Speed Date / DAMIÁN CEHLÁRIK, dizajnér

Foto: Riccardo Raspa / pre IG.

Odkiaľ si?
Som zo Šurian, malého mesta pod Nitrou s dobrým železničným spojením so svetom a bohatou cukrovarníckou minulosťou. Tá sa pripomína v zabudnutom ale pozoruhodnom brownfielde na okraji mesta.

Kde si študoval?
(Na strednej som chcel pokračovať v stolárskej tradíci mojej rodiny, tak som sa prihlásil na zvolenskú drevarinu, odbor Tvorba nábytku a interiéru. Čakal som že to bude stolárstvo s maturitou, no tam nás prezývali dizajnéri. To bolo prvý krát keď som sa stretol s tým slovom.)
Bakalárske štúdium som absolvoval na VŠVU Katedra Dizajnu. Medzi tým som strávil pár mesiacov na KONSTFACK, pár týždňov na Architectural Asociation a pár dní na Central Saint Martins. Postgraduálne štúdium som absolvoval na Design Academy Eindhoven oddelenie Sociálneho Dizajnu. Tam som minulý rok skončil medzi top desať absolventami nominovaný na cenu zakladatela MA Gijsa Bakkera a s Cum Laude čo je náš červený diplom.

Kto bol/a najlepší/ia učiteľ/ka?
Môj triedny na základnej škole, ktorý ma proaktívne podnecoval k spevu, hudbe a pódiovému prejavu. Dôležitá bola aj moja učiteľka výtvarného umenia na základnej umeleckej škole. Počas strednej vo Zvolene to bola zase moja slovenčinárka, ktorá ma okrem hudby výrazne podporovala v písaní a hovorenom prejave a učiteľ výtvarnej prípravy, ktorý mi dal skvelé základy dizajnérskej tvorby a teórie umenia.

Čo boli/sú  tvoji rodičia?
Otec bol elektrikár, rovnako ako jeho rodičia, no krátko po tom, ako si založil rodinu a zarobil nejaký kapitál, zmenil povolanie na stolárstvo po vzore jeho starého otca. Mamka bola výborná zdravotná sestra na neonatologickom oddelení v Novozámockej nemocnici, no po mojej provnarodenej sestre zmenila kariéru na HR a účtovníctvo, ktoré robí na voľnej nohe aj pre otcovu firmu.

Čo ťa v dizajne, alebo v architektúre nebaví?
Ak sa niekto v našom odbore berie príliš vážne a užíva si, že vo východoeurópskom prostredí je práca umelca, dizajnéra či architekta zahalená rúškom tajomstva. To znamená, že sa vníma ako niečo iné, elitné. Pre mňa je slabé povedomie o profesii problémom.

Naopak čo veľmi?
Mám rád materializáciu, dielne, premýšlanie, prototypovanie, vystavovanie aj konzumáciu diel, skrátka všetko, čo k tvorbe patrí. Ak by som mal vybrať jedno, tak by to bola spolupráca. (Teší ma, keď ma dopĺňa kolega dizajnér, obchodník, kurátor či remeselník. Ešte lepšie ak je to niekto z úplne iného prostredia, napríklad farmár, ktorý má chuť spochybňovať status quo chce a je otvorený spolupráci s dizajnérom. Takúto farmu som navštevoval v Eindhovene. Dodstali sa k vyradenej experimentálnej aquaponickej technológii od Philipsu a robili s ňou skvelé veci.)

Čo počúvaš?
Sluchátka najčastejšie nosím bez hudby, len s módom potláčania hluku. Playlist, ktorý mi na Spotify sadol najviac je Modern Psychadelia. Jeho obsah sa často mení, ale už roky mi veľmi dobre sedí.

Obľúbený film, animák, seriál ?
Môj najobľúbenejší film je Kouř (1999), ktorý režíroval Tomáš Vorel. (Mám o dosť radšej South Park a Rick and Morthy ako Simpsonovcov či Futuramu. Pri pozeraní hraných seriálov ako Game of Thrones a podobne, mávam problém dopozerať aj pilot. Mám radšej limitované jednosériové seriály.)

