Esej / O PRÍRODE A NAŠOM MIESTE V NEJ
Nasledujúci text vznikol ako sprievodná esej k autorskému projektu Ľuboša Kotlára s názvom act iii: it’s getting hot in here, ktorý sa konal v protiatomovom kryte pod Kunsthalle Bratislava. Esej rozvíja jednu z jeho hlavných tém – queer myslenie a s ním spojenú non-binaritu.
bez názvu (zo série Nowlessness), 2021, performance, 180 min, koncept: Ľuboš Kotlár, dramaturgia: Katarína K. Cvečková, styling: Terézia Feňovčíková, performerky: Eva Priečková, Gabriela Smetanová, foto: Leontína Berková.
dualita v rozpade
Non-binárnosť vo všeobecnosti predstavuje problém, presnejšie, problém pre naše myslenie, ktoré je modernej spoločnosti vlastné. Naše poznávacie schopnosti majú tendenciu triediť svet a fenomény v ňom do binárnych opozícií – prírodné/ umelé, technologické/organické, ľudské/mimoľudské, vonkajšie/vnútorné, my/oni či mužské/ ženské. Napriek tomu snaha o uvažovanie nerešpektujúce takéto duálne rozdelenia nie je ničím novým, nachádzame ho už v 80. rokoch 20. storočia, keď sa rodilo na pozadí technohumanistických predstav a boja o prvenstvo v dobytí vesmíru. Skôr než si však uvedomíme, čo to skutočne znamená, je potrebné sa vrátiť späť v čase a pochopiť širšie súvislosti, ktoré nás dnes vedú k novému pohľadu na svet okolo nás.
príroda a galerijný priestor
Jedným z príkladov, na ktorom je možné zreteľne vidieť oddelenosť dvoch základných opozícií, kultúry a prírody, je pod vplyvom modernizmu vytvorený koncept bielej kocky. Konkrétne, v predstave galerijného priestoru, ktorý je radikálne vymedzený od vonkajšej reality, a to absenciou okien či celkovou neutralitou jeho interiéru zbaveného stôp minulosti, prítomnosti či budúcnosti. Ploché biele steny akoby sugerovali, že to, čo sa medzi nimi nachádza, nemá žiadny priamy vzťah k prírode, okrem toho, že ju vizuálne napodobňuje (ako to bývalo v minulosti, najmä pri maliarskom médiu). Biela kocka vytvára zdanie, že ide skoro až o posvätné miesto venované tichej estetickej kontemplácii. Je to priestor zbavený znakov sociálnej reality a okolitej prírody, ktorý charakterizuje bezčasie a neutralita.[1]
bez názvu (zo série Nowlessness), 2021, video, 5:23 min., koncept: Ľuboš Kotlár, 3D animácia: Paula Malinowska, zvuk: NaiKavols, strih: Vladimíra Vrbiňáková, dramaturgia: Katarína K. Cvečková, model: Maty Grznár, texty: Marina Abramović, Björk, Katarína K. Cvečková, Michel Houellebecq, Ľuboš Kotlár, Madonna, Lana del Rey, foto: Leontína Berková.
podkopávanie a nadvláda subjektu
Moderna pod vplyvom estetických názorov 19. stor. mala svoje vlastné dôvody na obhajobu autonómnosti kultúrnych aktivít. Nadväzovala pritom na klasické rozdelenie prírody a kultúry v západnej tradícii. Dnes sa však nachádzame v úplne inom svete a environmentálne dôsledky priemyselnej revolúcie, ktorú v prvej polovici 20. stor. „poháňal motor“ pokroku a naša živená predstava nadvlády a neomylnosti ľudskej racionality, cítime a vidíme všade okolo nás. Zbavení dohľadu bohov sme si ako modernistickí ľudia adoptovali presvedčenie, podľa ktorého je príroda niečím pasívnym, oddeleným od nás a odkázaným na mysliaci subjekt, ktorý sa nachádza v centre všetkého a má moc ju formovať a pretvárať. Napriek neuveriteľnemu pokroku modernej vedy majú ľudské, a tým aj kultúrne činnosti devastačný dopad, ktorý dnes nemá v planetárnej histórii precedens. Ľudský druh svojou vlastnou expanziou nahradil iné prírodné živly, ktoré menili environmentálne podmienky (meteorit, sopky, tektonické vrstvy). Toto myslenie – centralizované na ľudí ako privilegované bytosti tejto planéty – nás priviedlo do zlomového bodu, v ktorom sa naša pôvodná predstava absolútnej kontroly nad prírodou rozpadá spolu s našou schopnosťou predvídať možné scenáre budúcnosti.[2] Čoraz častejšie sa stretávame s fenoménmi, ktoré presahujú nás a naše kognitívne rámce (vývoj AI, biotechnológie, vírusy, atď.). Tým sa nám ukazuje odpoveď na otázku, prečo je v súčasnosti zo strany filozofov a filozofiek antropocentrizmus (myslenie centralizované na človeka) „podkopávaný“ v jeho základoch.[3]
Marek Burcl: bez názvu, 2009, medená galvanoplastika rastliny, foto: Leontína Berková
rastliny prehovárajú
Dualistické myslenie je nám jednoducho vlastné. Ide o akýsi univerzálny princíp popisujúci bytie vecí, sveta a nás v ňom. Ak však chceme ukázať poznávanie skutočnosti, v ktorom sa strácajú tieto striktné a pevné binárne opozície (napr. ľudské a neľudské, kultúrne a prírodné), môžeme ísť viac do minulosti. Philippe Descola vo svojom texte Beyond Nature and Culture analyzuje animistické, naturalistické, analogistické a totemické tendencie archaických spoločností, pričom sa snaží ilustrovať stieranie kategórií príroda/kultúra či subjektívne/objektívne. Ako príklad si môžeme rozviesť animizmus – rastliny, zvieratá a ďalšie entity sú v tejto viere obdarené subjektivitou – môžu tak zdieľať individuálne vzťahy medzi sebou a človekom, ale aj sociálne charakteristiky a etické pravidlá, môžu sa stať rovnocennou súčasťou rituálov či mytologických príbehov. Nie sú teda chápané ako súčasť pasívnej exteriority, niečoho mimo nás. Ľudské a mimo-ľudské bytosti zaujímajú rovnaký kultúrny pohľad na svoje vlastné každodenné životy, nakoľko zdieľajú rovnaký druh subjektívneho statusu, avšak okolitý svet (objekt) majú rozdielny – inak ho obývajú a inak ho používajú v závislosti od ich vlastnej individuálnej fyzickej výbavy. Zvieratá či rastliny nie sú tak v očiach archických ľudí vnímané ako podriadené, ale prislúcha im ich vlastná identita. Animizmus podľa neho vytvára elementárne kategórie umožňujúce sociálnu prax, v ktorej duality prírodné/kultúrne či ľudské a mimo-ľudské strácajú význam. Je zaujímavé dodať, že v porovnaní s moderným západným myslením (human-centred thinking) podobné animistické tendencie mali dlhšiu históriu.
