Rozhovor / BOKER TOV בוקר טוב [DOBRÉ RÁNO]
Lucia Židek Gamanová rozpráva o svojom doktorandskom pobyte na Schenkar College v Tel Avive v Izraeli a Dana Tomečková načúva.
Lucia Židek Gamanová: Až spätne som si uvedomila, že tak ako sa v hebrejčine prirodzene číta text od konca, znamená to, že koniec je vlastne začiatok. Ja to mám v niečom podobne. V prvom dotyku knihy, keď po nej siahnem v kníhkupectve, kdekoľvek prídem, prirodzenejšie je pre mňa listovať knihu od konca.
Dana Tomečková: Inak aj pre mňa! Lucy, tu na „konci“ nášho rozhovoru ma zaujíma, či si sa naučila niečo po hebrejsky?
Nenaučila som sa hebrejskú abecedu, no každý deň ma priťahovala na uliciach, s tým, že som ju vnímala ako obraz. Text bol pre mňa obrazom, ktorý som nevedela dekódovať. Začala som si zrazu všímať úplne iné detaily. Fascinovala ma napríklad ich bezpečnostná značka EXIT. Vnímala som ju ako objekt, ako súčasť interiéru, neprekážala mi tak, ako mi prekáža niekde inde v expozícii. Bola pri každých dverách a ja som mala potom tendenciu ísť do každého exitu. V Izraeli som mala Exit-y ako lásku.
Aj Exit-y vlastne čítaš od konca na začiatok.
V Tel Aviv Museum of Art som sa na jednej prednáške dozvedela, ako je vo svete dané, že čítame zľava doprava. A tí, čo to majú opačne, sa musia naučiť ten „štandard“. Potom pre nich už nie je problém vymeniť poradie, sú v tom pružnejší.
Keď som bola súčasťou jedného workshopu, ktorý viedla Galit Gaon, bolo pre mňa zložité vnímať obrazy sprava doľava. Ukladali sme fotografie na stenu a radenie fotografií u všetkých prirodzene začínalo zľava, u mňa však naopak. Boli to len fotky, no pre mňa to zrazu malo úplne iné významy.
A akým smerom rozpovieš tvoj príbeh? …
Západ Slnka
Poviem ti ho od západu slnka. Ako som chodila na západy slnka každý deň; desať minút od domu som mala more. Stalo sa mi dva alebo trikrát, že som nestihla. A tiež keď som bola v Jeruzaleme, pár dní mimo Tel Avivu. Nemohla som sa dočkať, kedy sa vrátim a pôjdem si ten západ slnka pozrieť. More bolo pre mňa tak dôležité, že som tam potrebovala byť, každý večer tam sedieť a dívať sa naň pri západe slnka, robiť si poznámky.
O čom sú?
Majú básnickú podobu. Snažím sa v nich zachytiť prítomnosť. Sadla som si na kopec, a kým zapadlo slnko, mala som svoj rituál. Buď som si niečo čítala, alebo zapisovala prítomné momenty. Vždy som sedela takmer na totožnom mieste. Je to niečo, čo mám v sebe a snažím sa to odnaučiť, lebo mám pocit, že potom prichádzam o iné uhly pohľadov. Nájdem si miesto, ktoré mi vyhovuje a mám tendenciu tam chodiť opakovane.
Čo ti to dáva?
Neviem, mám to tak v sebe. Potom som si uvedomila presne tento moment a povedala som si, že to musím zmeniť. Aj sa mi to podarilo. Už som nesedela na tráve, ale na piesku, vyzula som sa. Tam som prestala písať a zase to bol iný zážitok. Vedela som sa tam nájsť, sústrediť a byť sama so sebou. Na kopci (The Hill Tel Aviv) bolo každý deň strašne veľa ľudí, hlavne lokálni. Všetci si prinesú deku a pochutiny a spravia si 20-minútovú siestu. Keď slnko zapadne, začnú si skladať veci a idú domov, nepočkajú dlhšie. Ja som tam bola vždy aj pol hodinu potom.
Takže vedela si nakoniec vybočiť zo svojho rámca a rozšíriť to o nové. Malé obmeny tej istej veci. Malé kroky…
Áno, dala som si tam predsavzatie. Keď si raz na niečo zvyknem, mám tendenciu to opakovať. Niekedy sa to premieta aj do ďalšieho fungovania. Tam som sa to snažila narušiť, a aj mi to šlo.
…Aha, toto je z iného uhla západ slnka.
Aj v tvorbe to tak máš?
Postup mám asi väčšinou rovnaký. Keď začnem pracovať na nejakom projekte, tak už mám zadefinované kroky, ktoré musím urobiť ako prvé. Projekt vždy vyzerá inak, ale ten fundament už mám zaužívaný.
Vnímala si ten posun v nabúravaní vlastných zvykov aj v práci? Našla si si nejaké nové postupy?
