Rozhovor / ALEŠ ŠEDIVEC, MARTIN JANČOK, MICHAL JANÁK

Aleš Šedivec konverzoval s Michalom Janákom a Martinom Jančokom o špecifikách a premenách slovenskej architektonickej scény

AŠ: Ak sa pozrieme na posledných 20 rokov architektonickej scény na Slovensku, (to je zhruba obdobie, odkedy sa z fakulty architektúry poznáme), dokázali by ste pomenovať signifikantné momenty a dôležité generácie? Dá sa na tomto časovom úseku vôbec odpozorovať nejaký vývoj, zmena, kontinuita, diskontinuita, alebo anomálie? Udialo sa niečo zásadné, posunula sa Slovenská architektúra? A pokojne v porovnávaní načrime časovo aj ďalej…

MaJ: Môžeme sa o to pokúsiť. Bude to, samozrejme, značne zjednodušený a subjektívny pohľad. Vrátil by som sa až na začiatok 90-tych rokov a začal prvou generáciou, ktorá zažila pád železnej opony ešte počas štúdií na fakulte architektúry. Sú to plus-mínus ročníky 1969. Patria medzi ne Monika Mitášová, Ika Eristavi (zerozero), FABRICA (Hrbáň, Ondrejka, Vasičák) a ďalší. Ide o prvú vlnu absolventov, ktorým bolo umožnené vycestovať a cítiť sa ako súčasť niečoho väčšieho, Európy, sveta. Bolo to veľmi optimistické obdobie. Pamätám si, že v roku 1994 napríklad Henrieta Moravčíková, Matúš Dulla a Imro Vaško zorganizovali ambicióznu výstavu Berlín–Bratislava: Narušené mesto. Za ďalšiu výraznejšiu generáciu sa často považujú ročníky narodenia okolo roku 1979, ktoré sa presadili v prvej polovici prvej dekády nového milénia. Hybnou silou mohla byť prudko narastajúca domáca ekonomická sila a s tým zrejme vznikol priestor pre mladších architektov, ktorí často spolupracovali s etablovanými matadormi. Objavili sa prvé štúdiá založené hneď po škole (RAUM, VSA). Do tejto generácie patria aj výrazne konceptuálne orientovaní N/A (Bradňanský, Halada), Peter Stec a ostatne aj my: Totalstudio (Šedivec, Tokarčík) a ja (PLURAL). Išlo o študentov, ktorým už bolo umožnené absolvovať časť štúdia v zahraničí. Pre toto obdobie bola charakteristickou tiež istá angažovanosť a aktivistický prístup, dobre ich vystihuje projekt Mestských zásahov (VSA). Toto sú dve generácie, ktoré vnímam ako výraznejšie. Neskôr sa to už začína zlievať a ťažšie sa mi pomenúva výraznejšia vlna. Ďalšou by hádam mohla byť generácia architektov okolo GRAU, alebo Martina Skočeka. To sú však už ročníky, ktoré to majú omnoho ťažšie v presadení sa vo väčších mierkach, väčšina ich produkcie sa tak sústreďuje na rodinné domy a interiéry. Vrátim sa však ešte k tomu aktivizmu. Veľmi dôležitými aktérmi v tejto oblasti sú Architekti 2021 (Lényi, Marko), ktorí sa sami pustili do organizovania architektonických súťaží pre menšie mestá a samosprávy. Za posledných 6 rokov sa im podarilo výrazne ovplyvniť kvalitatívnu úroveň architektonických súťaží na Slovensku. Symbolickým vyvrcholením tohto snaženia je zvolenie Matúša Valla za primátora Bratislavy (2018), vznik Metropolitného inštitútu (2019) a jeho sekcie súťaží, ktorú vedie Peter Lényi. Ak by sme chceli vypichnúť individuálne osobnosti, tak by to, okrem už spomínaných, bol aj Števo Polakovič, ktorý do istej miery spája všetky tieto generácie dokopy. Od pôsobenia v FHP (Fečík, Halmi, Polakovič) cez fúziu časti RAUM a FHP, po ktorej vzniká Gutgut, až po jeho súčasné pôsobenie ako pedagóga na FAD STU. No a na záver som si nechal fenomén KSA (Kopecký, Studený).

