Navrhovali sme a vyrábali tienidlá svietidiel zo sklolaminátu. Doma sme si prerábali izby, vedeli sme si ich vymaľovať a vytapetovať. Neskôr sme začali vyrábať dvojité bicykle zvané tandemy, celkom 4 ks. Dva z toho sme urobili kamarátom za peniaze. Vymysleli a vyrobili sme dokonca bicykel, na ktorom sa bicyklovalo v ležiacej polohe. Moji rodičia stavali chatu aj garáž a ja som pri tom pomáhal, sledoval remeselníkov murárov, inštalatérov a priučil som sa týmto remeslám. Rád som si doma kreslil a vyrábal rôzne modely. Mali sme šijací stroj a vedel som si ušiť nohavice, košeľu aj kabát. Zužoval som dievčatám sukne aj nohavice. Taktiež som im vedel aj ostrihať vlasy. Boli to všetko mimoškolské činnosti, ktoré mi dali dobrý základ pre moju budúcu profesionálnu dráhu, pretože som ovládal danosti materiálov a spôsoby ich spracovania.

Škola v Spišskej Novej Vsi?

 Tam ma modelovali pedagógovia, napríklad dipl. arch. Štefan Tomaščík, ktorý nás učil dizajn, teda presnejšie návrhárstvo. Pojem dizajn sa u nás vtedy nepoužíval. Nazývalo sa to priemyselné výtvarníctvo. Druhým významným pedagógom a triednym profesorom bol akad. mal. Zdeněk Jeřábek, ktorý pochádzal z Prahy a učil nás voľnú kresbu a voľné výtvarné disciplíny. Znamenal pre mňa veľmi veľa, hlavne ako človek. Pamätám si na jeho výrok „Neverte nikomu“. Keď sme na neho vrhli nechápavé pohľady, vysvetlil nám to. Neverte ani mne, pretože aj ja sa môžem mýliť, preverte si všetky informácie, ktoré dostávate od ľudí aj z iných zdrojov, napríklad si to overte v knihách a utvorte si vlastný názor. Dnes sa tomu hovorí kritické myslenie. Ešte žije a píšeme si. Tretím pedagógom bol profesor akad. arch. Ján Kopnický. Mali sme šťastie, že architekt Kopnický prišiel vtedy práve z UMPRUM-ky z Prahy, kde študoval. Takže mal aktuálne nazeranie. Naučil nás základom modernej architektúry. A robil to dobre, vďaka nemu som sa pre architektúru nadchol na celý život.

A čo pravda?

Veľmi ma oslovila poučka: Každé prečo? Má svoje preto!
Bol som premýšľavý typ a vždy som hľadal odpovede na mne neznáme skutočnosti, aby som sa dopátral pravdy. Pravda, to sú overené fakty vedou alebo ľudským poznaním.

Kreslo T 2403, návrh 1979, realizácia 1980, výrobca Kodreta Myjava, zdroj: archív autora.

Na vysokú školu ste nešli. Prečo?

Išiel, ale nepodarilo sa mi tam na prvý pokus dostať, skúšal som to na UMPRUM v Prahe. Bola to prestížna škola a poznám ľudí, ktorých tam prijali až na tretí krát. Dal som si síce odklad vojny (pozn. red. bola vtedy povinná), aby som to skúsil aj o rok, ale medzitým som sa už zamestnal v Bratislave v podniku Drevovývoj a rozhodol som sa tam ostať a nepokračovať v štúdiu.

Ako ste vnímali nástup normalizácie?

Táto ma zastihla v prvom ročníku na strednej škole. Bola to zvláštna doba. Pamätám si tzv. previerky, ktoré museli absolvovať rodičia. Môj otec to označil ako najpotupnejšiu vec, akú kedy v živote zažil. Musel poprieť všetko v čo veril, pretože mal zodpovednosť za rodinu. Zakladalo sa nové mládežnícke hnutie SZM (socialistický zväz mládeže). Predseda robil nábor v triedach s argumentáciou, že sa ako členovia vraj jednoduchšie dostaneme na vysoké školy. Celkom som tomu nerozumel, že prečo? Veď predsa pre prijatie na vysokú školu sa mám preukázať vedomosťami a talentom! A tak som sa rozhodol do SZM nevstúpiť. Súvislostiam a dôsledkom som porozumel, keď som vyplnil prihlášku na vysokú školu.