Dá sa povedať, že áno. Keď sme v škole pracovali na nejakom projekte. Iné je, keď pracujem na svojich projektoch sama a iné to je s niekým. Vtedy som schopná prispôsobiť sa a pracovať inak. Nemám problém zmeniť postup, ale asi to musí byť ovplyvnené spoluprácou. V Izraeli som skúmala, ako to funguje tam. Bavilo ma sledovať iné mechanizmy, ako tam sú nastavené.
Západ Slnka II
Doniesla si si nejaké nové rituály?
Priniesla som si domov túto Menóru (sedemramenný svietnik). Kúpila som si ju v starožitníctve v Jerusaleme u jedného neskutočne milého obchodníka, s ktorým sme viedli skvelý rozhovor. Ešte som sa ju však neodhodlala zapáliť. Keď som si ju kúpila, cítila som sa šťastne a previnilo zároveň. Vzbudzovala vo mne úctu.
Je to možno o tom, ako je ten objekt pre teba otvorený. Chápem, že vzbudzuje úctu, ale je to už aj spojivko s tým, kým si tam bola, čo si v sebe objavila. Prečo si si ju kúpila?
Menóra je v Izraeli všadeprítomná, čiže v prvom rade asi preto. Určite ma ale zaujal jej tvar a to, akým spôsobom sa do nej zasádzajú sviece. Som rada, že som si ju doniesla.
Stred
Pár, ktorý si užíva more.
Námestie s fontánou, vo vnútri ktorej bol počas sviatku na vrchu oheň. Oheň bol pokrytý vodou, len v ten jeden deň.
Kosher puding Malabi, ktorý si môžete vychutnať aj v noci. Je populárny, aspoň v rámci Tel Avivu. Fotografia zhotovená o 00:21. Najskôr si dáš plnú misku hummusu so zeleninou, k tomu falafel a následne tento sladký dezert s mätovým čajom. Chutí ako puding zaliaty sirupom a posypaný kokosom.
Veľa vecí na ulici. Mám niekoľko kusov oblečenia z lavičiek.
Každodenný západ slnka na Hille. Život sa dá užívať, vidím to tu na ľudoch ako sa to dá – v piatok a v sobotu, mesto sa zmení a ten pokoj sa dá nasávať zo vzduchu, všetko sa spomalí a kráčať po chodníku je ľahšie, stačí sa len nechať unášať. Keby sa tak dalo vidieť more, každý deň aspoň na pár minút, to ma tu kolísalo a hladkalo.
Posledný západ slnka na Hille (obľúbený spot v Tel Aviv).
Východ slnka na Masade.
Ja na Masade.
Olivová hora v Jerusaleme.Čakanie na východ slnka.
Neskutočne milý obchodník v starožitníctve v Jeruzaleme, kde som si kúpila Menoru.
Moje meno v hebrejčine napísané mojím kamarátom Drorom.
Prešli sme spolu prvý mesiac. Strávili sme v rozhovore asi 6 hodín:)
Ten prvý mesiac bol pre mňa najdôležitejší zo všetkých troch. V prvom mesiaci som objavovala nové situácie, úplne nové podnety. Deň bol pre mňa v máji oveľa dlhší. Počas mája som aj najviac zažila. Potom už som si našla svoju rutinu a systém a cítila som sa ako doma.
Mám rada, keď som niekde v novom prostredí na začiatku, je to úplne iná ostrosť vedomia.
Áno, oveľa viac som na začiatku sledovala okolie. Potom som si už našla svoje cesty a neuvedomovala som si až tak, čo sa okolo mňa deje. Niektoré momenty boli silné. Určite tie západy slnka, ktoré som zažívala, sú v intenzite pre mňa porovnateľné so zážitkom z púšte, kde som videla východ slnka, keď ma prišiel pozrieť môj manžel Matej. Cez deň je tam strašne teplo, takže sme tam z Tel Avivu cestovali o jednej ráno, a hore na Masadu sme prišli o pol štvrtej ráno.
Východ slnka
Čo je Masada?
Masada (hebr. מצדה, Mecada, od slova מצודה mecuda, „pevnosť“) je staroveká pevnosť neďaleko Mŕtveho mora. Výstup na túto pevnosť trvá viac ako hodinu. Jeden zo silných momentov bol, že sme tam prišli potme. Čím viac sme sa približovali k vrcholu, tým viac sa rozvidnievalo, pomaly sa odkrývali obrysy púšte. Mohli to byť aj hory, pripomínalo mi to miestami kopce v Tatrách. Keď sme prišli hore, začal východ slnka. Trvalo to pár minút. Začal deň. Opak toho, čo som zažila v meste, v Tel Avive som chodila vždy na západy, na Masade som bola na východe.
S akým pocitom sa ti to spája?
Uvedomenie, že východ slnka je každý deň, ale ty to zažívaš zriedka, možno len raz do roka.
