Recenzia / SLOVENSKÁ ARCHITEKTÚRA VO SVETLE VEREJNÝCH ZÁUJMOV
Kolektív autorov a autoriek: Správa o slovenskej architektúre. Bratislava: Slovart, 2023
Aká je slovenská architektonická scéna rokov 2020 až 2022? Presvedčivá v jednotlivostiach, zlyhávajúca v celku. Realizácie, ktoré stoja za pozornosť, sú totiž skôr izolovanými príkladmi než individuálnymi prejavmi etablovaných prúdov či dlhodobých trendov dobrej praxe.
Vznikli síce kreatívne priestorové experimenty obytných domov (dom 10 plošín, vila Bôrik), ale pri rozšírenom pohľade zistíme, že sféra bývania je takmer výhradne záležitosťou súkromného sektora. Príklady postavených nájomných bytových súborov neexistujú a seriózne uvažovať o iných formách, vyňatých z tržného prostredia, je v domácej mainstreamovej diskusii niečo ako fandiť gulagom. Podobne rozporuplne je na tom oblasť pamiatkovej ochrany. Môžu nás tešiť jednotlivé nové prístupy k rekonštrukcii pamiatok (hrad Uhrovec, Jelšava). Celkovému obrazu však dominuje neschopnosť garantovať zachovanie hodnôt už vyhlásených pamiatok, strata dedičstva povojnového modernizmu (Istropolis), či zúžené chápanie technickej pamiatky ako solitéra bez nadväznosti na areál, ktorého je súčasťou (trenčiansky závod Merina).
S kritickým odstupom sa kľúčovým dielam i aktuálnemu dianiu venuje publikácia Správa o slovenskej architektúre. Kniha voľne nadväzuje na projekt Ročenky slovenskej architektúry, ktorá s dvojročnou periodicitou reflektovala domácu stavebnú produkciu od roku 2014. Autorský tím oddelenia architektúry Historického ústavu SAV (Henrieta Moravčíková, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková, Peter Szalay, Monika Bočková, Gabriela Smetanová) sa v tomto prípade nevydal len cestou zhodnotenia predchádzajúcich dvoch rokov. K práci si prizvali aj ďalších autorov a autorky. Výsledkom je súbor esejí, ktorý má za cieľ okrem súčasných realizácií postihnúť aj širšie spoločenské súvislosti, „procesy a javy, ktoré tvoria a ovplyvňujú architektúru Slovenska“.
Krízové javy
Jednou z dôležitých tém knihy je to, ako sa pod tlakom súkromného kapitálu mení naša krajina a mestá. Mária Novotná vo svojom príspevku sleduje vstup architektúry do Demänovskej doliny a problematiku neregulovaných stavebných zásahov motivovaných profitom z turizmu. Obdobou vyťaženia zisku z územia, tentokrát v mestskom prostredí, je príklad bratislavského Lida. Ekonomické pozadie revitalizácie brownfieldov a stratégie developerských spoločností približujú Ivana Rumanová a Peter Szalay. Martin Zaiček píše o snahe zachrániť liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Upozorňuje na zlyhania inštitúcií, ktoré pre túto pamiatku medzinárodného významu nedokážu zabezpečiť základnú starostlivosť. Silvester Lavrík sa venuje pamätníkom vo verejnom priestore. Za ich dnešnou absenciou a nízkou kvalitou vidí chýbajúcu spoločenskú objednávku. Ako reakciu k aktuálnemu zahraničnému dianiu možno vnímať exkurz za našu východnú hranicu. Lina Degtyaryova popisuje hrozby, ktorým čelí kultúrne dedičstvo Ukrajiny. Okrem vojnových zločinov zo strany Ruska sú to aj developerské aktivity zamerané na demoláciu poškodených historických budov.
Úpadok verejného
Rôznorodosť tém aj žánrov, od architektonicko-historickej reflexie (Demänovská dolina) až po voľný charakter literárnej úvahy (pamätníky), môže vyvolávať istý dojem nesúrodosti. Napriek tomu sa vo všetkých príspevkoch dá sledovať spoločný prvok, a tým je vzťah k verejnému.