AŠ: Ateliér KSA sa vekovo radí ku generácii +- 1969, ale v našom kontexte bol akousi samostatnou entitou už len tým, že išlo o čistokrvný Československý ateliér a na poli konceptuálnej architektúry to bol asi jediný kolektív, ktorý v tomto období dokázal viesť debatu v medzinárodnom prostredí.

MiJ: Je pravda, že KSA môžeme vnímať nadgeneračne a nadregionálne. Pravdepodobne tým, že operovali v dvoch krajinách, dvoch prostrediach, ktoré aj za spoločného štátu predstavovali dve pomerne oddelené scény – pražskú a bratislavskú. Vychádzali z tej pražskej, ale veľa realizácií mali na Slovensku. Tým boli historicky istým spôsobom ojedinelí. Čo ma privádza k téme regiónu – napriek spoločnému štátu, česká a slovenská scéna mala a má k sebe pomerne ďaleko, napriek mnohým osobným konexiám. Debata prebieha, avšak jazyk tvorby je iný. Čím to je?

AŠ: Tu by sa iste dalo zacykliť, ale v skratke je to odlišnými historickými súvislosťami. Kým slovenská architektúra po vojne hrala významnú úlohu v budovaní nového štátu, architektúra v Česku stavala na kontinuite, čo je pochopiteľné a pokračuje v tom aj dnes. To znamená, že česká architektúra má na vysokej úrovni priemernú produkciu architektúry.
Našou úlohou je však rozhovor o premenách v slovenskej architektúre, ktorá nie je tak jasne čitateľná, preto je to pomerne neľahká úloha, čo platí aj o rovine teórie. Ja si napríklad nepamätám v poslednej dobe na rozhovor o našej architektúre, ktorý by ma prekvapil. Možno je to len spomienkový optimizmus, ale v čase, keď sme študovali, sa občas niečo udialo aj na poli architektonického textu. Ja som napríklad pri teoretickej diplomovke nadšene citoval z textu Prenatálna metropola od ateliéru Fabrica. Má to na svedomí internet? Zmenil internet profesiu, ktorá stáročia pracuje +- na tých istých princípoch ako sú gravitácia, bezpečie, slnko, zima..?

MiJ: Som z poslednej generácie, ktorá si pamätá svet pred internetom. Spomínam si, čo znamená nudiť sa, ak nič nejde v telke a k čomu to zvykne provokovať človeka. Do niečoho sa zahĺbiť, čo nemuselo byť nevyhnutne vášňou. Dnes sa vieme zahĺbiť iba do toho, čo je našou vášňou a ostatný čas vypĺňame proporčne nevyhnutnosťami a sledovaním internetu. A tam nachádzame zväčša všetko, čo by sme mohli sami vyprodukovať. A teda aj úvahy o architektúre. Nemusíme ich vytvárať. Spostredkovane dokážeme prežívať skoro celú škálu emocionálnej a intelektuálnej saturácie. Ak vravíme o pornografii, ide o oveľa širší fenomén, než akým je sprostredkovanie sexuality. Celý internet a globálne médiá sú istým spôsobom pornografiou. Toto sprostredkovanie a zdieľanie má však iné pravidlá, je oveľa horizontálnejšie, širšie. Kvalita sa vytvára v prepojeniach a presahoch. V kompilovaní viacerého, v interpretácii konkrétneho. Nevyhnutne sa niečo stráca. Dobrou analógiou je fotografia. V súčasnosti sa ich produkuje a zdieľa obrovské množstvo, avšak mám problém vo svojom streame nájsť dobré fotografie ľudí. Fotografiu v zmysle – niekto vedome pozoruje a formálne zachytáva druhú/ého. Paradoxom tohto stavu je, že tento deficit si uvedomuje množstvo ľudí a artikuluje až nemiestnu potrebu autenticity, akéhosi hľadania strateného raja v digitálnom sprostredkovanom prežívaní. Fetišizácia histórie, fetišizácia “skutočného”, organického. Ak sa v niečom vyznačovala estetika uplynulých rokov terajšieho storočia, tak to bolo toto. To sa týka aj architektúry a možno s tým súvisí jej historický revival. Pred 10 rokmi to nebolo také zjavné, ale už to, že človek vníma profesiu ako takú, že stáročia pracuje na tých istých princípoch, je prejavom podobného hľadania ideologických “istôt”, rovnakého myšlienkového rámca ako potreba tapetovania tehličkami v “urban” interiéroch, ale aj revival klasického ľavičiarstva. Je tu však ďalšia generácia, ktorá vyrástla na sociálnych médiách a kultúrne sa už prejavuje. V umení, v hudbe, v móde, vo filozofii. Táto generácia je aj transnormatívna. Som zvedavý, ako sa prejaví v architektúre, ktorá má vždy určitý posun. Ale je možné, že už nejestvujú generácie. V tom prípade je všetko možné. Aj, to že architektúra ako disciplína sa sama na určitý čas ukotví vo svojom historickom videní seba. Ako posledný kri-ehm, posledná kultúrna produkcia stability. To je zaujímavé.