bez názvu (zo série Nowlessness), 2021, performance, 180 min, koncept: Ľuboš Kotlár, dramaturgia: Katarína K. Cvečková, styling: Terézia Feňovčíková, performerky: Eva Priečková, Gabriela Smetanová, foto: Leontína Berková.
bad trip
Myslenie, rozdeľujúce svet do jednoduchých opozitných kategórií, v ktorých je JA (subjekt) dominantným elementom oproti všetkému non-humánnemu, sa rozpadá aj pri zdanlivo jednoduchej aktivite, ktorú ako ľudstvo praktizujeme od nepamäti. Užívanie psychotropných látok bolo v minulosti súčasťou rituálov. V modernej spoločnosti bol tento zvyk sekularizovaný, zbavený nadpozemského významu. Pod vplyvom psychotropných látok (najmä v prípade tzv. bad tripu) je náš mozog napadnutý externou látkou vyvolávajúcou špecifické mozgové odozvy. V základe ide o chemickú reakciu, pri ktorej zažívame stav mimo naše bežné vnímanie – racionalita je potlačená a štruktúra sveta môže byť nanovo usporiadaná (z tohto dôvodu sú psychotropné látky súčasťou najmä prechodových rituálov). Takýto stav je často opisovaný ako akési zlúčenie s vesmírom v jeden celok, ako vedomie vzájomnej kozmologickej koexistencie. Jasné hranice kategórií či slov sa vytrácajú a rozlíšenie fantázie od reality či našich tiel od ich okolia sa stáva nemožným. Tento stav definuje vyradenie nadvlády ega – Ja akoby sa rozplývalo v množine vecí. Zaujímavý je však vzťah, ktorý sa tu vytvára – Ja je napadnuté externým činiteľom (drogou), ktorý preberá kontrolu nad vizuálnou interpretáciou okolitého sveta (vidiny či straty vnímania času a priestoru). Mysliaci subjekt tak prestáva byť privilegovaným arbitrom vnímania – všetky naše kognitívne operácie sú pod vplyvom konkrétnej látky v našom mozgu a strácajú svoju pôvodnú autonómnosť.[4]
Jana Bernartová, Jan Šicko, Kati Linek: Sound and Look of NoWood, 2018, 2021, site-specific inštalácia, 3D tlač, foto: Leontína Berková.
technológia a príroda
Téma non-binarity či strácania opozícií v myslení je veľmi široká. Jedným z ďalších miest, kde je možné ju ilustrovať, je práve samotná technológia, ktorá v posledných desaťročiach zažíva rapídnu akceleráciu vývoja. Ako objekt skúmania cez optiku nového materializmu je videná a interpretovaná primárne v priamom vzťahu k prírode. Ako príklad si môžeme uviesť naše mobilné zariadenia ponúkajúce široké spektrum kultúrnych a sociálnych aktivít každú sekundu, 24 hodín denne. Presnejšie, narážame na smartphony s batériami Li-ion, ktoré sú vyrobené z kobaltu. Ako je známe, druhým najväčším dodávateľom na svete je Demokratická republika Kongo (DRC), pričom ťažba tejto suroviny tu má neblahé environmentálne dôsledky. Z tejto perspektívy sa digitálna technológia ako výsostne kultúrny fenomén nejaví už ako niečo autonómne, dematerializované a oddelené od prírody – nový materializmus má tak ambíciu analyzovať technológie neredukovane na to, čo si o nich my ako ľudské bytosti myslíme; digitálne zariadenia sú personalizované a stávajú sa aktívnymi činiteľmi, ktoré ovplyvňujú nie len chod prírody, ale radikálne aj naše každodenné životy. Jussi Parikka, teoretik médií, túto prepojenosť kultúrnych výdobytkov a prírody rámcuje práve pojmom „natureculture“, pričom, samozrejme, nadväzuje na jeho autorku, Donnu Haraway.[5]
Ľuboš Kotlár: bez názvu (zo série Nowlessness), 2021, dagerotypia, mosadz, striebro, technologická spolupráca: Joaquin Paredes Piris.