Čo si máme predstaviť pod názvom Drevovývoj, aký typ pracoviska, a ktoré sú to roky?

Ide o 70. roky, konkrétne rok 1974. Moje prvé pracovisko bol  Výskumný a vývojový ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu – VVÚDNP. Bola to vývojová základňa pre slovenské štátne drevárske podniky, ktoré sériovo vyrábali nábytok a vo veľkom zásobovali obchody s nábytkom.

Ako to tam fungovalo? Ako bola štruktúra oddelení?

Boli tam 3 ateliéry s rovnakým zameraním – navrhovanie nábytku pre sériovú výrobu v štátnych podnikoch. Odhadujem, že tam pracovalo cca 25 návrhárov a konštruktérov. Pracovali tam známe osobnosti dizajnu, ktorých som však vtedy vnímal iba ako kolegov. Boli to Ing. arch. Ján Hutťan, dipl. arch. Otto Gross, Ing. arch. Jozef Korec, arch. Jiří Petřivý, Ing. arch. Magdaléna Szépová, Ing. Štefan Schneider, arch. Milan Lovás. Z mojich rovesníkov sa neskôr presadili akad. arch. Štefan Čech, akad. arch. Peter Mesiarik, Ing. arch. Júlia Kunovská.

V tomto zamestnaní som sa prvý krát stretol s pojmom dizajn. Nerozumel som významu slova a kolegyňa Hela, ktorá zrejme absolvovala nejaký odborný seminár mi to vysvetlila. Pojem priemyselné návrhárstvo je nahradzované novým slovom DIZAJN, pretože v tomto slove sú vraj zakódované tieto parametre: Dizajn = forma + funkcia + ergonómia + technológia + ekonomika, ktoré musia pôsobiť v súčinnosti. Túto rovnicu som si zapamätal a mám to zakódované v mojej práci dodnes. Jednoducho povedané, tvarové riešenie výrobku musí byť vždy zosúladené s ostatnými súvislosťami. V tomto podniku som sa však k samostatnej práci nedostal. Rozkresľoval som návrhy svojho šéfa a kreslil výrobnú dokumentáciu. Pôsobenie na tomto pracovisku bolo pre mňa iba epizódou. Robil som tam cca 17 mesiacov.

Ako sa to vyvinulo po návrate z vojny?

Keď som sa vrátil z vojny, tak ma môj kamarát Jaroslav Hreščák  v roku 1978 zlanáril do Výskumného ústavu miestneho hospodárstva – VÚMH. Urobil som dobré rozhodnutie, bolo nás tam 6 návrhárov v dvoch kanceláriách s pôsobnosťou pre podniky miestneho priemyslu pre celé Československo. Každý z nás mal samostatné úlohy, kde bol zodpovedný za návrhy aj výrobnú dokumentáciu. Tu som pocítil skutočnú tvorivú slobodu, bez zasahovania nejakého vedúceho. Začali sa moje zlaté časy v oblasti tvorby priemyselného dizajnu.

To boli podniky kde sa riešila téma typizovaného nábytku?

Áno, ale v podnikoch MH išlo hlavne o malosériovú výrobu a výrobu na objednávku. Podniky miestneho priemyslu boli v každom okresnom meste a zabezpečovali služby pre obyvateľov v rámci okresov. Mali rôzne opravovne, drevovýrobu, kovovýrobu, čalúnnickú výrobu. Každý rok sme robili zadanie pre iný podnik a často to bolo aj pre viacero podnikov naraz.

Boli to návrhy, ktoré sa mali sériovo vyrábať. Aká bola úspešnosť toho, že sa prešlo od návrhu do realizácie?

My s Jaroslavom Hreščákom sme mali celkom dobrú pozíciu. Znášali sme tzv. „zlaté vajcia“. Všetko čo sme navrhli, dostalo na Predajných výstavách spotrebného tovaru v Brne, zlatú medailu. Táto cena sa oficiálne volala Najlepší výrobok miestneho hospodárstva. Boli to kontraktačné výstavy, kde vystavovali podniky miestneho priemyslu a výrobné družstvá.