AŠ: V súvislosti s nedávno uskutočneným festivalom Dni architektúry a dizajnu je tu otázka, prečo je stále zjavný tak zásadný rozdiel v prejave zahraničných a našich architektov. Nemyslím ani tak na architektonickú kvalitu, kde sa to už vďaka globalizácii a internetu celkom zlieva, ako skôr na intelektuálnu hĺbku v rétorike. Andre Kempe alebo John Caruso sa pri prezentácii svojej práce veľmi jasne opierali o politické pozadie a pomerne jasne artikulovali problémy neoliberalizmu a voľného trhu v súvislosti s architektúrou alebo trhom s nehnuteľnosťami. Adam Caruso povedal, že stavebný vývoj posledných dekád v Londýne je pre mesto a jeho urbanizmus väčšou katastrofou ako bombardovanie, pretože tam investujú najmä súkromné a dokonca schránkové firmy. Tam vidím určitú podobnosť s Bratislavou.

MiJ: To je zaujímavá otázka a pravdepodobne to súvisí s našou veľkosťou, polohou a historickou skúsenosťou. Je to až klišé, keď to po sebe čítam, ale iné faktory v tom tak veľmi nevidím. My sme vo zvláštnom vzťahu voči západu, alebo východu, juhu, či severu. Bytostne sa necítime byť súčasťou ani jedného, preto skôr po nich túžime a v túžbe nie je priestor na kritiku. Tú obraciame iba voči tomu, čo odmietame. Pre nás to teda nie je niečo “živé”, čoho sme súčasťou, na čoho vytváraní sa kriticky spolupodieľame, ale iba niečo, čo prijímame alebo odmietame, a la carte. Pokiaľ sa však človek na veci nepodieľa, nedokáže sa ani tak zapájať do debaty, nedokáže artikulovať svoje postoje. Vieme však pružnejšie “nasávať”.

MaJ: U nás sa architektúra skoro výhradne vníma ako autonómna disciplína, stojí mimo politiky a spoločenského kontextu. Táto depolitizácia architektúry je však celosvetovým trendom posledných desaťročí, počas ktorých verejná správa postupne prestáva byť hlavným hýbateľom tvorby miest a táto zodpovednosť sa viac presúva do rúk súkromného sektora. Architekt ako verejný intelektuál sa vytratil, respektíve sa objavuje len veľmi ojedinele. Posledným takýmto architektom na území Slovenska, ktorý dokázal nielen udržať krok so smerovaním svetového architektonického diania, ale do istej miery sa aj podieľal na jeho formovaní, bol Friedrich Weinwurm a jeho projekty dostupného kolektívneho bývania zo začiatku 30-tych rokov minulého storočia. Jeho výrazný program však súvisel s tým, že sa odohrávali dôležité spoločenské zmeny a očakávania “novej doby” boli vysoké. Nemôžeme čakať, že dnešní architekti budú vo veľkom brojiť proti deštruktívnemu pôsobeniu súkromného kapitálu a deregulácie na podobu miest a verejného priestoru. Strieľali by si sami do nohy, pretože drvivá väčšina ich obživy prichádza zadaním od súkromných investorov. “Will you fight the hand that feeds you?” Preto si myslím, že kým sa do tvorby miest vo väčšej miere nevloží štát, mestá, skrátka verejná správa, nebude priestor pre zásadnejšiu kritickú reflexiu priestorovej produkcie sídel. Súčasné politické nastavenie a “kultúra”, prevládajúci pravicový sentiment a odpor voči čomukoľvek viac naľavo však veľkú nádej na zlepšenie nesľubujú. Ostáva len dúfať, že túto zodpovednosť na seba preberú konkrétne mestá.

