Skryté mestá / POD KOŽU MESTA

…the currency is curiosity,
the currency is openness,
the currency is vulnerability,
the currency is time,
the currency is trust

(z poznámok k “SHELLS for STORIES”, júl 2022)
Je leto. Som v New Yorku. Sedím v metre a veziem sa linkou číslo 3 z Brooklynu na Manhattan. Vedľa seba mám ťažký batoh, na jeho dne leží hŕba mušlí. Dokopy vážia aj dve kilá. Nesiem aj skladaciu stoličku, ktorú si počas celej cesty opieram o kolená, zatiaľ čo v lone mám zloženú veľkú plátenú tašku. V nej sa skrýva nápis, z ktorého však nič nevidno, trčia len biele rohy kapa dosky.

Veziem sa a čítam si Sebaldových Vysťahovalcov. Konštelácia ľudí okolo mňa sa mení každou prejdenou stanicou. Na Chambers Street nastúpi starší pár, pravdepodobne ľudia bez domova, pravdepodobne sú opití. Nahlas sa hádajú, muž chce na ďalšej stanici vystúpiť, ale žena nie. V jednom momente jej padne náramok na podlahu vagóna, na čo promptne zareaguje elegantná dáma stojaca obďaleč. Počujem, ako ustarosteným tónom zakričí naprieč vagónom: Pani, niečo vám vypadlo! Druhá žena ju začuje, skloní sa a trasúcou rukou našmátra svoj – takmer navždy stratený – náramok.

Ach, tá povestná newyorská starostlivosť, pomyslím si. Občas sa dokonca zdá, že funguje naprieč sociálnymi vrstvami, naprieč všetkým. Občas to tak je: nevieme o sebe nič, ale sme spolu v tejto neúprosnej džungli a musíme si pomáhať. Ako hovorí môj známy Tracey: You know, New Yorkers, we look out for each other.

Sedím v metre a veziem sa do Harlemu. Zatiaľ sme len kdesi v Midtown. Je tu ďalšia heatwave a ja som sa po ceste na zastávku pod mojim nákladom úplne spotila, zatiaľ čo v metre je klimatizovaná zima. Našťastie sa už vyznám, som “heatwave professional”, preto si do tašky vždy pribalím niečo na seba, tentokrát košeľu, ktorú si prehodím cez plecia. Cesta trvá viac než hodinu. Sedím obklopená mojimi rekvizitami a v Sebaldovi dookola čítam dve rovnaké vety, pretože už dokážem myslieť iba na to, čo ma dnes čaká.

Vystúpim na 116. ulici. Najskôr zamierim do kaviarne a kúpim si americano. Takto naložená, s batohom – stoličkou pod pažou – plátenkou a kávou v ruke sa ťahám do cieľa, ktorým je 148 West 118 Street.
V tejto časti Harlemu ulice lemujú klasické staré brownstones. V jednej časti stoosemnástej je však menšie parkovisko pre rezidentov a pred ním stojí múr. To je moje miesto. Najskôr si rozložím stoličku, na zem položím ťažký batoh a z tašky vyberiem veľkú čiernu látku, ktorú opatrne rozprestriem na chodník. Potom prídu na rad mušle. Vyberiem ich z batoha a jednu po druhej, svetlé a žiarivé, ukladám na látku.
Až nakoniec vytiahnem môj ručne robený “transparent”. Kapa dosku s nápisom umiestnim do stredu látky, tak, aby stála za mušľami.
Je na nej fixkou napísané:

SHELLS for STORIES

Tell me a story and

pick a shell you like

Posadím sa na stoličku a odpijem si z kávy. Cítim sa tak trochu ako idiot. Po chvíli však okolo mňa prejde nejaká pani s vážnym výrazom na tvári, a potom, ako si prečíta moj výzvu, sa na mňa doširoka usmeje. Možno to nie je úplná blbosť, pomyslím si.

Tvár muža, ktorý sa pri mne zastaví ako prvý, je mi akási povedomá. Môže mať okolo päťdesiat. Volá sa Mido. Vraví mi, že má naponáhlo, ide práve do práce, ale zaujala ho moja “inštalácia”. Aké to je krásne, ako pekne si poukladala tie mušle, hovorí a s počudovaním sa usmieva. Potom si prečíta moju ponuku. Ha! To je dobrý nápad! Ale – ak ti môžem poradiť, dodáva, nevybrala si to najlepšie miesto, táto ulica totiž nie je veľmi frekventovaná. Pre takúto vec potrebuješ väčší ruch.
Ja viem, hovorím mu, ale mám dôvod, prečo som sa rozložila práve tu. Tak to je niečo iné, hovorí Mido, akoby rozumel.
Potom mu prezradím moje malé tajomstvo: na parkovisku za mnou stál kedysi dom, v ktorom bývali moji prastarí rodičia. V New Yorku sa zoznámili ako imigranti a na jar roku 1908 sa tu zosobášili. Moja prababka v tom dome pracovala pre jednu bohatú rodinu a pradedo sa k nej prisťahoval z East Village. Vzápätí dostal prácu domovníka v rovnakej budove. V tej, ktorá už teraz nestojí. Číslo 148, ktoré je zaznamenané na sobášnom liste mojich prastarých rodičov, ale z mapy už dávno zmizlo. To miesto by malo byť presne tu.
Ach tak! Krásne! vyhŕkne Mido a povie, že teraz mu to nedá a chce mi tiež povedať jeho príbeh. Ale len v skratke, hovorí, pretože už naozaj o chvíľu musí ísť. Stojím vedľa neho a počúvam.
V roku 1995 som ušiel z Bosny pred vojnou, začína. Nejakí dobrí ľudia mi potom pomohli dostať sa do New Yorku. A tak som sa tu ocitol, sám, bez ničoho. A naučil som sa tancovať. Teraz sa živím tým, že súkromne učím tango.

Vzápätí sa mi pozrie priamo do očí a vysloví vetu, ktorá sa stane iniciačnou vetou môjho mušľového dobrodružstva:
I learned dancing to forget – and I learned dancing to remember.

V tom momente sa mi už do oka tlačí slza. Mido si vyberá mušľu a ja vidím, ako v jeho veľkej dlani končí tá najkrajšia. Spýta sa, či ma môže objať – a objímeme sa.
Potom pokračuje do práce. Pozorujem ho, ako sa odo mňa vzďaľuje ľahkým krokom. Sedím znova na stoličke, pijem kávu, a zrazu ma napĺňa radostný pocit. Sedím na ulici v New Yorku a vymieňam mušle za príbehy. Dovtedy len predstava, ktorá sa teraz už naozaj deje.
Celé to začalo na Rockaway Beach, kde som s mojou priateľkou Monikou trávila jedno letné sobotné ráno. Nazberala som mušle, veľa pekných mušlí, a po ceste k autu som jej povedala – bol to trochu vtip – že by som ich mohla predávať v štvrti SOHO bohatým ľuďom ako interior decoration. Haha, to je perfektné, to určite urob, zasmiala sa vtedy Monika.
Doma som nad tým rozmýšlala, nakoniec, už dlhšie ma lákalo urobiť niečo na newyorskej ulici, niečo, k čomu by som sa doma neodvážila. Napríklad ponúkať mušle cudzím ľuďom. Prekážal mi však peňažný rozmer tohto nápadu. Možno by som tie mušle mohla za niečo vymieňať, hovorím si. Možno by som ich mohla vymieňať za príbehy.
A tak sedím v Harleme na prvej výprave môjho “shell business”, ako to neskôr pracovne nazvem – ironicky, lebo o peniaze tu vôbec nejde. Povaha tohto biznisu je iná. V podstate nerobím nič nové, je to barter, ten najstarší ekonomický model. Niečo za niečo – pradávny spôsob výmeny. Ale je rok 2022 a som v New Yorku, kde je už dosť zriedkavé, že vám niekto niečo ponúka a nechce za to prachy.

148 West 118th Street, Harlem – Tompkins Square Park, East Village – City Hall Park, Financial District – Central Park – 288 East 10th Street, East Village.
To sú body, kde si počas nasledujúcich troch týždňov rozkladám môj “mušľový stánok”. Všetko miesta, ktoré sa spájajú s príbehom mojich prastarých rodičov v tomto meste. Ale to viem iba ja – a Mido, môj prvý “zákazník”.

Newyorská ulica je otvorená všetkému. Môžete sa obliecť do kostýmu Batmana a performatívne zametať chodníky, môžete kričať svoje politické názory, nahlas sa hádať sami so sebou, tancovať pre všetkých alebo len pre seba, môžete len tak sedieť, pozorovať a stať sa neviditeľnými, môžete byť v podstate čímkoľvek, rozplynúť sa a znova sa vrátiť k sebe, alebo sa roztrúsiť na milión častíc a už sa nikdy neposkladať do toho, čím ste boli, môžete zabudnúť na minulosť a vynoriť sa ako niekto úplne iný.
Verejný priestor v New Yorku je stage, na ktorej je exponované takmer všetko, čo si viete predstaviť a často v tých najväčších protikladoch. Od absolútnej chudoby až po neuveriteľnú kreativitu – pričom aj tieto dve sa niekedy stretnú v bizarných situáciách, scénach.

Do newyorkskej ulice vstupujem s vedomím tohto všetkého. Za posledné desaťročie pravidelných návratov do tohto mesta sa vo mne vyformoval určitý tip poznania, bez ktorého by som sa neodvážila sadnúť si “len tak” s mušľami na chodník. Ale je v tom i zvláštny paradox – keď vstupujem do tohto priestoru, už to nie som ja, už len anonymne zrastám s týmto fascinujúcim, šialeným miestom – mestom.
Sedím na ulici a v tom momente sa stávam New Yorkom samotným. Z večnej pozorovateľky sa mením na tú pozorovanú. Rovnaké ulice a zrazu úplne iný pocit, ktorý vyviera z inej perspektívy. Je to veľká porcia určitého pocitu z bytia: len v New Yorku môžem ísť až na dreň seba samej. Je to krásne – je to náročné.


Sedím v New Yorku na ulici, vedľa seba mám rozložené mušle a okoloidúci sa na mňa usmievajú, zdravia ma, niektorí mi povedia, že to je skvelý nápad, niektorí sa mi – len tak – poďakujú za to, čo vidia, niektorí sa pri mne zastavia a rozhodnú sa rozpovedať mi vlastný príbeh. Niektorí sa spýtajú, prečo to robím a ako tie príbehy plánujem použiť. Som umelkyňa? Alebo spisovateľka? Väčšinou poviem, že ešte vôbec neviem, že to je kind of an open situation. 
Sú momenty, keď na moje mušle ľudia stoja v rade, keď niekoho počúvam a zrazu vidím, že okolo postávajú ďalší, ktorí chcú tiež zdielať príbeh. Každý jeden si neskôr zapisujem do malého notesu. Každého jedného účastníka a účastníčku si zaznamenám – namiesto tváre si odfotím mušľu v ich dlani.

Zastavujú sa pri mne rodení New Yorčania aj tí, ktorí sa nimi stali (po pár dňoch alebo rokoch), turisti z rôznych častí sveta, malé deti i ľudia, ktorí majú cez osemdesiat. Počúvam o zúbkových vílach, o vymyslených princoch a princeznách, o stratených a nájdených kufroch, o strašidelných domoch, šťastných náhodách. O rozchodoch, zúfalstve, priateľstvách, o smrti najbližších. O vojne, vykorenenosti, schopnosti prekonať sám seba. Občas sa pri mne niekto rozplače.




Nikdy som tomuto mestu nebola bližšie. Cítim, ako mu prenikám pod kožu, ako s ním splývam, ako mnou prechádza. New York ma obmýva. Je to vyčerpávajúce. Je to krásne.
To, čo sa mi deje, ma fascinuje, ale po čase sa pristihnem pri tom, že najviac udivujem samu seba – ako napriek pozitívnej spätnej väzbe, ktorá ku mne vo veľkých vlnách prichádza, napriek všetkým úsmevom, ktoré na mne pristávajú, keď sedím pri mušliach, neprestávam spochybňovať to, čo robím. Fascinuje ma rezistencia mojej mysle, neistota, ktorá ma zaplaví zakaždým, keď so stoličkou pod pažou a batohom krúžim v novej lokalite a hľadám miesto pre môj posed, keď na sebe cítim pohľady, keď si vravím, že to dnes asi nedám a chce sa mi utiecť naspäť do metra. Je to zakaždým rovnaký scenár: s vypätím vnútornej sily nakoniec prekračujem samu seba a v momente, keď už sedím na chodníku a jednu po druhej rozkladám mušle, sa to zrazu otočí. V tom momente sa otváram svetu – a svet sa mi vzápätí otvára naspäť.

Najsilnejšie sú momenty, keď sedím na svojom mieste a po troch hodinách už veľmi potrebujem ísť na záchod, keď dopijem posledný glg vody, som spotená a unavená, keď mám hlavu plnú cudzích príbehov, a vidím, ako ku mne s úsmevom kráča ďalší človek – vtedy už len som, a cezo mňa prechádza New York. A s ním celý svet. Už len “slúžim” veci, ktorú som sama vytvorila a ktorá ma zrazu úplne presahuje. Zachytávajú sa vo mne cudzie príbehy, a vo vreckách a taškách cudzích ľudí pribúdajú mušle ako talizmany, alebo skôr suveníry toho, čo prežili. Akoby ich príbeh zrazu dostal formu, hmotu.

Jedného dňa, keď som v East Village rozložená pred kostolom, v ktorom sa pred 114 rokmi zosobášili moja prababka s pradedom, počúvam, ako mi jedno dievča s mušľou v dlani povie: Toto je skvelé, presne kvôli takýmto veciam milujem žiť v New Yorku! 
Uzatvára kruh: sedím na ulici a robím to, čo robím, pretože sa v tomto meste cítim vnútorne slobodná – a takto sa stávam organickou súčasťou podstaty tohto mesta. Beriem si –––– dávam späť.

Po každom výjazde prichádzam domov úplne vyčerpaná. Z každej jednej session, z toho, čo mi bolo povedané, z horúčavy a zo všetkých pohľadov, ktoré na mne pristáli, sa zotavujem minimálne dva dni. Premýšľam, pijem kávu a veľa píšem.

O mojom “shell business” sa rozprávam s blízkymi ľuďmi. Baví ma, ako do toho vnášajú svoj pohľad, ako túto situáciu obohacujú o ďalšie interpretácie. Zeljka mi na drinku hovorí, že mušle vlastne pochádzajú z rovnakého oceánu, ktorým sa preplavili moji prastarí rodičia, keď emigrovali do Ameriky. Nick mi v správe píše, že mu mušľa evokuje miniatúrny domov, bezpečie. Tracey mi pri večeri povie, ako ho udivuje fakt, že mi niekto úplne cudzí rozpovie to najosobnejšie výmenou za mušľu. Za obyčajnú mušľu! smeje sa a rozhadzuje rukami.
A neskôr mi moja priateľka Maggie povie niečo veľmi presné  – presne to, čo vystihuje tento zdanlivý paradox anonymného zdieľania: komu inému by sa títo ľudia dokázali zdôveriť s najintímnejšími myšlienkami, ak nie práve tebe – osobe, ktorú už pravdepodobne nikdy nestretnú? 

Som v City Hall parku, keď ku mne podíde staršia pani pôvodom z Ázie. Môže mať okolo osemdesiat, ale stále má v sebe vitálnu iskru. Hneď na úvod ma upozorní, že jej story bude dramatická. OK, som pripravená, odvetím s úsmevom. A ona mi potom rozpovie svoj životný príbeh. Ako v 70. rokoch takmer neprežila genocídu v Kambodži. Ako sa, vážiac 45 kíl, vďaka znalosti jazyka dostala do Vietnamu. Ako tam spoznala francúzskeho konzula, ktorý jej, vďaka tomu, že vedela i francúzsky, zabezpečil prácu v Paríži a kúpil jednosmernú letenku. A potom prežila väčšinu života – šťastne – v New Yorku. Keď sa jej pýtam, ako sa jej nakoniec podarilo dostať sa až do USA, usmeje sa a povie: tak to už je ďalší príbeh, a ja už musím ísť. Povie mi, že sa volá An a ja sledujem, ako si starostlivo vyberá svoju mušľu.

New York je celý svet a niekedy sa mi zdá, že to, čo počúvam, je vo svojej podstate história ľudstva v skratke. Keď práve nikoho nepočúvam, premýšľam o tom, ako sa to všetko – to bolestivé i to radostné – neustále opakuje. Sedím v New Yorku na ulici a občas sa vo mne zachveje pocit, že na niečo začínam prichádzať. Asi by som tam musela vysedávať oveľa dlhšie, aby som to “tajomstvo” stiahla zo vzduchu a podržala v rukách. Ale i keď zatiaľ neviem, čo to je, jedno mi je jasné – že to, na čo by som nakoniec prišla, by bolo strašne jednoduché.

Projekt Shells for Stories som realizovala počas mojej rezidencie v Open Source Gallery v New Yorku v júli 2022. Tento rezidenčný pobyt podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.