Čo presne môžeme chápať pod pojmom verejný záujem v architektúre a mestskom plánovaní a v akom stave sa nachádzajú verejné stavby (vo verejnom vlastníctve, prístupné verejnosti) na Slovensku, ozrejmuje v samostatnej eseji Henrieta Moravčíková. Sústredí sa predovšetkým na najzraniteľnejší typ budov zo 60. až 80. rokov 20. storočia. Kultúrne domy, zdravotnícke strediská či športoviská predstavujú hlavnú oblasť architektúry, ktorá kultivovala žité prostredie socialistického štátu, prinášala nové impulzy a udržiavala kontakt so zahraničným dianím.
Nové štátne zriadenie po roku 1989 a vstup tržných princípov do všetkých oblastí života priniesol nielen rehabilitáciu súkromného vlastníctva a výraznú architektonickú pluralitu, ale aj privatizáciu dovtedajších pilierov štátu – verejných budov a bytového fondu. To, čo kedysi vzniklo ako verejná investícia pre široké vrstvy obyvateľstva, sa – často za veľmi netransparentných podmienok – ocitá v súkromných rukách. Nasledujúca zaužívaná schéma: ponechať bez údržby, zbúrať, voľnú parcelu zhodnotiť inou, komerčne výnosnou stavbou, má za následok, že strácame významné architektonické diela. Zároveň však prichádzame o dôležitý prvok sociálnej a kultúrnej infraštruktúry.
Predchádzať tejto praxi môžu pomôcť existujúce nástroje mestských politík. Môžu definovať stavby s verejnoprospešným statusom (stavby školské, zdravotnícke, kultúrne, sakrálne, obecné bývanie…) alebo špecifikovať regulácie pre pamätihodnosti či významné mestské štruktúry. Problémom však je ich nedostatočná aplikácia.
Hľadanie príčin. Od slepej uličky historického determinizmu k politickej realite
Zatiaľ čo popis symptómov postsocialistickej transformácie vo verejnom priestore je pomerne rozsiahly, identifikácia možných príčin s presahom do súčasnosti ostáva v knihe trochu v úzadí. Jednou z odpovedí je vysvetlenie skrz akúsi špecifickú povahu slovenskej spoločnosti, ktorá má korene v minulosti. V skratke, dejiny, „tie veľké, sa nás vlastne ani netýkajú“, „Slovensku a Slovákom sa podstatná časť histórie len prihodila“ (s. 245), iné, okolité kultúrne národy „mali na hľadanie vlastnej identity stáročia“ (s. 247), nám však zatiaľ chýba zrelosť, aby sme dokázali sebavedomo vytvárať obraz o vlastnej minulosti. Malý počet významných pamätníkov je v tomto duchu vnímaný ako výsledok rezignácie na vlastnú historickú pamäť, ktorá sa ešte nedokázala sformovať. Na inom mieste čítame o tom, že správa vecí verejných bola na území Slovenska vždy záležitosťou iných. Naša „chýbajúca historická skúsenosť s týmto druhom starostlivosti“ (s. 220) má tak za následok dnešný zanedbaný stav verejných priestranstiev a upriamenie pozornosti len na naplnenie vlastných individuálnych potrieb.
V inak presvedčivo analyticky ladenej publikácii je tento typ argumentov značne problematický. Nielenže nás vedie do slepej uličky minulosti a znemožňuje nám vidieť skutočné príčiny, ale rámcovaním pasívneho postoja a nezáujmu ako dejinnej nevyhnutnosti v podstate legitimizuje súčasný stav. Nikdy sme si nevládli, nikdy sme sa o nič nestarali, nemáme tu už uhorské ani české elity, nedá sa inak, toto je nevyhnutnosť. Sklony k individualizmu aj pozorovaný úpadok verejného je pritom výraznou, v literatúre dobre popísanou črtou privatizmu – kultúrneho prejavu spoločnosti neochotnej participovať na spoločných veciach a inklinujúcej skôr k osobnému vlastníctvu, ako o tom hovorí Sonia Hirt. Ide o globálny fenomén, ktorý sa však v špecifickej razancii objavuje v postsovietskych a postsocialistických krajinách. Porevolučný všeobecný odklon od zdieľaného a verejného v prospech súkromného, akcelerovaný šokovou ekonomickou transformáciou, tak nie je len unikátom slovenskej spoločnosti a nejakého jej zaostávania. Skôr než návraty do hlbokej minulosti by nás preto mal zaujímať kontext nedávnych a súčasných neoliberálnych politík. Na tomto poli kniha ponúka presvedčivejšie odpovede.
