Blízke veci / DANA TOMEČKOVÁ, V čase dookola miznúť a rásť
O pamäti blízkych vecí, reinkarnáciách šperkov a tajuplnom živote hmoty s Danou Tomečkovou
Prsteň. To je naozaj blízka vec, bližšie k telu snáď už nič nemôže byť.
A ona sa časom ešte viac…približuje? Tým, že sa postupne stenčuje. Mám pocit, že je to taká druhá koža. Túto vec som si vybrala pre ňu samotnú, pre jej hmotu, fyzikalitu, ale aj preto, že je spojená s mojou babkou. Je v nej istá kontinuita, blízkosť. Ale tento prsteň zároveň ilustruje moje uvažovanie, inšpiruje ma. Predstavuje pre mňa dobrý príklad rozmýšľania o tom, ako sa hmota premieňa v čase.
Vidím inicály V.S.
To sú iniciály mojej babky, Viery Suchálovej, ktorá mi prsteň darovala. Objavila to v takom porcelánovom hrnčeku, kde si skladuje šperky vo svojom kredenci, a povedala: Toto si zober, Danuško. A keď som potom prišla domov a ukázala som Vilovi (Viliam Slaminka, Danin partner), čo som dostala, on na to povedal: Veď to som ja! Páčilo sa mi, ako sa to prepája.
Tento prsteň mám veľmi rada aj kvôli tomu, že je na ňom vidno ten čas. Vidno, ako sa tá štruktúra z bokov stratila: tu ešte ostáva, tu nie je. Aj hĺbka toho, čo je vyryté, sa zmenšuje, je už veľmi plytká.
Na tom prsteni ma stále fascinuje to, že z istého uhla pohľadu je už tak tenký, že ho ledva vidíš. Myslím niekedy na to, aký asi bol na začiatku, keď ho babka dostala. Aký mal objem, koľko vážil, asi to muselo byť o dosť viac, ako teraz. Asi preto mi je taký blízky – vidno, že odchádza, ale ešte stále je tu.
Je možné, že sa nosením stenčí do takej miery, až hmota povolí a otvorí sa?
Dá sa povedať, že je to také napätie na niekoľko rokov, alebo až desiatok rokov, dokiaľ sa ten kruh otvorí.
Poznáš jeho príbeh? Od koho ho dostala tvoja babka?
Bol to darček od môjho deda. Neviem, aká to bola udalosť, ale asi chcel, aby mala niečo “solídne”. Ten prsteň vyzerá, že je robený ručne, sú na ňom také malé nedokonalosti, je to vidno aj v tom monograme. Aj to mi je na ňom sympatické – vidíš, že ho robila nejaká ruka. Dnes je to už vzácne. Keďže sa sama venujem šperku, viem, že je omnoho jednoduchšie dať si takéto niečo vyrobiť strojovo. Je čoraz menej ľudí, ktorí sa venujú rytectvu. Aj pre mňa je to čosi, do čoho sa nejdem púšťať, lebo si to vyžaduje špeciálne vzdelanie a prax, ktorú nadobudneš rokmi. Tí, ktorí sa tomu dnes venujú, sú väčšinou takí starší páni.
Nosíš ho každý deň?
Áno, robím s ním všetko…aj s ním spím. Je to asi jediný prsteň, ktorý mám stále na ruke.
Je taký jemne vyosený, nie je to už dokonalý kruh.
Ten prsteň ma tiež inšpiruje v tom, čomu sa venujem v tvorbe. Keď rozmýšľam nad časom a premenou materiálu, práve on je pre mňa najlepším príkladom toho, ako sa hmota mení v čase. Keď myslím na to, ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz, je veľmi zaujímavé predstaviť si, kam asi odišlo to zlato, ktoré na ňom už nie je. A ako niečo tak trvácne a stabilné – čo si teda o zlate myslíme – mohlo vôbec zmiznúť. Ale zároveň vieš, že nemohlo zmiznúť do stratena, že niekde musí byť.
Tá predstava, ako sa odlupujú vrstvy toho prsteňa, tak nebadane a pomaly, na úrovni tých najnepatrnejších čiastočiek materiálu, je zvláštna. Takéto “odchádzanie” materiálu sa dá len ťažko predstaviť.
Zlato sa vždy obrába niečím, čo je tvrdšie, ako ono samo. Takže keď príde do kontaktu napríklad s kovovou kľučkou, alebo s niečím, čo je z ocele, tá na ňom spraví nejaký nebadateľný záder. Ale keby sme ho dvadsať rokov žmolili v rukách, nestratí sa.
Čiže mizne v kontakte s inými vecami…so životom.