Pamätám si, keď v ten moment na púšti vyšlo slnko, človek nestihne úplne zreflektovať, čo sa tam odohráva. Zrazu vidíš okolo seba púšť. Povrchy, rôzne povrchy zeme, si obklopená obrovským priestorom, vidíš Mŕtve more, ktoré patrí dvom krajinám. Zažívaš rozvidnievanie púšte, postupné uvedomenie toho kde si, a potom východ, moment začínajúceho sa dňa. Si tak malá v tom priestore.
Krátko na to ako vyšlo slnko tam bolo tak veľa stupňov, že sme museli ísť naspäť. Prešli sme cez Národnú prírodnú rezerváciu Ein Gedi. Keď funguješ od jednej hodiny rána, tak už si na inej línii dňa. Vošli sme do obchodu, kde nás pani predavačka privítala pozdravom: Boker Tov (Dobré ráno). Ja som sa zarazila a pozrela som sa na hodiny. Bolo pol ôsmej. Už som mala za sebou iné súvislosti.
Dobré ráno. Aký „aha“ moment.
To bolo také vrátenie sa do reality. Lebo aj Masada, aj Ein Gedi bolo niečo neskutočné, čo sa tam odohrávalo. A potom zlezieš dole, vojdeš do malého obchodíka, kde si kúpiš nanuk a zrazu zistíš, že niekomu len teraz začal deň a ty už máš za sebou päť hodín v púšti, východ slnka a prechádzku v národnom parku.
To je akoby si vošla do nejakej časovej štrbiny, priezoru.
Presne, a pritom to môžeš zažívať každý deň, i keď to už by potom asi nikomu nebolo také vzácne. V Bratislave som to nikdy neskúsila. Môj prvý východ tu bol keď som sa vracala z Izraela. Bratislava ma privítala východom slnka. Najprv mi 6 hodín meškal let. Bola som veľmi vyčerpaná, a keď som prišla do Bratislavy, tak ma ten východ dojal k slzám. Hovorila som si, že to tak muselo byť, ten východ ma počkal.
Ešte jeden špeciálny východ som zažila na Olivovej hore v Jeruzaleme. Išla som tam s kamarátom Darjanom. Môj plán bol ukázať mu Masadu a pozrieť si východ slnka, no už vtedy sme vedeli, že to kvôli doprave nestihneme. Autobus išiel s prestupom v Jeruzaleme. Prvá ranná doprava cez Múr nárekov, odkiaľ sme kráčali asi pol hodinu na Olivovú horu. V autobuse každú zastávku pribúdali ľudia, ktorí sa pripravovali na prvú rannú modlitbu a postupne si rozkladali svoje modlitebné knižky. Bol plný autobus a celý akoby šepkal. Nedalo sa v ňom hýbať, bolo asi pol štvrtej ráno, rôzne vekové kategórie, od najmenších detí až po babičky a dedkov, sedeli alebo stáli, držali si svoje knižky, hýbali sa svojim rituálnym pohybom a pripravovali sa na príchod k Múru.
To bolo stretnutie s autentickým životom v Jerusaleme, ako domáci využívajú čas, keď tam nie sú žiadni turisti. Stali sme sa súčasťou ich cesty. Boli sme nemí, pozerali sme sa na seba cez celý autobus. Boli tak ponorení v modlitbách, že som vôbec nemala pocit, že im uberáme priestor.
A potom, keď stojíš na Olivovej hore a začne svitať, vidíš ako Mešita al-Aksá začne neuveriteľne svietiť, a zrazu je z nej to slnko… Ona je slnkom.
Prečo myslíš, že nezažívame takéto každodenné univerzálne zázraky ako východ slnka aj doma, ale musíme ísť niekde inde?
Ja to mám asi preto, že keď je to prostredie pre mňa dôverne známe, tak si myslím, že to môžem zažiť hocikedy. Máš niečo tak veľmi prítomné, že to môžeš urobiť každý deň, tým pádom to vnímaš ako niečo, čo nepotrebuješ urobiť teraz, lebo to môžeš urobiť hocikedy. Ani ti to možno nenapadne. Keď som sa vrátila, tak som si vyhľadávala najkrajšie západy a východy slnka v okolí Bratislavy. Mala som ambíciu, že pôjdem na nejaký východ slnka, ale doteraz som to neurobila.
Hej, ako tú skúsenosť priniesť domov a aplikovať. Ja sa to tiež učím.
To som si presne hovorila, že keď sa vrátim, nájdem si miesta na prechádzky… Budem skúmať aj prostredie, ktoré poznám, očami toho, kto príde prvýkrát. Kráčať ulicami tak, akoby som ich nepoznala. Zažiť si ich odznova… Bolo by super, keby sme sa vybrali na takú túru.
Vieš čo, mohli by sme ísť spolu do Karpát.
To by sme mohli. Ale fakt!