Búrlivé deväťdesiate priniesli okrem voľného trhu, demokracie, mafiánskych skupín, kupónových privatizácií a americkej popkultúry napríklad aj špecifickú porevolučnú architektúru. Divoká postmoderna zaujala viaceré podoby, voči ktorým nevieme ani dnes ostať indiferentnými. Architekti Alžběta Žabová a Petr Bureš z českého kolektívu Amulet sa v podcastovej minisérii Mluvící objekty zaoberajú práve zvláštnou schopnosťou postmodernej architektúry prehovárať a prekvapovať. Na príklade vybraných pražských stavieb si v šiestich dieloch podcastu všímajú nielen črty rozbujnelej architektúry, ale aj škálu sprievodných javov, ktoré súviseli so socio-ekonomickou transformáciou po roku ´89. Ako sami vravia, podcast je o fenoménoch, ktorým môžeme skrz domy a miesta lepšie porozumieť.

Integrovaný obytný soubor Moskevská, foto: Petr Bureš, zdroj: mluviciobjekty.cz.

Podcastová séria má formu zvukovej koláže. Autori prelínajú vlastné subjektívne pozorovania s faktami historického kontextu, komentármi prizvaných odborníkov a odborníčiek z oblasti dejín a teórie, rozhovormi s architektami hovoriacich objektov alebo pasážami čítanej literatúry. Na všeobecne euforickú atmosféru hľadia s náležitou kritikou generácie narodenej v 90-tych rokoch. Vracajú sa tam, kde sa rodili témy a problémy, ktoré v architektúre riešime dodnes.

Narodní ústřední archiv, foto: Petr Bureš, zdroj: mluviciobjekty.cz.

Prechod z centrálne plánovaného hospodárstva na kapitalizmus znamenal pre architektov okrem iného radikálnu premenu charakteru ich profesie. Neboli už viac rádovými zamestnancami štátnych projektových ústavov, ale samostatne tvoriacimi osobnosťami, ktoré budovali značku vlastných ateliérov (diel 1). Hoci uvoľnená atmosféra priala odvážnym tvorivým gestám, autori podcastu sa pýtajú, koľko architektiek a architektov pracujúcich dnes  v podmienkach neistého prekariátu by paradoxne prijalo možnosť pracovného pomeru v stabilnej projektovej inštitúcií. Deväťdesiate roky rovanko prehĺbili zdedenú nerovnosť v zastúpení žien v architektúre. Hoci štúdium ukončovalo stále viac architektiek, len minimum z nich sa octilo na viditeľných pozíciách v mori súkromných ateliérov alebo v redakčných radách novovzniknutých časopisov (diel 5).

Pyramida GoJa, foto: Petr Bureš, zdroj: mluviciobjekty.cz.

Po páde socializmu sa tiež vynorili mnohé kľúčové mestské témy, ako napríklad princíp pamiatkovej ochrany. Po tom, čo bolo v roku 1992 zapísané historické jadro Prahy na Zoznam svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO, sa proti sebe zrazu ocitli na jednej strane developeri spolu s architektmi a na druhej pamiatkari s aktivistami (diel 2). Deväťdesiate roky znamenali pre Prahu, lacné mesto s dobrým pivom, prudkú explóziu turizmu. Masy návštevníkov poháňali výstavbu a skupovanie existujúcich hotelov globálnymi reťazami (diel 3). Produkcia hotelov ako kulís turizmu, ale aj pobočiek bánk ako chrámov peňazí pritom predstavovala tzv. Portmanov paradox: hoci mali tieto stavby centrum mesta oživiť, prispievali skôr k jeho zániku. Naproti komerčnej výstavbe vznikali štátom financované projekty, ako príklad Pyramida na pražskom Výstavišti, ktorej architektúra na seba prebrala schopnosť kreovať mýtus (diel 4). A zatiaľ čo centrum Prahy bolo bojovým poľom všemožných protichodných snáh, periféria mesta sa potichu roztekala v sídelnej kaši katalógových rodinných domov (diel 6).

Kde sa hovoriace objekty nachádzajú dnes? Hotelové kolosy nahradili autentické aribnb, územie Pankráckej pláne stále osciluje medzi vidinou pražského Manhattanu a slepým miestom na obraze chránenej panorámy mesta, a kým niektoré ikonické domy postmoderny začínajú postupne chátrať, sen o vlastnom dome so záhradkou v suburbii zatiaľ mnohých neopustil…

Rozhovor s Václavem Aulickým, foto: Jonáš Richter, zdroj: mluviciobjekty.cz.