Áno, s vecami, s ľuďmi… Ten prsteň sa mení v živote a v pohybe, v kontakte s niečím ďalším. Keby bol niekde vitríne, tak sa nemení. Ale takto je vidno, že žije. Má v sebe napätie prameniace z očakávania, kedy sa vlastne otvorí.
A čo bude znamenať to, keď sa otvorí?
Keď napríklad zmenšujem prsteň, tak ho rozrežem, a vtedy nastane moment, kedy sama pílka pri otvorení toho kruhu poskočí – je v ňom napätie. Je to moment, kedy zadržím dych, lebo musím spomaliť, viem, že sa to stane. Kov má svoju pevnosť vďaka tomu, že častice materiálu sú veľmi blízko seba. Keď do toho zasiahneš a otvoríš to, alebo je to príliš tenké a samo to povolí, vyslovene cítiš ten pohyb – ako by tá vec vydýchla.
To je krásny moment. Aj tento prsteň akoby čakal na svoj výdych.
Áno, ale nie je to definitívny výdych. Zlato je veľmi magický materiál v tom, že ho môžeš pretaviť na niečo ďalšie. Je ušľachtilým materiálom, lebo sa nikdy nestráca, neznehodnocuje sa v procese. Zlato sa vždy môže stať niečím ďalším – a ďalším – a ďalším. Je to iné ako napríklad pri mosadzi alebo medi. Kovy, ktoré nie sú ušľachtilé, sa pri pretavovaní – teda vtedy, keď prechádzajú vysokým teplom – znehodnocujú. Preto ich vždy musíš nahradiť, alebo pridať čistý materiál. Zlato je v tomto zmysle naozaj “večné”, jeho premena môže prebiehať stále dookola a ono nedegraduje. Aj tento prsteň bol určite predtým niečím iným.
Znie to ako nejaké “reinkarnácie” šperkov. Už si nad tým niekedy premýšľala?
Rozmýšľam nad tým často, keď vytváram pre niekoho šperk a pracujem s vecami, ktoré mi prinesú z “rodinnej truhličky”. A to je na tom zaujímavé, lebo pri tom zložení, karátoch a pomeroch si všímam napríklad to, že určitá receptúra sa pravdepodobne používala počas vojny, kedy sa zlatom šetrilo. Sú rôzne prímesy, ktoré sa do zlata dávajú, a podľa toho vieš povedať, čo to asi bolo za obdobie, a vieš to tiež určiť podľa puncovej značky. Takže keď mi niekto donesie zlato z “rodinného pokladu”, myslím na to, že tomu materiálu dávam novú podobu, a tá podoba šperku bola predtým tiež iná.
Akoby si, ako človek, šperkárka, tvorila nejaký článok v slede rôznych premien. A teraz mi napadá otázka, ktorá je trochu metafyzická…myslíš, že všetky tieto “prevtelenia” ostanú v tom materiáli nejaký spôsobom zapamätané?
Podľa mňa áno, je to ako taká karma vecí. Niektorí ľudia sú na to citliví, nekúpili by si čosi zo záložne. Verím tomu, že predmet je nositeľom nejakého príbehu – a preto, keď ho nosíš, nosíš aj jeho príbeh. Možno to môžeš “očistiť” pretavením, ale ja naozaj verím, že materiál má svoju pamäť. Myslím, že treba mať to vedomie, rešpekt, alebo nejakú citlivosť voči tomu, čo nosíme. Môžeš byť pokračovateľkou v nejakom príbehu, ale zároveň ten predmet vsádzaš do svojho príbehu, do svojho života. A to je ten nový, veľký priestor, ktorý sa pre danú vec otvára. Vchádza do nového kontextu a aj vďaka tebe sa dostáva do iných, nových situácií, ktoré utváraš. Nie je to len o tom, že tá vec a jej príbeh formuje teba, ale aj naopak.
Tá situácia, keď mi babka prsteň dala, bola veľmi prirodzená. Vôbec to nebolo slávnostné, v zmysle: aha, tu máš prsteň po dedovi, a vzadu zaznejú fanfáry. Boli sme v kuchyni, myslím, že sme práve dopiekli medovníky, a ona ho len tak automaticky vytiahla a dala mi ho, a ja som si ho dala na prst. Bolo to úplne prirodzené. Hneď mi sadol a cítila som sa s ním dobre. Takto mi pristál do života.
To je pekné, bol to výnimočný moment, ale bez žiadnych ceremónií.
Áno. Malo to istú ľahkosť, ale aj samozrejmosť.
A vieš aj, ako tvoju babku napadlo to, že ti dá prsteň práve v tejto chvíli?
Myslím, že práve podávala cukor z poličky a otvorila skrinku, kde ho mala uložený v takom porcelánovom poháriku. Takže takto: ideš podávať cukor a podáš aj prsteň.