V tom období sa ešte všetko prototypovalo. Mám zaujímavé zážitky z prototypovania nábytkov v jednotlivých podnikoch. Stretával som sa s výrokmi remeselníkov. „Toto sa nedá vyrobiť!“ Bol to častý jav, pretože pracovníci v tom čase neboli ničím stimulovaní, aby vytvárali iné veci ako tie, na ktoré sú zvyknutí. Bola to pre nich zbytočná komplikácia života, nič z toho nemali. Do mňa vždy vošiel „čert“ a dokázal som odsunúť robotníka od stroja, aby som mu predviedol, ako sa to dá vyrobiť. Takto som aj ušil niekoľko čalúnených súprav na výstavu. Zúročili sa moje skúsenosti a zručnosti, ktoré som nadobudol ešte v mladom veku.

S Jaroslavom Hreščákom ste robili v tandeme?

Ako som už spomínal, bol môj dobrý kamarát z detstva. Potom sme spolu študovali, a stali sme sa aj kolegami. Dizajnérsku tvorbu sme však mali oddelenú. Považovali nás síce za autorskú dvojicu, ale v spoluautorstve sme robili iba výstavné expozície a interiéry. V dizajne sme boli skôr rivali a súťažili sme medzi sebou, ale navzájom sme si priali a pomáhali si, keď bolo potrebné.

Vráťme sa ešte k téme reálnej sériovej výroby. Tých návrhov a súťaží bolo veľa. Prečo? Ako to v realite fungovalo?

Určité veci som pochopil až neskôr. Podniky často vystavovali nové veci, ale nie preto, aby mali snahu inovovať a vyrábať. Bola to zvláštna doba, keď bol všetkého nedostatok. Čokoľvek sa vyrobilo, tak sa to aj predalo. Prečo mali podniky záujem každý rok vystaviť nové nábytky? Princíp bol nasledovný. Išlo hlavne o tú zlatú medailu. Keď ju získali, mohli ísť za nadriadeným orgánom. Zlatá medaila bola cesta k tomu, že mohli požiadať štát o devízové prostriedky na nákup nových technológií zo sveta. „Dajte nám devízy, kúpime si frézu, alebo nejakú inú technológiu z Talianska.“ Takto sme dosť pomohli napríklad Dřevopodniku Holešov, keď nás na spoluprácu oslovil akad. arch. Ludvík Volák.

Tento podnik vyrábal zaujímavé veci, s ktorými sa môžeme stretávať dodnes. Napríklad kreslo Bratislava dodnes zapĺňa chodby zdravotníckych zariadení. Vstupné priestory slovenských ministerstiev sú dodnes zariadené ich nábytkom. Architekt Volák je aj autorom tzv. stola federácie na Bratislavskom hrade. Každý rok sme im priniesli zlatú medailu a to iba z dôvodu, aby mohli žiadať o devízy na rozvoj podniku. Veci, ktoré sme im navrhovali a boli vystavené, sa vyrábali iba na zákazku a nie sériovo. Robili sme pre nich 8 rokov. Podobne uvažovali aj iné podniky, pre ktoré sme robili. Výnimkou bol podnik miestneho hospodárstva KODRETA Myjava, ktorý mal vážny záujem o sériovú výrobu.

O koľkých zlatých medailách pre vás sa bavíme?

Bolo ich asi 16. Z toho 6 výrobkov dostalo označenie vybrané pre CID. Znamenalo to nomináciu na najvyššie ocenenie za dizajn. Moje 2 návrhy získali najvyššiu cenu za dizajn Vynikajúci výrobok roku. A nakoniec tam bola aj jedna cena Krištáľový ihlan. Túto cenu som dostal v spoluautorstve s Jaroslavom Hreščákom. Bola to naša jediná spolupráca v dizajne.

Ako by ste opísali súťaženie v Brne. Dá sa to pre zjednodušenie prirovnať napríklad k Bratislavskej lýre v hudobnom pop biznise?