Rovnako je to však problém architektonických škôl. Študenti sú málokedy vedení k uvažovaniu v širších spoločenských a kultúrnych súvislostiach, k premýšľaniu nad zodpovednosťou architekta. Len zriedka sa stretneme so zadaním, ktoré sa snaží reflektovať zásadnejšie spoločenské otázky. Stále prevládajú zidealizované situácie, sny v petriho miske. Zo spoločensky relevantnejších tém sa už pomerne často skloňuje problematika obnovy a transformácie architektonického dedičstva. Badateľnejší pokrok, ktorý som zaznamenal, nastal aj v environmentálnom povedomí architektov a v reakcii študentov architektúry na výzvy súvisiace s klimatickými zmenami.

AŠ: Spomínali sme slovenskú architektúru v medzinárodnom kontexte. Práca vášho ateliéru PLURAL má v zahraničí odozvu a to je v našom prostredí pomerne vzácne. Zaradili vás do Global political compass v rámci textu s názvom Well into the 21st century. The architecture of post-capitalism?, ktorý pre El Croquis pripravil Alejandro Zaera Polo. Na pozvanie štúdia Juan Herreros ste prednášali na Columbia University v New Yorku, vaša rekonštrukcia Behrensovej synagógy bola nominovaná na cenu Mies Van der Rohe. Lenže v našom prostredí patríte objemom zákaziek medzi tie najmenšie kancelárie. Skrátka je zaujímavé občas si prebehnúť Finstat Slovenskej architektúry:) Čím si to vysvetľujete? Alebo to nie je Slovenské špecifikum?

MiJ: Popíšem isté tendencie, ktoré vnímam, aj keď drasticky zjednodušujem. V súčasnosti sa architektonická prax čoraz viac fragmentuje v menších ateliéroch, ktoré vytvárajú akúsi “arthouse” scény, popri tých veľkých, ktoré vyrábajú “blockbustre” a tých, ktoré produkujú architektúru ako službu. Samozrejme, zásadné rozdiely robí lokálna špecifickosť. V mierke produkcie, miere rafinovanosti. Na báze jazyka sa však vytvárajú isté “ideologické” spoločenstvá menších ateliérov naprieč Európou a svetom. Chcem tým povedať, že jestvuje čoraz viac ateliérov, ktoré sú na takýchto, aj keď medzinárodných, scénach známe, ale nijako to nesúvisí s veľkosťou, objemom ich produkcie. Tým, že verejný sektor sa naprieč Európou a svetom stiahol z vytvárania priestoru, sa dnešná architektúra čím ďalej, tým viac približuje uvedenému filmovému priemyslu, alebo akémukoľvek inému trhovému priemyslu kultúrnej produkcie. A akokoľvek sa tomu bránime, v takom prípade sme odkázaní na trhové pravidlá a veľkosť trhu. Verejný sektor sa však úplne nevytratil, tak ako vo filme. Vytvára priestor práve pre takýto typ architektúry. Môžeme hovoriť o verejnoprávnej architektúre. Avšak, pre architektúru a mesto nie je prospešná uvedená diferenciácia. Máme ambíciu robiť dobré blockbustre. Myslím, že aj vy. Pretože bez nej smerujeme k tomu, že vytvárame artefakty s limitovaným dopadom na kvalitu mesta, akokoľvek nás môže osobne napĺňať ich navrhovanie a realizácia.

AŠ: Tu mám pocit, že zásadnú rolu zohral rok 2008, ktorý priniesol (zatiaľ) poslednú veľkú finančnú krízu. Naivne sme sa tešili, že po divokej realitnej párty bude svet realít opatrnejší a pôjde sa po kvalite a menej po rozšafnej okázalosti. Výsledkom tejto krízy bol však dopyt po extrémnej opatrnosti a kontrole a víťazom je, zdá sa, BIM (Building Information Modeling), čo je metóda projektovania, ktorá umožňuje mať nad stavbou maximálnu kontrolu.

