Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: EURÓPA

Dean Kissick si píše s dvomi kultúrnymi pracovníčkami z Ukrajiny – Katerynou Tychonenko a Valeriou Schiller – ktoré sa s ním delia o bezprostredné dojmy z prebiehajúcej vojny.

Henryk Streng/Marek Włodarski, Spomienky na detstvo (1924). Henryk Streng sa narodil v roku 1903 v meste Lwów v Poľsku (dnes Lvov na Ukrajine. V roku 1942 zničil všetky svoje doklady a získal nové pod menom “Marek Włodarski.” Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Dean Kissick si píše s dvomi kultúrnymi pracovníčkami z Ukrajiny – Katerynou Tychonenko a Valeriou Schiller – ktoré sa s ním delia o bezprostredné dojmy z prebiehajúcej vojny.

20. marca 2020 som sa vo Washingtonskom Square Parku rozplýval nad bielymi a ružovými púčikmi, boli také krásne, až mi pišťalo srdce. 7. apríla bola už jar, všade boli vrabce domové. Za oknom z únikového schodiska sa každé dopoludnie a popoludnie ozývalo jemné zvučné čvirikanie a ja som sa domnieval, že keď sa v mysli znova vrátim k tomuto obdobiu, bude sa mi už donekonečna spájať s vrabcami. 

Dnes za oknom znova spievajú vrabce. Od začiatku pandémie ubehli už dva roky a pomaly sa na zabúda. Teraz sme vo vojne. Veľká existenčná hrozba sa za tri roky zmenila trikrát: klimatická zmena, pandémia a opäť hroziaca nukleárna vojna.

Zdá sa, že New Yorku je vojna na Ukrajine ľahostajná. Ako téma je v rozhovoroch málo prítomná. Nevidím žiadne vlajky. Ani plagátov tu nie je veľa. Na múroch je nasprejovaných zopár hesiel. Žiadne pochody pod oknami. Nikto nepochoduje a neskanduje „Zobuďte sa! Zobuďte sa!“ Nikto nebúcha po hrncoch alebo panviciach z okien. Vo vzduchu nie je nič. Rovnaký pocit mám aj vonku. Po ulici sa hore-dolu skejtujú tri dievčatá a točia niečo, čo sa týka ruksaku s nápisom „brunch“. Na trhovisku na Union Square si nejaký fotograf fotí jazvečíka s postihnutím. Ten si hopsá po dlažobných kockách po dvoch labkách a vzadu má dve kolieska.

Minulú stredu 2. marca 2022 som mal mať videoprednášku v Európskom dome v Kyjeve. Nemohla sa konať. Podarilo sa mi však rozprávať s dvomi spisovateľkami a kurátorkami z Ukrajiny, ktoré sa na nej mali zúčastniť – Katerynou Tychonenko a Valeriou Schiller. Porozprávali mi o tom, čo zažili posledné dva týždne po 24. februári, odkedy Rusko napadlo ich krajinu. Kateryna je v Užhorode a Valerii sa z Kyjeva práve podarilo dostať do Berlína. Večná vďaka Line Romanuche za to, že mi pomohla toto všetko spískať. 

 

25-ročná Kateryna Tychonenko je kritička a kurátorka z Užhorodu na hranici so Slovenskom. Vrátila sa tam v decembri, keď podala výpoveď v umeleckom komplexe Kyjevský umelecký arzenál, aby začala robiť na voľnej nohe. Je tiež aj zakladateľkou nezávislého umeleckého časopisu VONO. Tu sú jej štyri zápisy z denníka.

24. február 2022

V noci som nemohla spať, aj keď som už dva a pol mesiaca v Užhorode. Tu akoby ani nebola vojna a cítim sa v bezpečí. Lenže doriti, ako sa dá zachovať pokoj, keď mi moja najlepšia kamarátka z Kyjeva píše, že ju zobudili výbuchy? Neviem sa ovládať.

27. február 2022

Rozhodla som sa, že budem dobrovoľníčkou tu v Užhorode. Momentálne pomáham miestnej mimovládke so zásobovaním zakarpatskej armády a keď už fyzicky nevládzem, moderujem čet na Telegrame, kde ľudí na úteku informujem o tom, kto ich môže prichýliť, kam môžu ísť  a o iných logistických otázkach. A stále mám pocit, že toho nerobím dosť.