To asi úplne nie. Musím ešte upresniť, že zlaté medaily boli odovzdávané výrobcom a nie autorom. V Brne vždy vystavovalo vyše 100 podnikov miestneho priemyslu a komisia udeľovala 10 zlatých medailí, aby stimulovala inovácie a podniky. Udeľovali sa tam aj ceny za najlepšiu expozíciu. Aj to sme vyhrávali, a to už ani nepočítam.

Ucelená kolekcia pre Kodretu 1980, zdroj: archív autora.

Do konca 80. tých rokov ste teda spolu pôsobili na jednom mieste, vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva. Pozrime sa na vašu spoluprácu s Kodretou Myjava. Kedy začala?

Začala v roku 1979, kedy sme pripravovali kolekciu návrhov, ale keď sa bavíme o „tých“ výrobkoch, tak to bol rok 1980 našou prvou výstavou. Paradox je, že to nebola oficiálna práca. Naša prvá spolupráca s Kodretou bola vlastne fuška. Oslovil nás vedúci technického rozvoja, ktorý už poznal našu prácu. Mali sme pre nich navrhnúť výrobný program pre prevádzku kovovýroby. Rozmýšľali sme hlavne akou formou to zlegalizovať, pretože sme vtedy ešte neboli vo zväze výtvarných umelcov, čiže sme nemohli robiť cez Dielo. Tak sa vymyslelo, že sa zapojíme do zlepšovateľského hnutia, ktoré bolo vtedy podporované. Dôležité bolo pre nás pred započatím navrhovania naštudovať si ich výrobné možnosti. Zaujímavá bola technológia ohýbania rúrok za studena a podnik mal aj galvanizovňu a dokázali pochrómovať kovové povrchy. Bola to pre nás výzva. Navrhovanie nám išlo od ruky a robili sme všetky návrhy, ako sa hovorí „ľavou zadnou“. Kodreta vyrobila podľa našich návrhov kovové konštrukcie bez čalúnenia. Našli sme si súkromného čalúnnika v Záhorskej Bystrici, kde sme každý deň dochádzali a spolu sme modelovali čalúnenia. To bola ťažšia úloha, pretože sme pri návrhoch používali skôr krajčírske detaily. Všetky modely sa odviezli na Myjavu a podľa nich sa realizovala celá kolekcia nábytku určená na Výstavu spotrebného tovaru v Brne, roku 1980.  Bolo navrhnutých cca 15 výrobkov. Išlo o solitéry kresiel, stoličiek, konferenčných a servírovacích stolíkov. Výstavu sme mali ako laboratórium, kde sme si vyskúšali rôzne hrúbky rúrok, farebnosti a tvary.

Takže to bolo registrované ako zlepšovací návrh, a zlepšovali ste čo?

Nezlepšovali sme nič. Navrhli sme nové výrobky. A potom sme z toho dostávali nejaké percentá z výroby. Ale iba počas troch rokov.

Prečo iba tri roky?

Mohli sme si vybrať z 10 rokov ľubovoľné 3 roky. Vtedy boli tak nastavené pravidlá. Bolo na našej voľbe, buď prvé tri roky, alebo posledné, alebo niečo medzi tým. Vtedy som netušil, že sa budú moje návrhy vyrábať v takom rozsahu. Vybral som si prvé tri roky, aby som mal istotu, tak sa mi ušlo pár drobných. Výroba o veľkých objemoch sa rozbehla až neskôr.

Tieto návrhy veľmi masovo dotvárali hlavne verejné, či kancelárske priestory v 80. rokoch, boli obrazne povedané, všade. Musel to byť zvláštny pocit.

Áno, v podstate skoro každá nová kancelárska budova, ale aj hotely, úrady, sa zariaďovali týmto typom sedacieho nábytku. Nábytok svojim materiálovým a tvarovým prevedením bol priam predurčený pre zariaďovanie verejných priestorov. Obľúbili si ho hlavne architekti, pre jeho ľahkosť, tvarovú neutralitu a dispozičnú variabilitu. Toto všetko sa dá prirovnať k vytvoreniu hitu, ktorý verejnosť prijala. Najviac som pyšný na skutočnosť, že v rokoch 1980–1985 bol náš nábytok použitý vo Vile Tugendhat v Brne. Bolo to iba dočasné riešenie, ale moja práca kreslo T2403 sa aspoň na chvíľu dotkla diela architekta svetového mena (Ludwig Mies van der Rohe). Známa je fotografia, ktorá obehla snáď všetky noviny, kde sedia premiéri Slovenskej a Českej republiky v záhrade vily Tugendhat na Hreščákovej stoličke T2306 a delia našu republiku. Kreslá aj celá kolekcia nábytkov nám otvorili dvere a stali sme sa známi. Prijali nás, aj na základe tejto práce, do Slovenského zväzu výtvarných umelcov.

