Rozhovor / PAMÄŤ (SKLA) / MEMORY (OF GLASS)

Sklárska história Novohradu a Podpoľania sa začala písať pred takmer šesťsto rokmi. Podľa historických výskumov tu od 17. storočia existovala najväčšia koncentrácia sklární na území dnešného Slovenska.[1] Horské oblasti s bohatými zdrojmi vody, dreva a kremičitého piesku boli pre výrobu skla ideálnym prostredím. Sklárne najprv vznikali na dvoroch šľachtických rodov[2], neskôr ich budovali podnikatelia, ktorí si ich predtým od panstiev prenajímali. Najväčší rozkvet zažívala sklárska výroba pred prvou svetovou vojnou. Vďaka inováciám v technológií dosahovali mnohé výrobky vysokú remeselnú úroveň a stali sa dôležitým vývozným artiklom. V medzivojnovom období bola produkcia utlmená; po nástupe komunizmu boli sklárne znárodnené a výroba pokračovala pod kuratelou štátu. Vďaka strojovej výrobe a postupnej automatizácii sa sklo produkovalo vo veľkých množstvách a distribuovalo do celého sveta. Po revolúcií výroba postupne končí. Väčšina sklární, ktoré boli pred tridsiatimi rokmi prísľubom prosperity, sebestačnosti a zamestnanosti dnes chátra alebo sa mení na ruiny. Na svoju bohatú sklársku históriu však v regióne nezabúdajú. Nedávno ju pripomenuli „monumentom“[3], ktorého autormi sú bratia Patrik a Michal Illovci.[4] Ide o dve exteriérové vitríny, umiestnené v Poltári a Katarínskej Hute, kde dodnes existuje výroba skla.[5] Vitríny sú naplnené sklenými artefaktmi, ktoré do projektu venovali ľudia, tvoriaci súčasť kedysi prosperujúcej sklárskej infraštruktúry. Misy, vázy, poháre, svietniky a podobné predmety darované miestnymi obyvateľmi síce nie sú reprezentatívnymi „muzeálnymi exponátmi“, to však v prípade realizovaného projektu nebolo rozhodujúce. Podľa slov autorov tu „nejde ani tak o expozíciu sklárskych objektov, ako skôr o expozíciu emócií a príbehov konkrétnych ľudí – lokálnu sociálnu históriu.“

Exteriérová expozícia – „monument“ v Katarínskej Hute (2022) predstavuje veľké uzatvorené sklenené dielo, ktoré v sebe ukrýva zbierku sklenených výrobkov, vyzbieraných od miestnych ľudí. Autorom projektu je Patrik Illo. Foto: Lukáš Moravský.

Každý sklený artefakt uložený vo vitrínach po zosnímaní priloženého QR kódu smartfónom „ožíva“ – privádza nás do virtuálneho priestoru kde je uložená výpoveď človeka, ktorý ho do projektu venoval. Každý zo spovedaných ľudí mal v sklárňach inú pozíciu, každý si nesie svoju vlastnú individuálnu skúsenosť. Každý objekt teda rozpráva iný príbeh.

Pre väčšinu miestnych obyvateľov boli (či stále sú) sklárne „srdcom“ ich sveta. S regiónom a jeho sklárskou tradíciou sú spätí pracovne i emocionálne. Zdá sa, že práve tieto väzby dávajú celému projektu základný tón a náboj. Výsledný „monument“ je trochu nostalgický, miestami emotívny, nie však sentimentálny. Nie je oslavou „starých zlatých čias“. Naopak, prostredníctvom orálnej histórie odhaľuje aj tienisté stránky novohradských sklární a ich sociálnych dejín. Projekt je citlivý k rôznym spoločenským a historickým paradoxom, odkrýva nečakané pointy, ktoré by inak ostali zabudnuté. Ako celok nám dáva autentické svedectvo o súčasnom stave sklárskeho priemyslu; je poctou remeslu, lokálnej sklárskej tradícií a najmä jej protagonistom. Na rozdiel od klasických formálnych monumentov, nás privádza ďalej, hlbšie – k materiálnym fragmentom pamäte, „k autentickým príbehom, spomienkam a názorom konkrétnych ľudí, ktorí tvorili a tvoria lokálnu sklársku históriu, súčasnosť a dúfajme že aj budúcnosť.“

Naďa Kančevová: Nedávno si dokončil projekt, ktorý zaujímavým spôsobom pracuje s témou pamäte. Vo výsledku ide o dva sochársko-architektonické sklené „monumenty“ – exteriérové vitríny, pripomínajúce kedysi bohatú sklársku históriu regiónu Novohrad. Ako tento projekt vznikol a kto ho inicioval?

Patrik Illo: Bola to súťaž, ktorú vyhlásilo ministerstvo a úrad regionálneho rozvoja. Novohrad je pôvodnou oblasťou sklárskeho priemyslu na Slovensku. Historicky ide o región, ktorý bol centrom slovenského sklárstva. Dokázateľne tu existovalo najviac sklární. Dodnes o tom svedčia aj názvy obcí. Napríklad Stará Huta či Vigľašská Huta – všetko to boli pôvodne sklárne. Sklárska história je tu stále prítomná, hoci dnes už len v pozostatkoch. Ľudia si ju však dodnes pripomínajú. Napríklad spomienkovo-kultúrnym podujatím Bzovské sklárske dni, ktoré inicioval jeden z miestnych obyvateľov. Na svojom pozemku našiel staré kusy skla a zistil, že tam kedysi bola skláreň. V regióne stále cítiť snahu nadviazať na túto tradíciu a oživiť ju. Odrazom týchto snáh bola aj vypísaná súťaž.

