Blízke veci / DUŠO MARTINČOK

Vzácnosť veci je v jej príbehu

S Dušom Martinčokom v rozhovore o tom, ako starí rodičia formujú naše bytie a sprevádzajú nás i potom, ako odídu.

Ako dlho si sa rozhodoval, aký predmet vyberieš? Cinklo ti to hneď, alebo si musel chvíľu premýšľať?

Aktuálne mám dva domovy. Bývam v Luxemburgu, kde máme byt a v ňom rôzne predmety, a potom je tu náš bratislavský byt. Všetky blízke predmety sú rozdelené do týchto dvoch priestorov. Táto konkrétna vec mi však prišla na um veľmi rýchlo. Je to taký ústredný predmet toho nášho bratislavského bytu a je umiestnený v predsieni, takže je to prvá vec, ktorú človek pri príchode uvidí.

Môžeme ho nazvať „uvítacím“ predmetom.

Presne tak. Pre mňa je veľmi dôležitý, dokonca som k nemu do vitrínky kedysi umiestnil malé svetielko. Je jednou z nosných vecí môjho života. 

Zatiaľ o ňom nič neviem, ale už teraz na mňa pôsobí veľmi charizmaticky.

Naozaj? Nezdá sa ti gýčový? 

Nie. Asi to je tým vekom, tá jeho zdobnosť sa viaže k nejakému obdobiu v histórii, je autentická. A ten tvar má niečo do seba. Tá skrinka je tak zvláštne antropomorfne zaoblená, pôsobí na mňa takmer ako nejaká bytosť.

Je taká baňatá.

To je ten presný výraz. Je to taký sebavedomý i záhadný predmet, ktorý vzbudzuje zvedavosť. Dokonca aj slečna baristka sa pristavila pri našom stole, lebo ju skrinka okamžite zaujala. Táto vec má osobnosť. Čo pre teba znamená?

Zdá sa mi veľmi pekná, asi je aj hodnotná. To je však irelevantné v porovnaní s tým, že pre mňa predstavuje takú „medzigeneračnú kotvu“ našej rodiny. Vnímal som ju od momentu, kedy som vôbec začal vnímať svet okolo seba. Bolo to v obývačke mojej starej mamy na Odborárskej ulici 26 v Prešove, v takom socialistickom dome so štvorcovým pôdorysom a sedlovou strechou, ktorý stál na okraji mesta. Tam som vyrastal, keďže ma babička nejaký čas vychovávala. Starala sa o mňa práve v tých citlivých rokoch, približne od jedného do troch. Táto vec pre mňa preto predstavuje dotyk s detstvom, dotyk s tým prvým pocitom bezpečia, ktoré dieťa má. A rovnako kontakt s osobou, ktorá pre mňa to bezpečie vytvárala. Skrinka sa nachádzala v spomínanej obývačke a stará mama v nej vždy mala uložené cukríky. To, samozrejme, tento predmet veľmi zatraktívňovalo (smiech). Vtedy ma obsah skrinky zaujímal viac, ako jej vzhľad. 

Môže si človek predstaviť čarovnejšiu nádobu na cukríky? Myslím, že ťažko.

Uvažujem, na čo bola pôvodne určená. Má zámok, ale kľúčik od neho už neexistuje. Pôvodne to asi bola nejaká šperkovnica. 

Príbeh skrinky teda pre teba začína v detstve, kedy si ju zavnímal, určite aj preto, že bola vizuálne výrazná. A boli v nej tie lákavé cukríky. Zaujímal si sa o ňu neskôr viac, poznáš jej históriu?

Nie, vôbec nič o nej neviem. A už sa to starej mamy ani nemôžem spýtať. Možno táto vec súvisí s takým naším rodinným mýtom, že sme nejaká ľavobočková vetva jednej šľachtickej rodiny. V rámci rodiny sa totiž traduje, že moja prababička mala údajne aféru s nejakým grófom. Máme aj zopár iných starých artefaktov podobných tejto skrinke, napríklad strieborné lyžičky. Je to však naozaj len rodinný mýtus, ktorý si pestujeme, ale nemáme k nemu žiadne dôkazy. Takže v skutočnosti neviem, odkiaľ skrinka pochádza, a to ma veľmi mrzí. 

Môžeme nakuknúť do jej vnútra?

Áno, jasné.

Aha, tu je nejaký prst. To je ale prekvapko.

Haha, tak to je dobré. Ja som vôbec nevedel, že tam je. Myslím, že to je brošňa.

Pôvod skrinky teda ostáva záhadou. Čo vieš o tvojej starej mame? Čomu sa venovala v živote?