A ako to bolo s autorstvom dizajnu v tomto prípade vo vašej dvojici?

Už som spomenul, že tvorbu dizajnu sme mali oddelenú. Z ocenených výrobkov som ja navrhol kreslá T2403 a T2407 s variantnými prevedeniami a konferenčnými stolíkmi. Jaroslav Hreščák je autorom stoličiek T2306 bez podrúčiek a jej dvojičky T2307 s podrúčkami. Ale cenu za vynikajúci výrobok sme dostali spolu. Komisia v snahe oceniť čo najviac výrobkov, spojila tieto návrhy do jednej skupiny a dostali nomináciu Vybrané pre CID. Táto skratka znamenala Cena Inštitútu Dizajnu. Najvyššia cena za dizajn s názvom Vynikajúci výrobok roku 1980, bola udeľovaná z rúk Federálneho ministra pre technický a investičný rozvoj. Cenu sme prevzali v sále Paláca kultúry v Prahe.

V čom boli vaše návrhy atraktívne? Máte nejakú predstavu?

Naše návrhy zaujali a odborná verejnosť konštatovala, že došlo k znovuobjaveniu kovového nábytku v Československu. Vieme, že v 30. rokoch sa u u nás vyrábal kvalitný nábytok z ohýbaných trubiek, to ale časom  zaniklo. My sme prišli na trh asi v správny čas.

Takže ste naštartovali revival kovového nábytku. Následne si tento materiál dosť obľúbila aj nastupujúca postmoderná architektúra a dizajn.

Nie som si istý, či sa náš nábytok zapojil do štýlu postmoderny, skôr nie. Túto novú vlnu som intenzívne vnímal a znamenala pre nás čerstvý nádych plný nových tvarov, materiálov a farebností, ale nenaskočil som na ňu. V duchu postmoderny som urobil iba niekoľko výstavných expozícií a interiérov, kde som potreboval zaujať materiálmi, štruktúrami, svetelnými efektami. Naše nábytky zapadli, pre svoju neutralitu, rovnako do funkcionalistickej architektúry aj postmodernistickej architektúry. Môj názor na postmodernu sa možno niekomu nebude páčiť.

Postmodernu v nábytkovej tvorbe som vnímal skôr ako výtvarné umenie a nie ako dizajn. Išlo skôr o módny smer, ktorý nás očaril, ale len na chvíľku. Zaznamenal som aj vystihujúce prirovnanie „oslava nefunkčnosti“. Vytvoril sa napríklad predmet s tématikou nábytku, v ateliéri na kolene jeden kus, odfotilo sa to do časopisu, zaujalo na výstave svojou výtvarnosťou, ale často absentovali parametre funkcie, ergonómie, technológie a ekonomiky. Jednoducho výtvarné dielo. Hovorím to so všetkou úctou k postmoderne, ale priemyselný dizajn v oblasti tvorby nábytku to nebol.

Koľko kusov sa vyrobilo v Kodrete podľa vašich návrhov ?

Kreslo T2403 sa vyrábalo viac ako 30 rokov. Odhadujem vyrobených desiatky tisíc kusov. Navyše kreslo je ľahko reparovateľné, čiže má dlhú životnosť. Chrómy vydržia dlho. V Slovenskom centre dizajnu sa uskutočnila aj spoločenská akcia a pri príležitosti 30. výročia výroby kresla T2403 som dostal tortu. Druhé moje kreslo T2407 sa vyrábalo asi 10 rokov.

Replika kresla T2407, ktorého upravebá verzia je použitá v priestoroch Novej scény Národného divadla v Prahe, zdroj: nanovo.cz

Medzi architektov, ktorých zaujal váš dizajn patril aj ikonický český architekt Karel Prager. Kde si vás našiel?

