Recenzia / BENÁTSKE BIENÁLE ARCHITEKTÚRY 2021
Tohtoročné mimoriadné a z minulého roka posunuté benátske Bienále architektúry je veľmi dobré bienále!
Konečne po minimalistických autorských výstavách a modernistických japonsko-britsko–holandsko-čilských a írskych reminiscenciách po roku 2008 (Sejima 2010, Chieperfield 2012, Koolhaas 2014, Aravena 2016 a Grafton Architects 2018), je aktuálne sedemnáste pandemické architektonické bienále opäť pohľadom na problémy dnešného sveta. Hashim Sarkis je americko-libanonský kurátor, dekan na Škole architektúry a plánovania na Massachusetskom technologickom inštitúte MIT a jeho téma, s ktorou prišiel ešte pred pandémiou How will we live together? (Ako budeme spolu žiť) skutočne odráža súčasný svet a dobre premyslená a postavená téza sa do značnej miery stala prorockou.
Bienále od svojho rozšírenia o samostatnú pravidelnú architektonickú výstavu historicky významnou post-modernou manifestačnou výstavou Paola Portoghesiho The Presence of the Past so Strada-Novissima v architektami pre bienále po prvýkrát objavenými priestormi v Arsenale v roku 1980 vždy určovalo prítomnosť a budúcnosť architektonického smerovania, kurátori po Portoghesim ako Aldo Rossi 1985 a 1986, Francesco Dal Co 1991, Hollein 1996, Fuksas 2000, Sudjic 2002, W. Forster 2004, Burdett 2006 a Betsky 2018 boli ešte progresívnymi prvolezcami nových tém. Bienále našlo v Hashimovi Sarkisovi mysliteľa, ktorý prenesením akademického abstraktného západoeurópskeho a hlavne amerického diskurzu vrátil platformu bienále do sféry kritického myslenia. Sarkisov koncept predstavuje geopolitickú mapu sveta, ktorá spája najrôznejšie reality z hľadiska pohľadu na politiku, ekonomiku a spoločnosť cez architektov a umelcov, ktorí sa v Benátkach spájajú z globálneho množstva radikálne odlišných miest. Sarkisova architektúra je nepochybne disciplína, ktorá je schopná priamo prekračovať hranice na tejto mape, odhaľuje jej kritickosť a uchopuje jej pozitívne aspekty.
Bolo ťažké predvídať, či sa tohtoročná posunutá výstava napokon zrealizuje a či sa ešte architektonická komunita v Benátkach stretne, a či ešte existuje v rámci novodobých organizačných a logistických komplikácií možnosť podobne realizačne a logisticky náročné podujatie zrealizovať. Tak ako práve skončená odsunutá a bez návštevníkov tokijská olympiáda preukázala pokračovanie zastaveného života, tak aj do novembra prebiehajúce Benátske bienále manifestuje pokračujúci život profesie. Cesta na preview bienále tohto roku bola do poslednej chvíle neistá a riskantná. Zabezpečenie cesty, ubytovania a covid testov bolo také neurčité, ako aj očakávania, či bude čo vidieť, koho stretnúť a vôbec, čo zažiť. Prázdne letisko a vyprázdnené Námestie svätého Marka bez turistov a s nekompromisne nasadenými rúškami mladých aj starých domácich Benátčanov neboli žiadnou predzvesťou, že výstavy v Giardini aj Arsenale a v národných pavilónoch budú naplnené množstvom inštalácií, projektov a iniciatív. Architekti priniesli do zdanlivo umierajúcej a tradíciou moru preslávenej lagúny život a nové výzvy.
Biennale Architettura 2021 je motivované novými druhmi problémov, ktoré svet kladie pred architektúru, ale je tiež inšpirované nastupujúcim aktivizmom mladých architektov a radikálnymi revíziami navrhovanými profesiou architektúry, aby sa týchto výziev chopili. Architekti sú vo svojej podstate „zvolatelia“. Syntetizujú medzi rôznymi oblasťami a koordinujú medzi rôznymi odborníkmi a zastupujú ich pred klientom. Sú správcami zmluvy. Ale okrem toho architekti navrhujú možné spoločenské organizácie spôsobom usporiadania sekvencií a prepájania priestorov. Formujú tiež pamätníky, spomienky a prejavy spoločností a skupín a vytvárajú spoločný jazyk, ktorý umožňuje verejnosti debatovať a komunikovať o svojich skúsenostiach a kultúrach.
Do Arsenale a Centrálneho pavilónu v Giardini Sarkis prizval rôznych tvorcov a zmiešané tímy, ktorí špekulatívnymi komplexnými inštaláciami reagujú na tézy rozmanitého bytia, nových domácností, vznikajúcich komunít, prekonávania hraníc a života ako na jednej planéte. Slovenský dizajnér žijúci v Holandsku Tomáš Libertíny predstavil architektúru generovanú včelami Beehive Architecture, MAEID Buro fur architektur und transmediale kunst postavilo inscenovanú krajinu budovanú robotickým ramenom, londýnske ecoLogicStudio Claudii Pasquero a Marco Poletta, s ktorými spolupracuje Slovenka Tereza Grešková, predstavili kolektívny experiment biotechnologickej architektúry vyvíjaný v Morphogenesis Lab Bartlett, School of Design a LAB University v Innsbrucku. Achim Menges ICD Stuttgart a Jan Knippers ITKE Stuttgart inštalovali materiálnu kultúru – vyvíjanú stavebnú technológiu robotizovanej výstavby z karbónových vlákien ako prehodnotenie fyzického substrátu pre spoločné bývanie – klaster výnimočnej vedeckej a technologickej spolupráce ICD a ITKE Inštitútu výpočtového dizajnu Stuttgartskej univerzity. Daniel López Pérez, Reiser-Umemoto, Princeton School of Architecture reinštalovali pneumatický objekt Geoscope 2: Worlds vyvinutý pri príležitosti 125. výročia narodenia R. Buckminstera Fullera a vydania publikácie R. Buckminster Fuller, Pattern – Thinking (Lars Müller Publishers, 2020).