Narodila sa okolo 1930. Vyštudovala nejakú strednú ekonomickú školu, a neskôr pracovala ako sekretárka na Pozemných stavbách. Ona vlastne zapadala do takého typického „strihu“ manželky muža z vtedajšej strednej triedy. Starý otec bol vysoko postavený vojak a ju si predstavujem ako typickú prvorepublikovú dámu. Aj potom, ako nastúpil komunizmus, mala stále pomerne vysoký status, bola manželkou generála. V tom čase ešte žili v Prahe. 

Ako sa im žilo následne, počas komunizmu?

Na samom začiatku sa pre nich v podstate veľa nezmenilo. Spomínam si, ako hovorila, že mali stále pani na uklízení, takže ten status bol stále nejako udržiavaný. Ale potom prišli päťdesiate roky a politické procesy. Dedo bol súdený, vylúčený zo strany a už nebol populárny. Keď režim starého otca odstavil, presťahovali sa do Prešova na tú Odborársku a tam už žili bežný život, takzvanej šedej zóny. Stará mama sa stala sekretárkou a starý otec tiež pracoval na Pozemných stavbách. Ale ja som ho už nezažil.

Keď sa o teba starala, žila už teda sama, a pravdepodobne aj vďaka tomu medzi vami mohlo vzniknúť také silné prepojenie.

Presne tak. V našej rodine sa hovorí, že sme sa vymenili so starým otcom. On zomrel a ja som sa narodil o šesť mesiacoch neskôr. A tiež sa hovorí, že moje narodenie jej v tom smútení veľmi pomohlo.

Zrazu tú lásku mohla smerovať na teba.

Tak nejak to bolo.

Vybavuješ si, okrem tejto čarovnej skrinky, ďalšie veci z domu starej mamy?

Nebola tam len táto vecička na cukrovinky, celý dom bol pre mňa zázračný. Po starom otcovi – generálovi – tam ostali rôzne ceremoniálne meče, vojenské oblečenie, spomínam si na vitríny plné jeho vyznamenaní. Pre mňa, ako malého chlapca, to bolo veľmi zaujímavé a fascinujúce. Pamätám si tiež moju fascináciu veľkou nábytkovou stenou z orecha, v ktorej bolo plno šuflíkov. Tam mala stará mama zamknuté náhrdelníky, ale niekedy ich nechala otvorené. Potajme som si ich skúšal, i keď som vedel, že to nesmiem. O to atraktívnejšie to pre mňa bolo. Tie štrasové náhrdelníky, ktoré boli asi bezcennou bižutériou, boli nádherné a trblietavé a mňa úplne fascinovali.

Stará mama sa neskôr presťahovala do menšieho bytu, lebo tento dom už nezvládala obhospodarovať. Napokon odišla do zariadenia, kde o ňu bolo postarané. Táto skrinka však stále cestovala s ňou. A cukríky, ktoré v nej boli, boli stále tvrdšie a tvrdšie. Keď som bol malý, boli to fajné, čerstvé gumené cukríky. Ale potom tam už len tak stáli, keďže sme za ňou chodievali už pomenej. Časom sa tie mäkké cukríky premenili na tvrdé kamienky, už ich nemal kto jesť.

V akom momente ti bola táto skrinka zverená do opatery?

Stalo sa tak potom, ako stará mama zomrela. Jej byt bol vyprataný príliš rýchlo, a s tým sa mi spája istá ľútost. Ani poriadne neviem, čo sa stalo so všetkými tými vecami. Bol to trošku chaos, ktorý často vznikne, keď chceme rýchlo prehodiť list a nezaoberať sa tou stratou. Vtedy mnoho vecí, často i bez rozmyslu, vyhodíme. To, že som sa tam vyskytol v správnom momente a skrinku som si zobral, bolo len nejaké šťastie. 

Aj preto som rád, že táto vec je stále so mnou. Neviem však, komu ju raz venujem, lebo nemám deti a ani ich zrejme mať nebudem. Budem musieť veľmi zvážiť, kam pôjde ďalej.

Vráťme sa ešte ku starej mame. Čo pre teba znamenala? Keď si váš vzťah predstavíš ako túto skrinku, aký príbeh by sme v nej našli? Je tam niečo dôležité, čo ťa sprevádza doteraz?

Veľa vecí. Ona bola naozaj takou formujúcou prítomnosťou v mojom živote, obzvlášť v tom ranom detstve. Jej dom bol kedysi obkolesený záhradou a v nej sme trávili veľa času. Spomínam si, napríklad, ako sme spolu oberali maliny. Mala taký „neriadený“ záhradkarský štýl: všetko bolo všade. Bola v tom istá divokosť, až šialenosť, ale mne sa to veľmi páčilo. Pamätám si, ako sa spolu predierame cez to malinčie, ktoré na mňa vtedy pôsobilo ako nekonečná džungla. Z malín sme potom spolu varili džem. Stará mama mi vždy hovorila, že tú ružovú hmotu musím miešať tak dlho, až v nej urobím brázdu varechou a ona sa veľmi pomaličky zatvorí. Že to je tá správna konzistencia.