Užhorod bol predtým, než Sovietsky zväz napadol Zakarpatsko v roku 1944, pokojným československým mestom. Dodnes je v ňom prítomná multikultúrna identita, ale tieto dni to vnímam ešte zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým: po uliciach môjho rodného mesta chodia ľudia zo všetkých kútov krajiny, väčšina s deťmi, hovoria po ukrajinsky a rusky a viem rozoznať prízvuk každého regiónu. Niektorí z nich – muži vo veku 18 až 30, ktorí pre všeobecnú mobilizáciu nemôžu odísť z krajiny so svojimi rodinami – sa rozhodli zostať a stať dobrovoľníkmi. Pre ostatných je to zástavka na ceste ďalej, na Slovensko, do Maďarska či Rumunska.

3. marec 2022

Ôsmy deň vojny, neviem uchopiť, čo teraz cítim. Zdá sa, akoby ma opustili všetky pocity. 

Musím niečo robiť, ale akoby som mala energiu len na prezeranie správ, pozeranie videí a ležanie v posteli. Musím poďakovať našej armáde a všetkým dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, ktoré sa zasadzujú o to, aby bola západná Ukrajina bezpečná. Pracujú, kým ja spím, ale ráno mám pocit, že mi ušli správy. 

6. marec 2022

Je takmer až nemožné myslieť na seba. Myslím na ľudí u nás, ktorí bojujú, ktorých domy sú zničené. Kde sa usadia, keď skončí vojna?

White Cube Poster, VONO paper. Zdroj: www.spikeartmagazine.com

28-ročná Valeria Schiller učí dejiny umenia na Kyjevskej akadémii mediálnych umení. Je šéfredaktorkou ukrajinského webu o súčasnom umení Artslooker a predtým pracovala ako kurátorka v PinchukArtCentre. Rozprávali sme sa v pondelok 7. marca, v deň, keď dorazila do Berlína.

To je už druhýkrát, čo som utiekla pred Ruskom, pretože som zo Sevastopola na Kryme. Takže som teraz musela urobiť to, čo v roku 2014. A znova som tušila, že prichádza vojna, ešte než prišla. Vtedy to nebolo jasné, ale všetci sme žili v napätí. A toto napätie sa stále zvyšovalo.

Keď som sa ešte pred vojnou rozprávala s ľuďmi, niektorí si tým nelámali hlavu, tvrdili, že sa nič nestane, lebo niektoré médiá ich uisťovali, že sa nič nestane. Zo všetkých amerických médií zas prichádzali hlasy, že vojna príde, že sa začne, dajme tomu, o štyridsaťosem hodín. Ale európske médiá alebo aj ukrajinské a, samozrejme, ruské, svorne tvrdili, že žiadna vojna nebude. V januári Zelenskyj vystúpil s prejavom, v ktorom povedal: „Nemyslite na vojnu. Všetko je v poriadku. Sme chránení.“ Hlavným posolstvom toho prejavu bolo všetkých upokojiť. A iste, nikto nechce myslieť na to, čo treba robiť a či sa treba pripraviť.

Ani v roku 2014 si nikto nemyslel, že nejaká európska krajina by mohla okupovať územie nejakej druhej. Všetci boli v úplnom šoku. To isté sa stalo s koronavírusom, lebo nikto nečakal, že sa také niečo môže stať. Ale nie, svet je šialený, môže sa stať všetko.

*

A ja som tušila, že k tomu znova dôjde. Ani som sa nemusela baliť, lebo som sa zbalila už predtým. Večer predtým som zavolala tatkovi, ani neviem, ako to mám vysvetliť, jednoducho som to naozaj cítila v kostiach. Zavolala som mu s tým, že si myslím, že sa to začalo. A spýtala som sa ho, či by sme nemali teraz odísť. Odpovedal mi, že sa nič nezačalo. Ale vydal sa na pumpu a natankoval plnú nádrž. Čo bol veľmi múdry ťah, lebo keď sme už naozaj odchádzali, v to ráno o šiestej boli už pred všetkými benzínkami obrovské rady áut, pretože už veľa ľudí odchádzalo. Tatko nás s mamkou zaviezol na poľské hranice a potom sa vrátil.

Vojna sa začala dvadsiateho štvrtého, teda vlastne znovu sa začala dvadsiateho štvrtého februára. Všetci, vrátane mňa, sme sa v Kyjeve zobudili o piatej na zvuky výbuchov. Zavolal mi tatko, že by sme mali okamžite odísť. Ja som už bola zbalená na rozdiel od mamky, takže so sebou takmer nič nemá. Ale odišli sme, myslím, asi o hodinu či dve po tom, ako vojna vypukla znova.