Architekti chodili na nábytkové výstavy do Brna, a náš nábytok ich zaujal. Mali sme ich publikované v časopisoch. Tak nás našiel aj on, najprv oslovil výrobcu s objednávkou, že by chceli nejaký sedací nábytok do dostavby Národného divadla v Prahe. Mal ale otázku, či môže aj on vstúpiť do dizajnu. Cítil potrebu obliecť kreslo do lepšieho „obleku“ a odlíšiť ho od štandardu, veď išlo predsa do divadla. Mali sme stretnutie v jeho ateliéri v Prahe. Bolo to racionálne jednanie a mal už pripravené škice. Išlo predovšetkým o kreslá T2407, ale objednali aj T2403 – tie objednali do administratívnych priestorov divadla. Kreslá slúžia doteraz, jediný rozdiel je, že nemali čierne, ale biele pätky na nohách. Architekt Prager mal predstavu, že použije iný materiál. Zvolil kožu a mierne sme zmenili aj dizajn sedacej časti kresla T2407. Doteraz mám odložené moje škice a poznámky z jednania. Kreslá do divadla čalúnili v dielňach v meste Slaný. Kreslá sú doteraz funkčné a slúžia. Môj návrh rátal s odnímateľným poťahom – boli tam kovové patentky. Tento model do divadla bol robený s čalúnením na pevno. Vyrobilo sa ich asi 90 kusov.

Máte aj iné spolupráce s architektmi (v oblasti interiérov)?

Interiérom sme sa začiatkom 80. tých rokov venovali iba okrajovo. Urobil som v rokoch 1979 – 1980 spolu s Jaroslavom Hreščákom iba reštauráciu Park v Banskej Bystrici, ale realizáciu som nikdy nevidel. Dostalo sa nám uznanie od akad. arch. Jozefa Gašparíka, ktorý interiér navštívil. Vyjadril sa pochvalne. Nemám ani fotky, ostali mi len výkresy. V druhej polovici 80. tých rokov sme začali robiť interiéry cez Dielo, podnik SFVÚ. V podniku Výskumný ústav miestneho hospodárstva so mnou ešte sedel v kancelárii dipl. arch. Ladislav Zobek a dipl. arch. Jozef Potrok. Boli to starší kolegovia a boli autormi interiérov známej Kukurice v Bratislave. Tiež boli autori niekoľkých sobášnych siení. V spolupráci s architektom Zobekom sme navrhli niekoľko interiérov prevádzok služieb.

Mali ste šancu v tej dobe cestovať?

Áno. Ja som patril medzi šťastnejších. Mal som v tomto smere slobodu. Chodili sme napríklad do Frankfurtu nad Mohanom alebo do Kolína nad Rýnom na výstavy. Môj šéf to chápal a mali sme špeciálne postavenie vďaka naším úspechom. Informácie o dianí v oblasti dizajnu a architektúry sme získavali aj z časopisov napr. Interni a Domus. Sídlo sme mali na Jarabinkovej ulici v Ružinove. Pôsobil som tam ešte do konca 80. tých rokov.

A čo ďalšie spolupráce?

Robili sme aj pre iných výrobcov v mnohých mestách. Boli to tzv. okresné podniky miestneho priemyslu Československu. Išlo o návrhy pre malosériovú výrobu a výrobu na zákazku, nie nábytok na sklad a následnú distribúciu, ale na základe objednávok pre zákazníkov. Z tohto dôvodu sa ani neobjavovali v ponukách obchodov s nábytkom.

Terasové kreslo WIND, 1984, výrobca Kodreta Myjava, zdroj: archív autora.