V inštalácii v Centrálnom pavilóne, ktorú navrhol umelec Tomás Saraceno v spolupráci s meteorológmi z MIT, môžu návštevníci vstúpiť do nafukovacej sochy, ktorá stúpa do vzduchu bez použitia fosílnych palív. S názvom Museo Aero Solar Reconquista a vytvorené v Buenos Aires je dielo jedným z desiatok po celom svete vytvorených komunitami, ktoré „zachraňujú“ pomocou plastových tašiek svoje vlastné balóny. Spoločnosť Studio Other Spaces (SOS), zastúpená jej zakladateľmi, umelcom Olafurom Eliassonom a architektom Sebastianom Behmannom, v projekte Future Essembly mapuje živú zbierku pokusov ľudí o uznanie a zabezpečenie prírodných práv počas 75-ročnej histórie Charty OSN. Architekti Pierre Alain Trévelo a Antoine Viger-Kohler, ktorí založili parížsku firmu TVK, vytvorili fiktívnu planétu, ktorá skúma a dokumentuje účinky infraštruktúry na geografiu. Transformácie, ktoré sa vytvárajú na zemi, sa registrujú v dimenziách geologických vrstiev.
Niekedy sa obsah dostane späť na samotnú inštaláciu. Na výstave v španielskom pavilóne s názvom Neistota vytvorili štyria kurátori projekt oblaku pozostávajúceho z kúskov papiera vygenerovaných z rôznych architektonických projektov. Cieľom inštalácie bolo pôsobiť ako archív stratégií pre náš spoločný život – nevyčerpateľný zdroj neistôt. Belgický pavilón, ktorého kurátorom je architekt Dirk Somers z Bovenbouw Architectuur, je plný fiktívneho, aj keď „rozpoznateľného“ mesta, ktoré sa pýta: „Ako môže mesto a architektúra prekvitať spoločne?“ Je to čoraz naliehavejšia otázka: Pamiatkari, urbanisti, vývojári a mestské samosprávy sa snažia vytvoriť dostatok bývania, zelene a dopravy pre mestské centrá sveta. Somers navrhuje kombináciu adaptívneho opätovného použitia a novej výstavby, ktoré podľa organizátorov „prispievajú k dláždenému, ale vyváženému mestu.“ Americký pavilón, ktorý spoločne pripravili Paul Preissner a Paul Andersen, obaja profesori na Illinoiskej univerzite v Chicagu, má názov American Framing skúma používanie drevených rámov v americkej architektúre, čím celá výstava priblížila túto technológiu stavania k veľmi zabudnutému základu americkej architektúry a ignorovanej forme výstavby.
Britská pavilónová záhrada Privatized Delights, ktorú pripravili Manijeh Verghese a Madeleine Kessler, zdôrazňuje rastúce bariéry medzi verejnými a súkromnými priestormi Spojeného kráľovstva. Návštevníci prechádzajú sériou fantazijných inštalácií, ktoré sú zásluhou predovšetkým intelektuálneho cvičenia: výstava vyžaduje nové modely súkromného verejného priestoru v mestách po celej Veľkej Británii. Spochybňuje polarizáciu súkromného a verejného sektoru, ktorá často vedie k rozdeleniu v spoločnosti. Mnohé z pavilónov berú otázku položenú organizátormi bienále doslova. Inštaláciu Severského pavilónu, ktorú pripravilo Nórske národné múzeum, navrhla architektonická firma Helen & Hard. Je prototypom spoločného bývania, v ktorom je zdieľaných množstvo služieb. Pavilón je rozdelený do niekoľkých častí, pričom niektoré majú spoločné pracovné a stravovacie priestory a súkromné a polosúkromné miestnosti na spanie, relaxáciu a hranie.
Československý pavilón bol po prvýkrát v histórii benátskych výstav zatvorený a prázdny. Slovensko aj Česká republika zmizli z katalógov a informačných brožúr a prestali v terajšej prelomovej histórii rokov 2020 a 2021 vo svete benátskeho Bienále architektúry existovať. Poškodená stavba z jari 2020, nasledujúca pandemická kríza a zastavenie života, byrokracia a pomalosť Národnej galérie v Prahe a kurátorská nečinnosť Slovenskej národnej galérie na rozdiel od všetkých ostatných krajín sveta, ktoré využili možnosť sa prezentovať v Benátkach, potvrdili alarmujúcu kultúrnu situáciu slovenskej aj českej spoločnosti. Niekoľko krajín ako Nemecko, Austrália alebo Kanada prispôsobili prezentácie neistote dnešného fyzického inštalovania buď zverejnením odkazov na weby alebo cez virtuálne reality snímania obrazov QR kódov smartfónmi.
Prezentáciou revolučných „tabletov“ a aktivít mladých a začínajúcich umeleckých a občianskych združení sa pred deviatimi rokmi (2012) Slovensko zaradilo medzi technologických aj koncepčných inovátorov, keď napriek tradične neporovnateľnému finančnému rozpočtu a aj nepochopeniu lokálnej architektonickej kritiky totálne prevrátili koncept prezentácie a vystavovania architektúry, a Perneckého technologizovaná a digitalizovaná prezentácia architektúry a urbánneho aktivizmu dala dovtedajšej konzervatívnej koncepcii fyzického vystavovania architektúry trhliny. Projekt Jána Perneckého predpovedal budúcnosť a jeho forma digitálneho čítania sa dnes stala v Benátkach realitou.