Výstava / ERNA MONUMENTÁLNA

Erna Masarovičová a jej sochárska tvorba, Mirbachov palác – Galéria mesta Bratislavy, 30.6.2022 – 30.10. 2022, kurátorky: Ľuba Belohradská, Ľubica Hustá, Katarína Kissoczy

Erna Masarovičová (1926 – 2008) je v slovenskej umenovede stále označovaná hlavne ako autorka výrazných autorských šperkov a medailí. Výstava Erna monumentálna chce tento mýtus zastaviť a sprítomniť jej masívnu sochársku a monumentálnu tvorbu, ktorá je dnes zabudnutá a navyše pomaly neúprosne mizne z verejného priestoru aj spoločenských interiérov z doby minulej.  Masarovičovej dielo vznikalo trochu v ústraní a mimo hlavných (oficiálnych štátnych sochárskych zakázok aj umeleckých skupín) a aj vďaka tomu ostalo na akejsi periférií záujmu. Naším cieľom je ho znovu „nasvietiť“ a ukázať koncentrovanú, sebavedomú a talentovanú sochárku, ktorá ma dôležité miesto na slovenskej sochárskej výtvarnej scéne 20. storočia.

Erna Masarovičová je jednou z prvých absolventiek Oddelenia monumentálneho sochárstva u Fraňa Štefunku na VŠVU (1951 – 1956). Už predtým, študovala  textil na strednej škole SŠUP v Budapešti a následne keramiku na SŠUP v Bratislave. (Do skladby štúdia zasiahla 2.svetová vojna. )

To všetko z nej robilo v čase ukončenia štúdia technologicky veľmi sebavedomú autorku. Nemala problém odlievať, pracovať s kameňom, betónom, keramikou, železným alebo medeným plechom.

Ona sa ale na svoju dobu razantne, rozhodla pre dovtedy výsostne „mužskú“ techniku, ktorou bolo zváranie kovu. Bola v tomto smere priekopníčkou aj v medzinárodnom meradle. Spracovanie kovu má svoje špecifiká a tie premyslene integrovala do svojho výtvarného prejavu, rezania , vrstvenia , zvárania i do výrazu svojich diel.

Z oceľových dielov vytvárala strihové skladby, ktoré premyslene priestorovo komponovala do plastických objemov aj reliéfov. Zaujímala ju povrchová štruktúra, priznávala rezanie autogénom. Hrany kovu  týmto rezaním získavajú špecifickú kresbu, ktorá ďalej modeluje danú sochu . V jej dielni / ateliéri sochárky boli zveráky, kovadlina, vyhňa, autogén, kliešte, píly, kladivá. Šírka tvorby sa delila na  komornú plastiku, šperk, medaile až  po veľké monumentálne realizácie. Dôležitým technológom a inovátorom bol jej manžel pedagóg VŠT Štefan Kissoczy, ktorý vedel vyriešiť problém ak vznikol.

Zoomorfná plastika.

V tvorbe autorky je prítomných viacero tematických okruhov. V úvode jej kariéry je to ľudská figúra a postupne v šesťdesiatych rokoch aj rozsiahla zoomorfná tvorba. Figúry vtákov, zvierat, rýb variovala v rôznych verziách. V tom čase realizuje viaceré exteriérové voľne stojace plastiky plameniakov, pávov, pštrosov, žeriavov, ktoré umiestňuje do areálov verejných parkov, či do exteriéru verejných budov – škôl, nemocníc, výrobných podnikov. Toto obdobie prialo tvorbe výtvarného diela vo verejnom priestore. Nárast výtvarných realizácií do architektúry a verejného priestoru začal už pred vojnou, ale veľký rozmach zaznamenal v 50. rokoch.  A to nielen v Československu a celkovo vo východnom bloku, ale prirodzene aj inde vo svete. V totalitnej spoločnosti, ale nebolo jednoduché vyhnúť sa ideologicky formulovanej práci. Oficiálne umenie konca päťdesiatych rokov ešte stále diktovalo trend akademického formalizmu, budovateľský pátos, soc-realizmus. Tlak sa postupne v priebehu šesťdesiatych rokov uvoľňoval a kontrolovane boli akceptované aj iné výtvarné prístupy. Masarovičovej sa podarilo svojím zotrvávaním na okraji a mimo oficiálnych sochárskych umeleckých skupín ostať  v civilnej rovine nielen v svojej voľnej tvorbe, ale aj pri tvorbe na objednávku pre konkrétny priestor. Jej zvieracie a vtáčie figúry zo zváraných oceľových plátov majú špecifickú dynamiku a ľahkosť. Je majsterkou skratky. Tvary moderne redukuje a tým posilňuje ich výraz. Cítime pohyb aj charakteristické správanie toho ktorého zvieracieho druhu. V modeloch vytvára mnohé variácie a prekvapuje vynaliezavosťou s akou ich komponuje.