Čo sa týka interiérov vytvorených cez Dielo, ako ste sa tam dostali – prostredníctvom Fondu pre výtvarné umenie? (druhá polovica 80. tých rokov)

Áno, navrhovať atypické interiéry znamenalo v tej dobe slušné príjmy popri zamestnaní a túžili sme po nich aj my. Toto mohli vykonávať iba výtvarníci, členovia Zväzu výtvarných umelcov. Keďže sme neboli akademickí architekti (tí sa stali členmi automaticky, po ukončení štúdia), tak to nebolo jednoduché. Ostatní architekti a inžinieri museli prejsť výberovým konaním a pohovormi a predkladať práce. A vtedy boli príjmacie pohovory iba raz za 5 rokov, ale vyhliadli sme si termín a išli sme. Hlásilo sa množstvo uchádzačov, vybrali aj nás s Jarom Hreščákom, práve na základe našej práce pre Kodretu. Malo to pre nás veľkú cenu, lebo až takto sme mohli začať zarábať normálne peniaze a zhodnotiť svoju prácu. Robili sme skôr menšie interiéry cez Dielo, podnik SFVÚ. Napríklad Dom služieb v Tatranskej Lomnici – holičstvo, kaderníctvo, prevádzku fotoslužby v Žiline. V Čechách interiéry rekreačného strediska pri Lipne – tam ešte doteraz visí naše výtvarné dielo, aj náš nábytok je doteraz vo vstupných priestoroch. Bolo to viac postmoderné, pretože sme naviazali na daný architektonický štýl budovy, ktorú navrhli manželia Ivana Bendová a Jan Benda, ktorí sa presadili svojou tvorbou v Kanade, ale hlavne v Číne. Navrhli sme tam do priestorov vestibulu aj šachovú hru z keramiky. Navrhli sme tiež interiér predajne Móda mladých v Nitre. Vyhrali sme súťaž pre Veletržní palác – Expozície moderného umenia v Prahe. Mali sme robiť 3. – 4. poschodie, ale nedošlo k realizácii z dôvodu spoločenských zmien, ktoré prišli na začiatku 90. tých rokov. Súťaž vybraných autorských kolektívov inicializoval architektonický ateliér SIAL z Liberca.  Všetky návrhy interiérov som v druhej polovici 80. tých rokov robil v tandeme s Jaroslavom Hreščákom.

Aké boli vzťahy v dizajnérskej komunite v 80. rokoch?

Udržiaval som kontakty s kamarátmi, ktorí pracovali pre Drevovývoj, chodili sme spolu na pivo. Oni navrhovali pre veľké štátne podniky, ja pre podniky MH, neboli sme konkurenciou. Vedeli sme o sebe, viedli sme rozhovory o dizajne a vymieňali sme si názory. Priznám sa, že som sa stretol aj so známou vlastnosťou, ktorej sa hovorí závisť a neprajnosť menej úspešných ľudí.

Vystavovali ste aj medzinárodne, v rámci RVHP?

Áno, napríklad na veľkej výstave dizajnu RVHP Svět predmětů získalo kreslo T203 hlavnú cenu za dizajn v roku 1982. Významná bola aj výstava Židle 20. Století v Prahe, kde boli vystavené ikony dizajnu sedacieho nábytku s menami Le Corbusier, Alvar Aalto, Gerrit Rietveld. (1982, Milena Lamarová) Československo tam reprezentovali aj 2 moje kreslá T2403 a T2407. Slovenskú tvorbu tam prezentovali ešte aj práce Ondreja Čverhu a Júlie Kunovskej.

Ako sa zmenil váš život po roku 1989?

Chvíľu som pracoval ako výtvarník na voľnej nohe, neskôr živnostník. Začali sme spolu s Hreščákom. Našou prvou, aj poslednou prácou po spoločenských zmenách boli interiéry hotela Jasenie. Republika sa rozdelila, aj my sme sa rozdelili. Mňa viac lákalo navrhovanie, jeho výroba, tak sme našu spoluprácu ukončili.

Začal som vyrábať popri navrhovaní interiérov aj sklenené funkčné objekty – vitríny, návrhy interiérov boli niekedy spojené aj s realizáciou, ale bolo to vyčerpávajúce. Okrem návrhárskej činnosti to obnášalo aj veľa organizačnej práce, na navrhovanie mi ostalo iba pár hodín v nedeľu strávených pri škicovaní. Oslovili ma kamaráti a bývalí spolužiaci akad. arch. Štefan Čech a akad. arch. Milan Hámoš a založili sme Združenie architektov s názvom Zikurat. Našou nosnou činnosťou sa stalo navrhovanie interiérov a príležitostne aj architektúry. Dostali sme sa v tom čase aj k interiérom práve vznikajúcej novej štátnej správy SR. Boli to niektoré interiéry rezidencií veľvyslancov a konzulárnych oddelení v susedných krajinách.

