[:sk]Blízke veci / GABRIELA KISOVÁ[:en]Close Things / GABRIELA KISOVÁ[:]

[:sk]V jednom kuse drôtu[:en]In one piece of wire[:]

[:sk]

Gabriela Kisová rozpráva o jej milovanom objekte a mnohých fascináciach, ktoré sa s ním spájajú.

Keď sa povie “blízka vec”, toto je úplne prvý predmet, ktorý mi napadne. Kúpila som si ho okolo roku 2007 v Košiciach, odkiaľ pochádzam. Moja kamarátka Natália ma vtedy zobrala do umeleckého kováčstva na Hrnčiarskej. Tá vec ma očarila hneď, ako som ju uvidela. Vyrobil ju umelecký kováč Jožko Kvietok.

S týmto bicyklom sa mi spája veľa toho, čo mám rada, kopec krásnych spomienok sa mi otvára práve pri tomto predmete. No a potom je tu tá fascinácia samotným objektom, tým, ako je urobený. Stále ho skúmam a vlastne neviem, ako z jedného kusu drôtu autor dostal tento tvar.

Celé tie roky ho všade nosím, išiel so mnou z bytu do bytu. Už na začiatku mi napadlo, že si ho nedám na poličku, ale zavesím. A to sa mi veľmi páči – je tak ľahučký, ze sa hýbe vo vánku. Vždy nám doma visí na nejakom špeciálnom mieste. Keď idem okolo, občas do neho ťuknem a teším sa z neho. Majú ho radi aj naše deti, priťahuje ich ako objekt. Dokonca aj môj muž má k nemu blízky vzťah, aj keď z iného dôvodu, ako ja. Spája sa mu s Rýchlymi šípmi od Jaroslava Foglara, knihou, ktorú čítal v detstve – je v nej príbeh o lietajúcom bicykli. Je to už taký náš rodinný talizman.

A potom je tu ďalšia vrstva – bicyklovanie, ktoré milujem, a ktoré tento objekt stelesňuje.V období, keď som si ho kúpila, som sa čerstvo vrátila z Nemecka, kde som strávila šesť rokov. Tam som žila a študovala, a na bicykli som chodila každý deň. Po návrate do Bratislavy som bola dosť nešťastná. V roku 2007 sa tu naozaj nedalo bicyklovať, bolo to takmer život ohrozujúce. Aspoň ja som som si na to netrúfla, a prežívala som až abstinenčné stavy, záchvaty plaču, tak veľmi mi to chýbalo. No a potom som začala bicyklovať, okolo roku 2011, keď sa situácia trochu zlepšila. Na bicykli som chodila do práce, nosila som na ňom i nášho staršieho syna.

Je to úplná radosť. Sedieť na bicykli je trochu ako byť na tróne a kochať sa svetom, ktorý v rýchlosti plynie okolo. Vždy ma nadchne, keď vidím na bicykli ženu, o to viac, ak je pekne oblečená, vo vysokých opätkoch…alebo, aj keď vidím mužov v oblekoch, ako idú do práce. Takže bicyklovanie si nielen užívam, ale s nadšením sa naň i dívam.

Bicyklovanie je pre mňa forma slobody – a v tom období po roku 2007 mi ju radosť z tohto predmetu aspoň trochu vynahradila.

Potom sú tu ďalšie spomienky, asociácie, spojené s týmto objektom. V 90-tych rokoch, keď otvorili Artforum v Košiciach na Mlynskej, tam visel bicykel, ktorý vyrobil umelec Oleg Šuk a dal mu krídla. Potom bol nejaký čas zavesený aj na Kozej v bratislavskom Artfore. No a teraz je opäť v Košiciach na Hlavnej v nových priestoroch. Ja som do košického “afka” chodila veľmi často, bolo to moje milované kníhkupectvo. A Oleg Šuk bol mojim učiteľom na ZUŠ-ke. Bol budhista, a asi aj vďaka tomuto jeho nastaveniu boli roky strávené na výtvarnej pod jeho vedením krásne. Keď minulý rok zomrel, cítila som to ako veľkú stratu.

Takže keď vidím tento môj bicykel, ako levituje, pripomína mi to aj Artforum v mojom rodnom meste. A potom si spomeniem na starý bicykel môjho otca – Steyr Waffenrad – starý pánsky bicykel, ktorý si kedysi kúpil ako mladý muž a celé roky bol zložený u nás v garáži.

Takéto rôzne konotácie mi otvára tento malý predmet. Máme ho radi. Je to tak jednoduchá vec a v tej jednoduchosti fascinujúca – urobiť objekt z jedného kusu drôtu, ktorý zrazu nadobudne tvar a priestor. Pripomína mi kresbu. A rôzne mobile, predmety, ktoré sa hýbu, cinkajú… A tu sa od bicykla dostávam až ku Calderovým dielam, či Jeanovi Tinguely, ktorého tvorbu mám velmi rada. Jedným z prvých readymade, ktoré vytvoril Marcel Duchamp, bolo koleso z bicykla.