Mám ju tiež spojenú s knihami. Bola veľkou čitateľkou a moja láska k literatúre začína niekde tam. Zoznámila ma s takou tou úplne pokleslou romantickou literatúrou ako Angelika, Večná Ambra, Traja mušketieri… Patrilo to ale k tomu veku a ja som bol tými knihami úplne nadšený. 

Táto stará skrinka je tiež historická a dotvára snový svet, ktorý som mal v jej dome.

Zdá sa, že ste jednoducho boli „parťáci“.

Ten dom pre mňa predstavuje aj úplne prvé dotyky s mojou sexuálnou identitou. Fascinovali ma jej topánky a sukne, a to, ako som si ich skúšal. Vybavujem si ten úžasný pocit, keď som mal na sebe jej dlhokánsku sukňu, ktorá mi vtedy bola úplne po zem, a vysoké topánky na platforme. Sukňa bola hnedá a topánky mali biele remienky. Takto oblečený som stál hore na schodoch pred jej domom a mal som pocit absolútnej moci. Stará  mama mi to nezakazovala, ale určite to vo mne ani nepodporovala. Myslím, že to brala ako detský rozmar. 

Musí to byť naozaj významná spomienka, keď ti ostali v hlave takéto detaily.

Áno, mal som vtedy pocit, že je to absolútne úžasné. Vnímal som, že toto som ja, toto je moje nové ja. Vtedy som mal asi tri-štyri roky. Ale nechcem si to nejako idealizovať, myslím, že keby sme sa starej mamy v tom čase spýtali, čo si myslí o gejoch, asi by nepovedala nič dobré. Ale ako som už povedal, určite mi to nezakazovala, nechala tomu voľný priebeh.

Vtedy sa však v tebe niečo pohlo, otvorilo. Sú to tie prvé významné momenty, keď na niečo prichádzame, ale ešte to nevieme pomenovať.

Prišiel s tým pocit veľkej slobody: toto je super, aj takto to môže byť.

Ovplyvnil tvoj blízky vzťah so starou mamou to, že máš tak blízko k starším ľuďom, a že im rozumieš v nejakej hlbšej rovine? Do akej miery vnímaš váš vzťah ako aspekt tejto tvojej súčasnej cesty?

Podľa mňa to asi nevyhnutne súvisí. Ja som sa za ňou celý čas vracal, ťahalo ma to tam, aj keď som bol tínedžer. Mal som obdobie nejakých dvoch-troch rokov, keď so mnou vyslovene mávali hormóny a vtedy som k nej nechodil. Ale potom som ju opäť navštevoval, až kým nezomrela. Mala alzheimera a potom ma už ani nespoznávala. Bol to bolestivý odchod, kedy už časom vôbec nevedela, kto som, dokonca mi raz aj vynadala. Je to veľmi náročná situácia, ale zároveň veľmi užitočná pre komplexné vnímanie života, aj nášho vlastného. Náš vzťah si stále nesiem v sebe. 

Je inšpiráciou aj pre tvoje písanie?

Áno. V knižke, ktorú som napísal (pozn. Niekto sa nájde), je jedna dôležitá postava staršej ženy, ktorá sa stará o predzáhradku. V nej mám zakódovanú moju starú mamu. Pre mňa to má asi nevyhnutne súvis aj s tým, že pracujem s medzigeneračnými vzťahmi a v Zrejme sa snažíme kultivovať medzigeneračný dialóg. 

Teraz mám dobrú kamarátku Betku, ktorá sa tiež stará o predzáhradku, tam, kde bývam. Má 86 rokov a sme naozaj dobrí priatelia. Do veľkej miery v nej vidím moju starú mamu. Cítim tam nejaké pokračovanie, možno ho aj trochu hľadám.

Dušo Martinčok (1975) je doma v Košiciach, Luxemburgu a Bratislave. V prvom meste vyrastal a vracia sa tam za rodičmi. V druhom pracuje pre Súdny dvor EÚ ako právnik lingvista. V treťom vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý ho priviedol až k priateľstvám so staršími ľuďmi. S kamarátkami a kamarátmi založil občianske združenie Zrejme a viedol medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. Je spoluautorom knihy Záhrebská. Za svoj prozaický debut Niekto sa nájde bol nominovaný v desiatke ceny Anasoft litera 2023. S manželom Michalom Huštatym žije v súčasnosti v Luxemburgu.







29 / 9 / 2023
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook