Recenzia / BRATISLAVSKÉ MODERNÉ FONTÁNY
Martin Zaiček, Andrea Kalinová, Petra Hlaváčková (eds.): Bratislavské moderné fontány, Archimera, 2021
Po knihe Architektúra starostlivosti (Slovenské kúpele 2. polovice 20.storočia) od autorskej dvojice historika architektúry Martina Zaičeka a fotografky Andrey Kalinovej sa v tomto roku objavil ich ďalší edičný počin. Žánrovo ide o register, v ktorom autorskou formou dokumentujú bratislavské fontány realizované v rozmedzí rokov 1963 – 1989. K vzniku publikácie prizvali grafičku Katarínu Knežíkovú, ktorá ju dopĺňa ilustráciami, Ivora Švihrana a Luciu Mlynčekovú ako autorov sprievodných textov. O grafický dizajn publikácie sa postarala Magdaléna Scheryová.
Časový interval, na ktorý sa autori sústredili odhaľuje už názov Bratislavské moderné fontány, modernitu zúžili na obdobie rokov 1963 – 1989, teda z hľadiska politických dejín na obdobie komunistickej totality a neslobody v bývalej ČSSR. Bratislava ako druhé hlavné mesto zaznamenala v tomto období masívny rast, keď medzi rokmi 1961 a 1991 takmer zdvojnásobila počet obyvateľov. Konjunktúra masívne dotovaná štátnym aparátom a ideologicky zabalená propagandistickou vrstvou komunikácie potrebovala dosiahnuť ilúziu bezproblémovej beztriednej spoločnosti schopnej ubytovať, zamestnať, ošatiť, vzdelať, liečiť aj kultúrne rozvíjať všetkých svojich obyvateľov. V systéme budovateľskej a päťročnicami definovanej výstavby hlavne sídliskových štruktúr a občianskej vybavenosti režim vytvoril mechanizmus finančnej podpory tzv. HLAVA V, ktorý bol súčasťou vykonávacej vyhlášky k stavebnému zákonu, určujúcej povinnú investíciu do umenia v rámci rozpočtov stavieb. Vďaka tejto „hlave“ vznikali v tomto období nevídané počty umeleckých diel vo verejnom priestore, ale tiež v interiéroch verejných stavieb. Svoj podiel na nich mali v tom období aj fontány.
Register bratislavských fontán naposledy v roku 1990 spracovali Štefan Holčík a Bohuslava Bublincová v knihe Bratislavské fontány, na ktorú aktuálna publikácia voľne v názve aj nadväzuje. Autori zároveň vychádzali zo Súpisu sôch vo verejnom priestore, ktorý spracovali Sabína Jankovičová a Roman Popelár v roku 2013. Od roku 1990 fontány z verejného priestoru Bratislavy skôr miznú ako pribúdajú a tie z obdobia, na ktoré sa v knihe sústredili chátrajú a ich súčasný stav je často tristný. Túto realitu kniha zaznamenáva v obrazovej časti, ktorá je postavená na kolekcii civilných, neprikrášľujúcich fotografií Andrey Kalinovej. Rovnako autorsky k nim pristupuje aj ilustrátorka Katarína Knežíková, ktorá predlohy (sochy, objekty) vytrháva z kontextu a robí z nich akýsi slobodný výtvarný zápisník, opäť s melancholickým podtónom.
Autorskú fotograficko-výtvarnú časť knihy dopĺňajú texty editora knihy Martina Zaičeka, aktivistu a vlastivedného sprievodcu Ivora Švihrana a architektky a grafickej dizajnérky Lucie Mlynčekovej. Zaiček napísal úvod knihy, v ktorom sa sústredil na fenomén fontány (prameňa) naprieč dejinami, pokračuje cez modernistický urbanistický koncept Aténskej charty a výstavbu sídlisk u nás a následne si na fontánach všíma psychologický aspekt humanizácie veľkých sídliskových zástavieb. Odkazuje pritom na štúdie psychológov, architektov, sociológov a lekárov, ktorí v období 70.- 80. rokov riešili tému „vody ako nástroja na zlepšenie spoločnosti a zatraktívnenie bývania v monotónnych štruktúrach“. Súčasný stav fontán reflektuje filozofujúcim jazykom: „Ruiny fontán odzrkadľujú dichtómiu večnosti a dočasnosti našej kultúry, prirodzenosť prírody a umelosť našich zásahov v nej…..“ a občas ide k poetizmom, keď na ne hľadí ako na „… mýtické mikropriestory odtrhnuté od všednej reality“.