Bola to dlhá cesta, lebo na cestách bolo plno áut. Toho dňa som videla kúdoly po výbuchoch. A keď sme čakali na hraniciach, videla som aj, neviem, ako to vysvetliť, ako niečo lieta na oblohe. Neviem, čo to bolo. Nejaké vojenské zariadenie, dróny. Myslím, že som počula explózie. Ale tiež som nespala tri dni a dve noci a začala som halucinovať, takže neviem. Bola to už tretia noc bez spánku a mala som pocit, že do skutočnosti mi vtrhávajú sny a začínajú sa prelínať s realitou.

*

Na hranici bola vážna humanitárna kríza, boli tam davy ľudí. V určitý moment, keď padal súmrak, som si spomenula na koncert Travisa Scotta (Astroworld v texaskom Houstone, na ktorom sa vlani v novembri zadusilo desať ľudí). Stála som v tom dave a myslela na ten koncert a zmocňovala sa ma čoraz väčšia panika. Bolo mi jasné, že tam umriem, lebo to bolo totálne, totálne šialené. Nedokážem vám to vysvetliť. Bola to hromada klbčiacich sa ľudí, ktorí padali jeden na druhého. Keď ste v tom dave, tak sa nemôžete hýbať ani dopredu, ani dozadu. Ste tam ako v pasci. Je to zvláštny pocit, keď nemôžete urobiť nič. Musíte len čakať alebo sa pokúšať napredovať.

V jednej chvíli mi jedna žena dala do rúk dieťa, lebo ona plakala a chytal ju panický záchvat a nevedela, čo má robiť. Niektorí ľudia zas nechávali svoje tašky a kufre v dave – buď ich tam necháte a snažíte sa zachrániť si kožu, alebo tam môžete byť uväznení ďalších niekoľko hodín. Museli sme tam pár dní čakať vonku v zime a bol to úplný chaos.

Prejsť cez hranicu do Poľska bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Nečakala som to, lebo o ľuďoch na úteku som vždy čítala len to, ako ich všetci nenávidia, ako sa musia ukrývať a nejako bojovať o holý život. No nakoniec, po tom, ako sme tam s mamou na tej hranici stáli tri dni a dve noci s halucináciami, bez jedla a toaliet, v tej hroznej zime, sme prešli cez hranicu a bolo to ako keby sme prišli do nejakého raja.

Pri prechode hraníc som sa bála a spýtala som sa hraničiarky, ktorá nám pečiatkovala pasy, či mám požiadať o azyl teraz. Existujú totiž pravidlá, že oň musíte požiadať buď na hranici, alebo o niekoľko dní. Preto som sa jej spýtala, či mám požiadať o azyl, na čo povedala: „Nie, len choďte.“

„Ale môžem zostať len deväťdesiat dní.“

„Nie, všetko sa kvôli vojne zmenilo. Môžete zostať, koľko budete potrebovať.“

Pokračovali sme ďalej a bola tam obrovská poľná kuchyňa, kde podávali polievku. Pri pohľade na ňu sme iba hystericky vykríkli, lebo sme nejedli dva dni. Bolo to veľmi milé. Podišlo k nám niekoľko ľudí, ktorí pracovali na hranici, a spýtali sa, ako sa máme. Mali sme pocit, ako keby sme dobežali maratón a oni nám fandili.

Mala som pocit, že veľa ľudí v Poľsku sa bálo, že vojna sa rozšíri aj do Poľska. Videla som, že situáciu pri hranici kontroluje vrtuľník z NATO (aj keď neviem iste, či bol z NATO).

Kaplnka Panny Márie v dedine Volytsya na Ukrajine, ktorá sa nachádza blízko ukrajinsko-poľského hraničného priechodu Shehyny-Medyka. Foto: Valeria Schiller. Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Nasadli sme na autobus pre utečencov a keď sme z neho vystúpili, čakalo pred ním obrovské množstvo ľudí s nápismi ako „Môžem odviesť dvoch ľudí do Berlína, Mníchova alebo Prahy.“ Boli to Poliaci a Poľky, ktorí a ktoré naozaj chceli pomôcť. Niektorí ľudia nás pozývali k sebe domov. 