Aké bolo zadanie tejto súťaže?

Vytvoriť dve plastiky vo verejnom priestore, ktoré budú pripomínať sklársku históriu lokality. Spolu s bratom sme vypracovali projekt. Ako autori sme v ňom uvedení my dvaja. Ja som bol autorom idey, brat mal na starosti architektúru, teda dizajn vitrín.

Čiže manažovanie celého projektu a produkciu si mal na starosti ty?

Áno, vrátane výroby tých vitrín, ktorá bola pomerne náročná.

Nešlo však iba o samotné vitríny, ale aj o sklené artefakty, ktorými ste vitríny naplnili. Tie do projektu venovali miestni obyvatelia…

Áno, naším zámerom bolo vytvoriť dielo, ktoré nebude len sochársko-architektonickou pripomienkou v priestore, ale bude skutočne hovoriť o sklárskej histórii regiónu. Nie však o oficiálnej– „muzeálnej“ histórii, ale sociálnej. Chceli sme vytvoriť vitríny malých histórií konkrétnych ľudí, ktorí sú so sklárskou minulosťou regiónu spojení a bez ktorých by ani tá „veľká“ história neexistovala. Chcel som zachytiť výpovede týchto ľudí.

Ako ste ľudí do projektu získavali?

V Katarínskej Hute nám pomohol starosta. On oslovil ľudí, ktorí v sklárňach pracujú. Od nich sme potom získali ďalšie kontakty. V tom projekte sme chceli zachytiť všeobecnú vzorku zamestnancov. Teda nie iba ľudí na vedúcich pozíciách, ale aj sklárov, rezačov, testovačov a pod.

Teda bežný obslužný personál.

Áno a zároveň rôzne vekové kategórie. Máme tam zaznamenané výpovede pamätníkov – dôchodcov, ale aj mladých ľudí. Nechceli sme zapojiť iba pamätníkov, ale aj ľudí, ktorí v pozostatkoch toho priemyslu stále pôsobia.

Projekt je vlastne zachytením jednej celej vrstvy poznania lokálneho priemyslu, ktorý postupne zaniká. „Metahistória“ ostáva v múzeách, konkrétne poznanie a skúsenosti odchádzajú s ľuďmi. Pokiaľ ich tu a teraz nezachytíš, stratia sa. Je to univerzálny problém, ktorý sa asi týka aj iných zanikajúcich priemyselných odvetví, nielen na Slovensku…

Áno, pre mňa to bolo veľmi zaujímavé práve tým, že sme v projekte spolupracovali s konkrétnymi ľuďmi.

Zaznamenané výpovede sú spojené s konkrétnymi sklenými objektmi – vázami, miskami, svietnikmi a pod. Dôležitý je tu teda vzťah subjekt – objekt a z tohto vzťahu prameniaci príbeh či emócia…

Presne tak. Všetci ľudia zapojení do projektu dostali inštrukciu priniesť predmet, ktorý sa im spája s históriou sklární alebo s ich prácou. Niektoré predmety sú súčasťou „oficiálnej“ histórie sklárne, niektoré boli aj „neoficiálne fušky“, ktoré si sklári vytvorili sami pre seba. Nedá sa tu asi hovoriť o reprezentatívnej muzeálnej vzorke skla, ale to sme ani nechceli. Ide tu o inú históriu – ľudskú, príbehovú, emocionálnu…

Asi to však nie sú iba pozitívne príbehy a emócie…

Výpovede sú rôzne. Sú tam ľudia, ktorí na svoju prácu spomínajú veľmi pozitívne, sú tam však aj takí, ktorí sa v priestore sklární ocitli, pracovali tam, ale celý ich život bol dosť šedivý. Tá depresia sa s nimi ťahá dodnes. Napríklad jeden muž, ktorý do projektu venoval fľašu. Nezastával nejaké zvlášť kreatívne či významné miesto. Celý život prežil v paneláku odkiaľ pozeral na neďalekú horu a takto prežil celý život. Sú tam však aj ľudia, ktorí boli špičkoví sklári, k remeslu mali vzťah a bavilo ich. Peknou ilustráciou je príbeh jedného manželského páru. Priniesli nám technologicky mimoriadne komplikovaný svietnik. Muž ho vyrobil a jeho žena ho ozdobila. Spojila ich teda práca a ten priestor. Alebo jeden Róm, takisto sklár. Keď sme sa ho opýtali či ho tá práca bavila, odpovedal, že sa mu o nej aj sníva. Teda až takéto silné emócie. Pozitívne sú aj príbehy ľudí, ktorí po zániku veľkej fabriky založili menšiu výrobu. Napríklad jeden brúsič, ktorý prevzal zákazky a jeho výroba dodnes funguje.

Je tu teda nádej, že sklárstvo v regióne bude pokračovať?