Koho uznávaš ako autoritu v svojom odbore a mimo neho a prečo?
Nestretol som niekoho kto by mal byť môj role model v plnej miere. Ak by som mal menovať tak si pre čerstvosť spomienok vezmem pedagógov z Holandska. Obdivoval som úžasnú prezentáciu a formu, ktorú mali Simone a Andrea (Formafantasma). Vedúca mojej práce Marina Otero ma zase inšpirovala obrovskou hĺbkou a originálnosťou myšlienok, ktoré boli v jej projektoch a praxi prítomné.

Akú vec si naposledy kúpil?
V Paríži som si kúpil peňaženku od Maison Kitsuné, zvnútra modrá so zipsom, zvonka zelená s ľahostajnou oddychujúcou líškou.

Kupuješ si odbornú literatúru? Čo konkrétne naposledy?
Áno, často. Posledná odborná kniha bola The Black Technical Object od môjho pedagóga z Design Academy Ramona Amaro. Knižka skúma históriu štatistickej analýzy a „vedeckého“ rasizmu vo výskume strojového učenia.

Chodíš voliť?
Ano, zúčastil som sa aj v mestských voľbách v mojej časti Eindhovenu Emmasingel Quartier.

Kto robí najlepšie párty?
Moji spolužiaci z Design Academy, konkrétne z odboru info design – to bol veľmi silný ročník dobrých partymakerov. (Boli skvelí aj v organizácii, aj v mixovaní. Založili dokonca školské rádio, ktoré malo tento rok vlastný stánok na Salone Satellite v Miláne. Okrem toho chodievali hrať do RARARADIO, čo bolo mestské rádio pre hudobníkov, DJov, aktivistov, spisovatelov aj čarodejov.)

Obľúbená kupola?
Naprojektovaná, no nepostavená kupola novorománskej dostavby Šurianskeho kostola.

Šaty na párty. Od koho?
Acne Studios. (Okrem oblečenia majú najlepší HQ zo všetkých módnych domov. Bývalú Československú ambasádu vo Švédsku. Veľa obchodov im navrhlo jedno z mojich oblúbených štúdii Halleroed. Prvú vec som si kúpil, keď som bol na Konstfacku v obchode Acne Archive Torsgatan.)

Hrdina/ka z minulosti?
(Mám dvoch veľkých hrdinov už od strednej, jeden je zahraničný a je z minulosti.) Taliánsky majster dizajnér, teoretik a kritik Enzo Mari. Bol som na výstave 60 rokov jeho práce v Milánskom Triennále. Bolo to pre mňa veľmi dôležité tak som zobral aj mamku. Enzo Mari zomrel v čase otvorenia výstavy. (Druhý hrdina je viac lokálny ale vôbec nie je z minulosti, profesor Pelcl. Počas strednej som mal sen študovať v jeho pražskom ateliéri práve pre sociálny aspekt jeho práce, a vplyv ktorý mal z osemdesiatych rokov od svojho učitela Ettore Sottsassa z Royal College of Arts. Takéto vplyvy a zadania v Česku a na Slovensku v rámci výučby dizajnu badeatelné neboli, takže som kôli tomu na sebe veľa pracoval a cestoval do Prahy. Bohužial som ho už ako vedúceho ateliéru nestihol.)

Najlepší/najkrajší dom?
Momentálne je pre mňa najkrajší ten, do ktorého si sťahujem ateliér. Je to nájomný dom postavený v dvadsiatych rokoch minulého storočia na Palisádach v Bratislave. Má krásne detaily a stopy histórie, ako napríklad diery od guliek z druhej svetovej vojny vo fasáde. Nedávno som videl aj pôvodný projekt. Nie je to nejak známa architektúra, ale cez postupné poznávanie a prácu s ním si k nemu vytváram osobný vzťah.

Máš nejaké stereotypy pri tvorbe? Ako sa prejavujú?
Keď robím niečo, kde nezamestnávam svoju myseľ na plno, napríklad modelovanie alebo kreslenie technickej dokumentácie, tak mám na druhom monitore pusteného Poirota, toho stváreneného Davidom Suchetom. Pomáha mi to zamestnať tú časť mojej mysle, ktorá by ma vyrušovala tým, že sa nudí. Poirot by ma bez tej práce nebavil.