Dom

Vlastný dom Erny Masarovičovej a Štefana Kissoczyho patrí medi najradikálnejšie stavby na hradnom kopci. Nachádza sa na Gorazdovej ulici 31 v blízkosti Horského parku a Funusu. Dom s ateliérom je situovaný na rohovom svahovitom pozemku na konci uličnej zástavby. Jeho projekt je dielom sochárky a jej manžela. Na odbornej projektovej dokumentácii s nimi spolupracoval architekt Černý. So svojpomocnou stavbou začali v roku 1963, dokončili ju v roku 1967. Modernistická vila premyslene umiestnená na pozemku je výrazná svojimi odvážnymi zhranenými hmotami južnej fasády. Z ulice z južného pohľadu zaujme výrazne asymetrickým a dynamickým prestrešením horného balkóna, ale aj ľahkosťou svojich obrysových línií, veľkorysými oknami. Jedinečným akcentom je aj malý, podobne dynamicky zastrešený bazén umiestnený v tesnej blízkosti domu. Severná časť má pokojný, viac horizontálny charakter s výraznými oknami na poschodí a výtvarne dotvoreným vstupom. Komponovanie priestorov a dispozície maximálne zohľadnilo fungovanie životu v dome. V severnej „chladnej“ časti bol umiestnený vstup a ateliér, kde sa pracovalo s autogénom a s kováčskymi technikami. Okná v ateliéri nahradili veľké „garážové dvere“, ktoré ho prepájajú so záhradou a pomáhajú aj pri manipulácii so sochami. Na spodnej úrovni domu je veľký obývací priestor, na svoju dobu priekopnícky prepojený s kuchyňou. Na hornom podlaží sú spálne a fotokomora. Súčasťou domu bola aj sauna. Dom je tehlový a všetky kovové prvky vrátane atypických okenných rámov, radiátorov, krbu, nosnej konštrukcie schodišťa, plotových bráničiek, či výtvarne stvárnených madiel si vytvorili majitelia sami, svojpomocne. Aktuálne je dom v zachovanom stave. O jeho údržbu aj o pokračujúci umelecký život v ňom, sa stará dcéra, sochárka Katarína Kissoczy.

Ľuba Belohradská o Erne Masarovičovej

Erna Masarovičová nám nezanechala denníkové záznamy, v ktorých by fixovala úvahy o vlastnej tvorbe a výtvarnom umení. Nevystupovala diskusne na spolkových zhromaždeniach výtvarníckej organizácie. Zámernú zahĺbanosť porušila azda jediný raz – pred televíznou kamerou začiatkom deväťdesiatych rokov pri nakrúcaní krátkeho medailónu o vlastnej tvorbe. Prekvapila nás plynulosťou prejavu a presnosťou formulácií. Nekonečnú tvorivú energiu, ktorú čerpala z vnútorného pokoja, pretavila v prospech sochárskej tvorby. Nemými svedkami jej ľudskej a umeleckej existencie boli priestory vlastného domu s ateliérom a záhradou. Pravidelný pracovný rytmus prerušila raz týždenne, keď piatkové večery vyhradila stretnutiam s priateľmi. Erna sa nedala rozkolísať náporom banalít. Naopak náhodné banality v jej réžii sa menili na netuctové udalosti.

Vstupnou devízou do sveta výtvarnej tvorivosti budúcej sochárky bol jej neomylný vzťah k realizačným materiálom výtvarného umenia, presnejšie vzťah k matérii v najširšom zmysle slova. Charakterizovala ju nielen potreba vytvárať umelecké artefakty, ale aj pretvárať už hotové spotrebné predmety vlastnou rukodielnou intervenciou „osobného“ dizajnu. Stopy jej zásahov nesú interiéry domu, zákutia v ateliéri, rovnako ako osobné predmety z textilu, kožušiny či kože. Týmito vlastnosťami sa výrazne odlišovala od svojich rovesníkov – sochárov, ktorí si v čase nástupu na výtvarnú scénu na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v komornej tvorbe, zverejňovanej na výstavách, vystačili so sadrovými odliatkami, povýšiac ich na konečný sochársky artefakt. Dokonca ani v oficiálnych výtvarných súťažiach, vyhlásených k politickým výročiam, sa nepožadovali sochy, ktoré by boli zhotovené z definitívneho materiálu. Erna na tieto výzvy reagovala len veľmi okrajovo. Jej umelecký naturel sa od počiatkov napájal princípom sochy ako zhmotneného rezultátu vnútorných pocitov tvorcu/tvorkyne samotnej. Nedeliteľnou vlastnosťou sochárkiných výtvorov bola ich materiálová dopovedanosť, previazanosť umeleckej predstavy so špecifickými možnosťami, optickými aj mechanickými vlastnosťami sochárskeho výtvoru. Vďaka týmto predpokladom disponuje umelecký odkaz sochárky prekvapujúcim množstvom drobných či väčších artefaktov, ktoré vo svojej zvrchovanej materiálovej podobe reprezentujú neopakovateľný potenciál výtvarnej predstavivosti, výrazovej skratky, štylizácie prepojenej s charakteristickým sochárskym „rukopisom“.