Toto všetko pre mňa tvorí emocionálnu hodnotu tohto predmetu. Keby nám niekto povedal, že sa máme za dve hodiny zbaliť a opustiť byt, určite ho beriem so sebou.

Gabriela Kisová (1978), teoretička umenia a kurátorka. Pochádza z Košíc, vyštudovala sociológiu a vedu o výtvarnom umení a médiách na Universität Konstanz (SRN) a výtvarnú výchovu na Prešovskej univerzite. V rokoch 2007 až 2009 pôsobila vo vydavateľstve Kalligram a od roku 2008 až do roku 2019 bola riaditeľkou galérie súčasného umenia Krokus v Bratislave. Na VŠVU ukončila doktorandské štúdium dizertačnou prácou venovanou dokumentárnym filmom o výtvarných umelcoch 2. polovice 20. storočia. Pravidelne publikuje o výtvarnom umení a zostavila viacero knižných titulov o slovenských umelcoch a umelkyniach. Pedagogicky pôsobila na Fakulte umení TUKE a na VŠVU v Bratislave. Je mamou dvoch synov a s rodinou žije v Bratislave.

[:en]

Gabriela Kisová talks about her beloved object and the many fascinations associated with it.

“When one says ‘close thing’, this is the very first object that comes to mind. I bought it around 2007 in Košice, where I come from. My friend Natália took me to an artistic blacksmith shop in Hrnčiarská Street back then. I was enchanted by that thing as soon as I saw it. It was made by an artistic blacksmith Jožko Kvietok.

I associate a lot of things I like with this bicycle, a lot of beautiful memories open up for me with this very object. And then there is the fascination with the object itself, the way it is made. I’m still exploring it, and I don’t actually know how the artist got this shape out of one piece of wire.

I’ve carried it everywhere all these years, it’s moved with me from apartment to apartment. Early on, I had the idea of not putting it on my shelf, but hanging it. And I love it – it’s so light it moves in the breeze. It always hangs in a special place in our house. When I walk by, I occasionally tap it and enjoy it. Our kids like it too, it attracts them like an object. Even my husband has a close relationship with it, though for a different reason than I do. He associates it with “Rychlé šípy” [The Rapid Arrows] by Jaroslav Foglar, a book he read as a child – there’s a story about a flying bicycle in it. It’s already a kind of our family talisman.

And then there’s another layer – cycling, which I love, and which this object embodies.
At the time I bought it, I had just returned from Germany, where I had spent six years. I lived and studied there, and I cycled every day. I was quite unhappy when I returned to Bratislava. In 2007 it was really impossible to cycle here, it was almost life-threatening. At least I didn’t dare, and I was going through withdrawal states, crying jags, I missed it so much. And then I started cycling, around 2011, when things got a bit better. I used to ride my bike to work, I used to carry our older son on it.

It’s a complete joy. Sitting on a bike is a bit like being on a throne and enjoying the world going by at speed. It always thrills me to see a woman on a bike, even more so if she’s dressed nicely, in high heels…or, even when I see men in suits going to work. So I not only enjoy cycling, but I enjoy watching it with enthusiasm.

For me, cycling is a form of freedom – and in that post-2007 period, my enjoyment of the subject made up for it, at least a little.

Then there are other memories, associations, associated with this object. In the 1990s, when Artforum opened in Košice on Mlynská Street, there was a bicycle that the artist Oleg Šuk made and gave it wings. Then it was also hung for some time in the Artforum in Bratislava. And now it is again in Košice on Hlavná Street in new premises. I used to go to the “afko” in Košice very often, it was my beloved bookstore. And Oleg Šuk was my teacher at elementary art school. He was a Buddhist, and probably thanks to this setting of his, the years spent at the art school under his tutelage were beautiful. When he died last year, I felt it as a great loss.

So when I see this bicycle of mine levitating, it also reminds me of the Artforum in my hometown. And then I think of my father’s old bicycle – a Steyr Waffenrad – an old men’s bicycle that he once bought as a young man, and it had been folded up in our garage for years.

Such different connotations are opened up to me by this little object. We love it. It’s such a simple thing and fascinating in that simplicity – to make an object out of one piece of wire that suddenly takes shape and space. It reminds me of drawing. And different mobiles, objects that move, that tinkle… And here I go from the bicycle to Calder’s works, or Jean Tinguely, whose work I like very much. One of the first readymades created by Marcel Duchamp was a bicycle wheel.

All of this makes up the emotional value of the subject for me. If someone told us to pack up and leave the apartment in two hours, I would definitely take it with me.”

Gabriela Kisová (1978), art theorist and curator. Originally from Košice, she studied sociology and art and media science at the University of Konstanz (Germany) and art education at the University of Prešov. From 2007 to 2009 she worked at the Kalligram publishing house and from 2008 to 2019 she was the director of the Krokus contemporary art gallery in Bratislava. She completed her doctoral studies at the Academy of Fine Arts with a dissertation on documentary films about visual artists of the second half of the 20th century. She regularly publishes on visual arts and has compiled several book titles on Slovak artists. She has taught at the Faculty of Arts of TUKE and at the Academy of Fine Arts in Bratislava. She is a mother of two sons and lives with her family in Bratislava.

[:]