Čo máš na ploche?
Prednastavené pozadie, ktoré občas vystriedam s takou zvláštou kaleidoskopickou grafikou emoji lietadiel a oblačikov. Rád robím portréty môjho 9 ročného brata zachyteného pri bežných činnostiach, ako napríklad kosenie či štiepanie dreva, aby mal trochu umelecky a humorne poňaté spomienky na detstvo. Keď je nejaký záber dosť estetický na pozadie, tak mám aj ten.

Najlepšia výstava, dielo?
Za retrospektívnu dizajnérsku výstavu to je spomínaná výstava Enza Mariho, ktorú kurátorovali Hans Ulrich Obrist a Francesca Giacomelli. Za súčasnú Cambio od Formafantasma, ktorú som videl v Museo Pecci a kurátoroval ju tiež Hans Ulrich Obrist. Z voľného umenia som si veľmi užil retrospektívnu výstavu Márie Bartuszovej v Tate Modern a súčastnú výstavu Who The Bær, Simon Fujiwara vo Fondazione Prada.

Čo z domácej a zahraničnej scény rešpektuješ? A prečo?
Z domácej scény mi príde najzaujímavejšia práca filozofa Lukáša Likavčana, ktorý sa zaoberá ekológiou, technológiou a vizuálnymi kultúrami. Napísal knihu Úvod do komparatívnej planetológie a jeho myšlienky sú súčasťou tohoto diskurzu. Prednášal napríklad na festivale o digitálnej kultúre a umení Transmediale v Berlíne. Zo svetovej scény mám rád Cooking Sections, ktorý sa tiež venujú skúmaniu globálnych systémov, ale prostredníctvom jedla. Vo svojej práci bravúrne využívajú multimédiá, pracujú veľmi lokálne a ich práca je niekde medzi architektúrou, ekológiou a geopolitikou. V roku 2020 dokonca vyhrali najprestížnejšiu cenu pre výskum v architektúre, Wheelwright Prize ktorú udeľuje Harvard GSD. Minulý rok ju vyhrala Marina Otero, moja vedúca zo sociálneho dizajnu.

Morálka alebo peniaze?
Vôbec by mi nevadilo, ak by som mohol iba tvoriť a peniaze by neexistovali. Ale existujú. Zároveň, ako sociálny dizajnér, chcem rozumieť spoločnosti a tej sú peniaze súčasťou. Vždy keď mám pochybnosti o morálnosti projektu, dôkladne to zvážim, urobím si rešerš, alebo idem na prvé stretnutie zistiť, či tá kritika nie je len ohováranie a rozhodnem sa. Pár zvláštnych projektov som už odmietol. Pamätám si interiér hotela, s ktorým sa spájali zvláštne mená a interiér kancelárie pre politika jednej sociálno-demokratickej strany.

Výnimočná kniha?
Aby som zostal v téme, tak vyberiem katalóg výstavy Enzo Mari, kde je popri monografickej štúdii množstvo rozhovorov a príspevkov od medzinárodne uznávaných dizajnérov a umelcov, ktorých kurátor pozval, aby prostredníctvom svojich diel vzdali hold dielu a postave Enza Mariho.

Optimista, pesimista, nihilista?
Optimista.

Máš nejaké hobby?
Najradšej varím a vytváram si rôzne pop-up akcie, kde môžem variť pre kamarátov. Keď cestujem, rád spoznávam nové recepty, tradície a spôsoby prípravy jedla. Môj brat má túto záľubu ešte silnejšiu, až sa rozhodol zmeniť rozbehnutú karieru z IT na gastronómiu.

Individuálne alebo v kolektíve?
Kolektívne.

Slovensko zem zasľúbená?
Toto bola moja najväčšia dilema posledného roka. Na jar som sa rozhodol na Slovensko vrátiť. V Septembri si otváram ateliér na bratislavských Palisádach, ktorý sa volá Space Object. Bude sa venovať priestorovému a produktovému dizajnu, ale zároveň je to vesmírny objekt pre všetku multidisciplinárnu prácu, ktorú robím. Budeme mať najlepšie espresso a občas nejaký pop-up brunch, večeru či super skorú kávu s diskusiou o témach, ktoré dizajnérsku komunitu zaujímajú. Presne taký bol môj byt v Holandsku a bolo to super. V Bratislave chcem to isté, len otvorené do ulice.

damiancehlarik.com
@damian.works
25 / 5 / 2023
by MAG D A
Zdieľaj na Facebook