Štúdia Ivora Švihrana je štúdia znalca, ktorý precízne ovláda príbehy diel vo verejnom priestore v jednotlivých mestských častiach. Upozorňuje na mnohé detaily, veľmi zaujímavá bola napríklad pasáž o čistkách ružinovských sôch z roku 1974, kedy národný výbor Bratislava 2 v dozvuku normalizačných čistiek odstránil 24 umeleckých diel od autorov s protirežimovými postojmi. „Diela P.Bindera, J. Čihánkovej, T. Kaveckého, T. Klimovej, J. Kočiša, M. Laluhu, M. Paštéku, A. Rudavského, R. Uhera, J. Vachálka a iných boli odvezené do Štokerskej vápenky a tam boli zničené, medzi nimi bola aj jedna fontána “. Spomína aj odstránenie diela Rodina od J. Jankoviča z fontány na Bachovej ulici a ako do prázdneho bazéna fontány doplnili sochu Mária od Pavla Mikšíka.
Zaujímavý je aj príbeh známej Havrillovej sochy Zenového dievčaťa v Petržalke, ktorá je len časťou z väčšieho nedokončeného komplexu navrhovanej fontány Človek a vesmír. Plastika dievčaťa mala byť vo väčšom bazéne a v menšom, oddelenom lávkou, mal byť 5 m vysoký nerezový kužeľ ukončený symbolickým vencom. Havrillova „fontána“ bola realizovaná v roku 1989 a po prevrate k jej dokončeniu už nedošlo. Celkovo sa v Petržalke nachádzajú len tri (!) fontány, zrejme preto, že sa „dostavovala“ až v 80. rokoch, kedy už výtvarné detaily nehrali veľmi rolu.
Záverečná štúdia Lucie Mlynčekovej sa podrobne zaoberá fenoménom Hlavy V a jej uplatňovaním. Akcentuje ich ako nástroj ideovej kontroly, ale poukazuje aj na skutočnosť, že cez komisie často paradoxne prešli aj návrhy od umelcov, ktorí boli inak politicky nevhodný. Ukazuje tiež, že podobné modely financovania veľkoformátových výtvarných diel prežili v niektorých krajinách dodnes.
Okrem štúdii sú v knihe aj rozhovory na spôsob oral history. Respondenti, sochár Juraj Gavula a architekt Martin Kusý v nich zanechali dôležité svedectvo k sociálnym dejinám produkcie oficiálneho umenia v danom období – kto, s kým, prečo a ako fungovali mechanizmy fungovania. Opäť, dôležitou je téma uplatňovania Hlavy V a aj to či je tento model prenosný do súčasnosti. Martin Kusý si to nevie predstaviť. Aj v minulosti mu prekážalo, že to bolo povinné. Argumentuje, že architektúra prešla odvtedy veľkou zmenou. „Keby sme to robili dnes, tak mám nepredstaviteľný strach z toho, akoby sa naši biznismeni toho chopili a čo by z toho zostalo. Alebo politické špičky. Možno by to bolo horšie ako za toho socíku, lebo tam aspoň boli komisie, ktoré nejakým spôsobom tú kvalitu strážili.“ Zaiček zároveň oslovil s touto otázkou aj vizuálneho umelca Mateja Gavulu (syna Juraja Gavulu), ktorý si naopak myslí, že vzkriesenie podobného princípu by „ kultivovalo spojenie medzi umením a architektúrou.“
Zo zamerania textov v knihe je zrejmé, že skôr ako o fontány, ich zhodnotenie a zaradenie z hľadiska kunsthistórie, ide o príbeh Hlavy V. Vo finále teda Hlava V demaskuje naliehavú potrebu rozprúdiť verejnú debatu o tom ako pomôcť vzniku kvalitných výtvarných diel vo verejnom priestore. Lebo zaostávame a atrofujeme. Keď sa obzrieme na obdobie posledných 30 rokov – koľko a akých kvalitných výtvarných realizácii vo verejnom priestore vidíme?
Na záver pár slov ku grafickej úprave knihy. Rozhodnutie ponoriť to celé do bazéna, teda do svetlo modrej farby nevnímam ako šťastné. Problém nastáva pri fotografiách aj ilustráciách, ktoré mali byť ťažiskovým výtvarným motívom publikácie a nie sú. Farebný filter ich výrazne zmenil. Možno chceli posilniť istý pocit, opäť citujem „ dichtómie večnosti a dočasnosti“, ale obyčajne vzaté, nepozerá sa na ne dobre. Navyše, fotografie sú väčšinou zalamované na dvojstranu a keďže je fontána v strede tak ju vlastne vo väzbe knihy poriadne nevidíme. V registri a lokalizácii fontán sa ako čitateľka tiež trochu strácam. Škoda. Lebo inak je to pekná kniha do ruky, aj na prechádzku.
PS: Páči sa mi obálka na ktorej je symbolicky vymazávaná Mikšíková fontána z roku 1981 v nádvorí Istropolisu.