Blízke veci / MARTIN JENČA

Pero je ako byť doma

Veci, ktoré používame každodenne, sa stanú akoby neviditeľnými. To však neznamená, že nemusia byť pekné a funkčné. Práve naopak, mali by nám robiť radosť pri každom jednom pohľade či dotyku. Ako napríklad také pero – blízka vec, ktorú vybral Martin Jenča.

Vie sa o tebe, že si zberateľ. Spomenieš si na úplne prvú vec v živote, po ktorej si veľmi túžil?

Úplne prvá, ktorá ma napadla, je Sobi 20. Ten bicykel ma totálne fascinoval, chcel som ho mať. Mal ho sused, ktorý býval na rovnakom poschodí, a ten jeho bol brutálne vytunený.

Ako dieťaťu sa mi to nikdy nepodarilo, ale kúpil som si ho pred pár rokmi. Jednoducho som ho potreboval. A tak už aj ja mám svoj Sobi 20.

Mám ešte jednu detskú “traumu”. Ako dieľa som bol, veľmi dávno, v tábore v Poľsku. A tam som objavil ich krabičkové džúsy. Vyzerali tak “západniarsky”, v porovnaní s tým, čo sa dalo kúpiť u nás. Tie škatulky a dizajn ma fascinovali, hlavne ich farebnosť a jednoduchosť. Práve kvôli tomu som na džúsy počas tábora minul všetko vreckové. A nakoniec som si tie krabičky nemohol zobrať so sebou, už ani neviem, prečo.

Možno práve v tomto momente tkvie počiatok tvojej fascinácie s dizajnom, s objektom?

Áno, ak by som sa mal vrátiť k úplnému počiatku, tak to začalo tam, niekedy v 80. rokoch.

Ako to máš so zberateľstvom? Si systematický alebo nesystematický typ?

Som impulzívny zberateľ. Začal som so žuvačkovými kartami, ktoré boli naviazané na nejaký artefakt alebo popkultúrne obdobie. Pokračovalo to hračkami od súčasných alebo aj starších dizajnérov. A zakaždým, keď sa nejaké zberateľské obdobie naplnilo, prešiel som na iný typ veci. Nasledovali knihy a magazíny. Stále zbieram magazíny z mesiaca a roka môjho narodenia. Často v nich nájdem peknú paralelu, nejaký motív, ktorý ma charakterizuje. A ešte ma bavia prvé vydania časopisov, keďže veľa z nich – v tomto magazínovom “indie – boome” – skončí po prvom, druhom čísle. Ale aj pri nich som už tou najintenzívnejšou fázou prešiel. Uvidím, čo bude ďalšia vec.

Čo pre teba tvorí hodnotu konkrétnej veci? Nemám na mysli tú finančnú, ale skôr hodnotu v zmysle nápadu, veku, charizmy objektu.

 Je to určitá blízkosť. Pri niektorých objektoch cítim, akoby boli mojou súčasťou, iné zase pozitívne posilňujú nejakú časť mňa.

Tá finančná stránka ma nezaujíma, aj keď viem, že niektoré veci v mojej zbierke sa dajú predať dosť draho, napríklad spomínané prvé čísla magazínov. Ale ja ich predať nechcem. Napríklad toto lego Krotitelia duchov som ani nerozbalil. Úplne mi stačí pocit, že ho mám. A to mi vlastne stačí u každej jednej veci: vedieť, že je moja.

Keď ťa tak počúvam, napadá mi, že bolo asi ťažké rozhodnúť sa pre jeden predmet, o ktorom mi dnes budeš rozprávať. Vidím, že to nakoniec vyhralo pero.

Veľmi ma bavia veci, ktoré sú “neviditeľné”. Také, ktoré používame tak často, až ich prehliadame. A presne také je aj pero. Ak nemá veľkú hodnotu, často ho zvykneme niekde zabudnúť a potom cestuje od človeka k človeku. Ale toto pero je pre mňa objekt, ktorý si strážim, aby som oň neprišiel. Je to taký môj kreatívny “fella”.

Nakoniec je to všetko, čo potrebuješ: papier a pero.

V podstate áno. Je to taká moja istota. A toto pero ma fascinuje aj ako objekt. Je kvalitne nadizajnované, ale ten dizajn má aj praktický level. Nie je ťažké, jeho dĺžka je skvelá, zmestí sa do vrecka nohavíc alebo košele. To je výborné, lebo ho mám rád po ruke. A mám rád aj ten hexagonálny tvar, ktorý preferujem aj u ceruziek.

Toto konkrétne pero patrí do limitky, ktorej farebnosť vyberal dizajnér Paul Smith. Táto ružová sa mi dosť páči, je veľmi jemná a výborne funguje s tými kovovými akcentami. Mám rád aj jeho zvuk. A tiež ten matný povrch, ktorým sa vyznačuje práve táto edícia. No a samozrejme funkčnosť. Jemne péruje a veľmi dobre sa kĺže po papieri. Vo vnútri má tučnú tuhu, ktorá vydrží kilometre písania.

Kto ho vyrobil?

Značka sa volá Caran d’Ache, sú to švajčiari. Edícia týchto pier, ktorú predávajú pod číslom 849, je veľmi úspešná, asi aj kvôli skvelému pomeru cena/výkon. Pero pôvodne vzniklo niekedy v 50. rokoch, ale tento model je z roku 1969, kedy ho “refreshli”.

Paul Smith im pre túto limitku navrhol šesť farieb. Mal som aj pistáciové, ktoré som stratil, čo je škoda, dobre dopĺňalo túto ružovú. Toto vydanie sa už nedá kúpiť. Keďže bolo veľmi úspešné, neskôr spravili ešte jedno pero, kde všetky tie farby skombinovali. Ale to už na mňa pôsobilo “hlučne”, stratilo to tú príťažlivú jednoduchosť.

Mám rád, keď veci spolu ladia. Napríklad také pero a zošit, ktorý ani nemusí byť pekný. Ale nie. Musí byť pekný!

Toto konkrétne pero značky Caran d’Ache sa u nás nedá zohnať. Pre niekoho je pero rýchlo-obrátková vec, a potom je druhá skupina ľudí, ktorá ho vníma ako niečo veľmi imidžové, s čím sa chce ukázať. A toto moje je niečo medzi tým.

Pero patrí medzi veci, ktoré tvoria súčasť každodenného bytia, a preto im mnohí neprikladajú dôležitosť. Ale práve preto, že sú s nami takmer nepretržite, by sme s nimi mali dokázať splynúť. Keď máš dobré pero, aj to písanie je úplne iné. A možno aj myšlienky, ktoré s ním prichádzajú.

Áno. S týmto perom som v podstate “doma”. A to sa mi páči. Môžeš byť kdekoľvek, ale tie veci, ktoré sú s tebou, vytvárajú ten pocit. Toto pero je taký môj malý domov.

Keď som bol nedávno vo Frankfurte na veľtrhu Buchmesse, dal som sa do reči s jedným vydavateľom. Nemal som so sebou vizitku, tak som mu kontakt napísal na papier. A on na mňa vytiahol rovnaké pero, len v inej farbe, a povedal: Pozri, čo máme spoločné.

 

Martin Jenča je grafický dizajnér, spoluzakladateľ štúdia Milk – kolektív dizajnérov, výtvarných umelcov, redaktorov, spisovateľov a komunikačných stratégov. Martin spoluzakladal a kurátoruje medzinárodnú konferenciu By Design, je tiež šéfredaktor a vydavateľ magazínu o dizajne a biznise Backstage Talks, a spoluzakladateľ a kurátor špecializovaného kníhkupectva Brot Books Deli.