Kreslo ALTO 1, 1985, výrobca Dřevopodnik OPMP Holešov, zdroj: archív autora.

Keby ste porovnali štátne zákazky v 90. a 80. rokoch?

Najprv chcem povedať, že spoločenskú zmenu som uvítal, pretože sloboda bola pre mňa vždy veľkou hodnotou. Keď však porovnávam zmeny, ktoré mali vplyv na moju prácu, je to trochu komplikovanejšie. Procesom zmien sme museli prejsť všetci. V 80. tých rokoch boli nastavené jasné pravidlá. Súťaže boli anonymné a bola zaručená objektivita výberu. Prácu výtvarníka korigovala odborná komisia zložená z autorít a nie laici.

Pri získavaní zákaziek v 90. tých rokoch som mal pocit, že ak niekomu nezaplatím, tak si ma v  súťaži nikto nevšimne. Bola tu korupcia a výberové konania vyhrávali často podpriemerné veci, ktorých výber bol vopred dohovorený. Tak sme sa rozhodli na súťaže rezignovať, práce sme mali dosť aj bez nich.

Ako vnímate tento paradox?

Človek sa musí vedieť jednoducho adaptovať na novú situáciu. Ja som pochopil, že na priemyselný dizajn môžem zabudnúť, pretože transformované firmy vo veľkom začali vyrábať zahraničné modely. Poslednú dizajnérsku spoluprácu som mal s firmou Mobilier Piešťany v polovičke 90. rokov. Keby som chcel ostať pri tvorbe priemyselného dizajnu, musel by som si založiť svoju vlastnú realizačnú firmu. Ja som však chcel ostať pri rysovacej doske, pretože bez každodennej tvorivej (nie organizačnej) práce nemôžem byť šťastný.

Čo nasledovalo po 90. tých rokoch? (dovolil som si vsunúť otázku za Vás)

Keď Zikurat skončil, pokračoval som sám v navrhovaní interiérov. Boli to predovšetkým interiéry bytov a rodinných domov a moja práca sa ukrýva v anonymite majiteľov. Občasne som sa dostal aj k verejným interiérom. Riešil som kaderníctvo, kozmetické prevádzky, športovú stolnotenisovú halu, kancelárske priestory. Urobil som aj niekoľko prác z architektonického dizajnu a boli to rôzne oplotenia, schodiská, záhrady, úpravy architektúry, zateplenia budov s návrhom farebností. Navrhol som aj niekoľko rodinných domov po stránke architektonickej. Jeden z mojich domov sa dostal do nominácie na Cenu Dušana Jurkoviča. V posledných rokoch som sa stále častejšie stretal s požiadavkami zákazníkov, ktorí mi predložili návrhy stiahnuté z internetu a ja som sa mal tomu prispôsobiť. Pred tým si ma zákazníci objednávali práve preto, lebo odo mňa očakávali nápady a riešenia. Svoju prácu som už ukončil. Dozrel čas.

Ako vnímate situáciu v nábytkovom dizajne a výrobe na Slovensku teraz?

Po rozdelení Československa sa stalo hlavným miestom pre nábytkové prehliadky Nitrianske výstavisko. Aby som si udržiaval prehľad o situácii v dizajne, navštevoval som ho pravidelne. Deväťdesiate a desiate roky boli zlé. Dovoz lacných rustikálnych nábytkov ovládol trh a kazil vkus obyvateľov. Postupne sa to začalo vylepšovať a dnes je vlastne skoro všetko pekné a použiteľné. Zámerne hľadám niečo vyslovene zlé, ale nedarí sa mi. Je to uspokojujúci stav, len sa mi dostavuje pocit priemernosti. Samozrejme, sledujem aj prácu niekoľkých slovenských firiem, ktoré boli založené našimi poprednými dizajnérmi – Brik, Domark, Javorina. Patrí im moje uznanie a úcta. Dlhodobo produkujú kvalitný dizajn a len zo smútkom konštatujem, že Kodreta už medzi ne nepatrí.