Oslabená rola štátu a verejného sektora, kde sú „úradníci len servisnými pracovníkmi a nie odbornými či regulačnými autoritami” (s. 168), politická (ne)podpora veľkých projektov bez kontinuity, „sanovanie dlhodobých mestských politík prostredníctvom aktivistických projektov tretieho sektora, ako i nahrádzanie profesionálnej platenej expertízy takmer dobrovoľnými aktivitami vedkýň a vedcov“ (s. 168 – 169) sú problémy, na ktoré by sme sa mali zamerať. Práve tu je zmysluplnejšie hľadať príčiny nedostatočného využívania existujúcich nástrojov ochrany spoločensky významných stavieb a priestranstiev v územných plánoch, či vlažných reakcií inštitúcií k hrozbe zániku pamiatok. Potom niet divu, že v podmienkach nedostatočne vybavenej a financovanej verejnej správy dokážu privátne záujmy s ľahkosťou dosahovať svoje požiadavky na úkor verejnosti.
Pozitívne impulzy
Pritom občianska participácia na veciach verejných tu existuje. Ukazuje to aj záujem o účasť na politickom dianí. (Napr. posledná volebná účasť s viac ako 68% patrí medzi najvyššie v ére samostatnosti.) Ak obrátime pozornosť smerom k pretváraniu zastavaného prostredia, zvyšuje sa povedomie investorov o systéme verejných súťaží. Ako najtransparentnejšia cesta k čo najlepším návrhom sa súťaž plne etablovala v architektonickej praxi. Opak nezáujmu a pasivity predstavuje nárast spolkových a občianskych aktivít na poli architektúry a mestského plánovania. Rovnako sa prejavuje aj snaha o hľadanie (a niekedy aj nachádzanie) spoločnej reči medzi rôznorodými aktérmi verejnej moci, zastávajúcimi rôzne verejné záujmy. Na úrovni zákonodarnej je krokom vpred napríklad návrh novej legislatívy, ktorá vyhradzuje pol percenta hodnoty stavby na verejné umelecké diela obstarané súťažou.
Netreba však zabúdať na fakt, že okrem kvalitných nových stavieb a pozitívnych zábleskov chrániacich to spoločné, sú súčasťou slovenskej architektúry aj komplexnejšie javy vedúce k estetickej degradácii, privatizácii a komercionalizácii verejného priestoru. Práve to, že kniha dokáže pomenovať tieto problémy, komunikovať dôležitosť verejných budov, umenia či priestranstiev smerom k širšej verejnosti a s angažovaným zápalom apelovať na ich obranu, je jej najväčším prínosom.
Namiesto záveru krátka aktualizácia pre dnešok
Od vydania publikácie sa toho udialo mnoho. Budúce Európske hlavné mesto kultúry si jediný pamiatkový pozostatok z Meriny nekultúrne zbúralo. Vyvlastňovanie Machnáča bolo z absurdných dôvodov Okresným súdom zastavené. Zločin proti prírode – hotel Damián v Jasnej je hotový a čaká na to, kedy si prví záujemcovia namiesto návštevy krajiny Nízkych Tatier užijú pobyt v „tajnom“ bare a zóne s hracími automatmi pre deti.
Na druhej strane, funkcionalistickú budovu bývalého kina Hviezda so statusom pamiatky sa mestu Trenčín podarilo obnoviť a dnes už plní svoj nový účel ako kultúrno-kreatívne centrum. Voči rozhodnutiu súdu pozastaviť proces vyvlastňovania Machnáča sa ohradila Generálna prokuratúra. Proti developmentu, ktorý ohrozuje chránené územia a vzácne biotopy, neúnavne protestujú odborníci a odborníčky aj aktívna verejnosť.