Celý únikovo-evakuačný proces nám s mamou zorganizoval jeden môj kamarát, Marko Markovic, umelec z Viedne, kde som bola pred tromi rokmi na rezidencii. Na hranici nás preto čakali kamarátky jeho kamaráta, ktoré nás vzali do Varšavy, kde sme strávili týždeň u jednej jeho kamarátky, u Julie a boli na nás strašne milí, varili nám, dali nám oblečenie a podobne. Bolo to skutočne… no jednoducho, toľkú starostlivosť som, musím sa priznať, nečakala.  

Keď sa prechádzate po Varšave, všade vidieť ukrajinské vlajky a ľudia z Ukrajiny sa môžu zadarmo prepravovať v MHD. Vlaky medzi Poľskom a Nemeckom sú tiež zadarmo. Na výstavy bol tiež bezplatný vstup. Išla som na výstavu pavúkov. Všetko bolo zadarmo. Ľudia chodili po uliciach so žlto-modrými vlajkami alebo oblečení. A v centre Varšavy niekto urobil vúdú panáka Putina a všetci, celé davy, ho pichali šípkami alebo pripináčikmi. Mala som pocit, že som na Ukrajine, lebo som nastúpila do autobusu a všetko, čo sa mihalo okolo, bolo žlto-modré.

Plakala som vždy, keď som videla niečo dojemné, a to sa udialo tak pätnásť-dvadsaťkrát za deň. Nečakala som to. Plakala som celý týždeň. Nielen preto, že som sa bála o svojich priateľov a krajinu, ale aj preto, že to všetko bolo veľmi dojemné.

Vykladali sme si tarotové karty. A poľskí kamaráti, u ktorých sme bývali, sa pýtali – mal to byť vtip – čo sa stane s Poľskom. Cítim, že ich to trápi.

*

Moja ukrajinská domáca mi pred pár dňami napísala, že nemôže odísť z Kyjeva, lebo jej  príbuzní sú chorí. Hovorila mi, že nemajú chlieb a že ani nijaký nevedia nikde zohnať. Ďalšie kamarátky mi zas dnes povedali, že sú niekde pri Kyjeve a v obchodoch nie sú potraviny. To mi povedali. A ja tam nie som. Neviem to potvrdiť, ale dôverujem im. Situácia je katastrofická.

Niektorí kamaráti a kamarátky si mysleli, že sa Kyjevu nič nestane, lebo Kyjev je veľmi pekný, kto by už len bombardoval alebo ostreľoval Kyjev? Nepodarilo sa im odtiaľ dostať. Stále sú tam a teraz nemôžu odísť.

Dvom ďalším kamarátkam sa včera podarilo odísť z Kyjeva v evakuačných vlakoch. Ale je to čoraz horšie, buď nezaváhate, okamžite odídete a prežijete, alebo rozmýšľate, váhate a možno sa vám už nepodarí ujsť. Rozprávala som sa s kamarátmi a rozmýšľala som o tom, ako by som im mohla pomôcť s premiestnením, s ľudmi, ktorí by im mohli pomôcť. A oni mi na to povedali: „Neviem, čo je nebezpečnejšie, sedieť v pivnici alebo pokúsiť sa odísť.“ Pretože Rusi ostreľujú civilistov a civilistky, čo sa snažia utiecť, to hovoria aj v správach. A to mi hovoria aj kamaráti.

Stretávacie miesto pre utečencov v meste Przemyśl, Poland. Foto: Valeria Schiller. Zdroj: www.spikeartmagazine.com

Mám ďalšiu smiešnu príhodu. (No, možno, nie je smiešna, ale je zaujímavá, na instagrame som postla storku o vine, ktorú pociťujú tí a tie, čo prežili). A moja kamarátka, kurátorka z PinchukArtCentra, mi na to napísala: „Lera, myslím, že je to aj o mne.“

Spýtala som sa, kde je. 

A ona mi na to povedala, že je pri Kyjeve.

Pociťuje vinu človeka, čo prežil. Lenže ona je tam a možno sa nachádza veľmi blízko k epicentru vojny. Je to úplne šialené. Ako funguje tento mechanizmus? Neviem.

Každý deň sa snažím zistiť, čo môžem robiť, ako by som mohla pomôcť a neviem nájsť to správne rozhodnutie. Paralyzuje ma to a nemôžem nič robiť. Tiež sa ma zmocňujú záchvaty paniky a občas plačem. Niekedy sa snažím nečítať správy. Inokedy zas chápem, že je to nemožné. 

Niekedy mám pocit, že chcem prehovoriť, napísať esej alebo niečo podobné. Cítim sa takto: „Okej, dobre, mám možnosť premýšľať. Mám možnosť spať.“ A v tom mám teraz výsostné privilégium. Aj keď sa cítim zle a mávam záchvaty paniky a plaču, som stále fyzicky v bezpečí, som privilegovaná. A potom pomyslím na kamarátky Tatianu, Milenu a Katerynu, ktoré sú uprostred vojny a napadne mi, že by bolo možno omnoho úprimnejšie dať hlas im, a nie mne. Ale tiež chápem aj to, že celá ich pozornosť je teraz maximálne sústredená na to, aby prežili.

*

Práve som prišla do Berlína, takže neviem, aké to tu je. Videla som zopár ukrajinských vlajok, ale myslím, že v Berlíne sú ľudia viac v kľude; Ukrajinu podporujú, ale nie tak šialene ako vo Varšave.

Po týždni vo Varšave sme sa začala zamýšľať nad tým, čo robiť ďalej. Všetko, čo som doteraz robila, teraz aj tak padlo, už to neexistuje. Všetko je pasé. Redigujem webstránku Artslooker o súčasnom umení, ktorej hlavnou úlohou bolo informovať svet o ukrajinskom umení. Redigovala a písala som články, snažila som sa získať financie. Lenže večer pred tým, ako sa znova začala vojna, stránka prestala fungovať a teraz ani nemôžem napísať svojmu ajťákovi, pretože najskôr teraz niekde bojuje, keďže postuje o tom, ako sú aktívne zapojení do vojny, ako dobrovoľníčia. Takže to je preč. 

Nemám prácu. Tatko nemá prácu. Mamka nemá prácu. Nemáme byt. Začala som sa teda zamýšľať, čo budeme robiť ďalej. S touto anjelskou dobrovoľníčkou, ktorá nám pomáhala od hraníc, predsa nemôžeme žiť dlho. Bývali všetci v jednej miestnosti, a to sa dlho nedá.

*

Je taký skvelý umelec, Andy Kassier, s ktorým som pred polrokom robila rozhovor. Teraz nie je Berlíne a nebude tu ešte ďalší mesiac. Ešte keď sme boli vo Varšave, mi napísal: „Ak potrebuješ niekde bývať, možno by ste mohli prísť do Berlína.“ Lístky do Berlína boli zadarmo a mne sa nedarilo nájsť nič vo Varšave, lebo tam už bolo priveľa Ukrajincov. Takže plán bol dostať sa sem a potom sa začať zamýšľať, čo ďalej.

Nemám finálny cieľ. Neviem, čo bude o tri týždne. Neviem. Porozmýšľam o tom. Mám toho toľko na mysli, treba toho toľko vybaviť. Pokúšam sa nájsť hocičo. Snažím sa teraz niekam posielať životopisy a možno si nájsť rýchlo prácu. Neviem. Neviem. Som hrozne stratená. Neviem, čo mám robiť a chytá sa ma úzkosť. Myslím, že niečo neskôr vymyslím. Neviem.

Niektorí kamaráti a kamarátky sú už v Berlíne, čo je fajn, lebo to, keď počas vojny stretnete človeka, človeka, ktorého ste poznali už predtým, veľmi pomáha. Ale v skutočnosti sa bojím. Ako to mám povedať? Je to ťažké prijať. Je to, ako keby sa realita v určitý moment zlomila a ja som si vybrala zlú cestu. Tak mi to pripadá. Alebo mi to ešte pripadá ako nejaká nočná mora a ja len čakám. Že sa zobudím a všetko bude v poriadku. Alebo žeby toto bola iná dimenzia a ja nemôžem nájsť cestu do normálnej dimenzie? Tak sa mi zdá. Neviem to vysvetliť, ale po dlhom čase bez spánku je to aj ťažké.

Podstatné pre mňa je teraz sa upokojiť a potom sa s pokojnou mysľou rozhodnúť, čo ďalej. Áno, dnes sme na tom omnoho lepšie ako pred týždňom. Pred týždňom to bol úplný chaos.

 

Henryk Streng/Marek Włodarski, Ulica (1924). Zdroj: www.spikeartmagazine.com

 

DEAN KISSICK je prispievateľ do časopisu Spike New York. Po špirále dole sa objavuje online každú druhú stredu v mesiaci.