MaJ: Myslím si, že nejde iba o slovenské špecifikum, takto je to asi všade. S týmto sa potýkajú aj architekti v zahraničí. Rozdiel môže byť len v množstve príležitostí, ktoré sú vo väčších, kultúrne bohatších a rozvinutejších krajinách západnej a severnej Európy prirodzene častejšie. Aj už spomínaní Kempe Thill či Caruso St. John sú v porovnaní s inými hráčmi, ktorí stavajú vo veľkom, len malými rybami na svojom architektonickom “trhu”. Viacerí z nich čelia neustálej hrozbe ekonomických problémov. Caruso St. John sú omnoho úspešnejší a populárnejší vo Švajčiarsku a Nemecku, ako v krajine, v ktorej sídlia. Je to nefér? Môžeme to tak vnímať a mohli by sme na to poukazovať, len sa nám ľahko môže stať, že skĺzneme k vyplakávaniu, a to by som bol veľmi nerád. Všetci sme si vedomí, v akých podmienkach existujeme a rozhodli sme sa ísť svojou cestou. Robíme to vedome, sme zásadoví, možno to inak ani nevieme, ale ako tvrdí Michal, všetci veríme tomu, že sa presadíme aj v hmotnostne vyšších kategóriách. Tam však platia omnoho drsnejšie pravidlá, ako pri malých objednávkach. Najmä ak ide o súkromný sektor. Preto sa v tejto oblasti darí štúdiám, ktoré ponúkajú výborný servis, vedia robiť rýchlo, lacno, používajú osvedčené recepty. Zdá sa, že nám ostáva cesta súťaží a verejných investícií, čo je dlhodobý a vyčerpávajúci proces.

Ešte by som sa chcel vyjadriť k odozve na našu prácu. Tá nám, samozrejme, dodáva silu a presvedčenie, že to, čo robíme, má zmysel a patrične si to vážime. V našom prostredí, ktoré veľa podobných stimulov neponúka, je to podstatná mentálna vzpruha. Súčasne však treba pripomenúť, že spomínané autority, ktoré si nás všimli, sú pre bežnú verejnosť, vrátane potenciálnych investorov, prakticky neviditeľné. Dovolím si tvrdiť, že to isté platí aj pre veľkú časť profesionálnej architektonickej obce. Nedá sa preto čakať, že by to mohlo mať nejaký dopad na objem našej práce. V tomto zmysle sú omnoho účinnejšie lokálne architektonické ocenenia, hlavne CE-ZA-AR, prípadne z nejakého dôvodu architektmi ešte stále považovaná cena časopisu ARCH.

AŠ: Na záver skúsme niečo k budúcnosti. Pier Vittorio Aureli raz povedal, že “the very condition of architectural form is to separate and be separated”. Z toho by sa dalo dedukovať okrem iného aj to, že architektúra by mala byť na pandémie pripravená. Čo je, samozrejme, vytrhnuté z kontextu a veľmi zjednodušené. Ale myslím, že je zjavné, že táto kríza prinesie zmenu aj pre architektúru. Možno len v detailoch, a možno väčšiu, akou bola ekonomická kríza v roku 2008. A možno nie. Vidíte v súčasnej situácii príležitosť? Alebo je to skôr internet, ktorý mení architektúru ako profesiu stáročia pracujúcu na rovnakých princípoch, akými sú gravitácia, bezpečie, zima a teplo…

MiJ: Zároveň Aureli a jeho súputníci z The Berlage presadzovali myšlienku, že architektúra vychádza primárne z potreby kolektívu, a nie jednotlivca. Mesto na podobné udalosti pripravené nie je, pretože popierajú “mestskosť”. Je nutné, aby sme akúkoľvek takúto situáciu využili nakonštruktívne uvažovanie. Myslím, že ekonomická kríza v 2008 nebola dostatočne skoro reflektovaná v tomto zmysle. Následne, akoby architektúra nesúvisela s tým, čo sa produkuje. Čakalo sa, čo na to trh. Avšak trh si šiel sám, nepotreboval ju. Možno sa v priebehu nasledujúcich rokov dramaticky zmení uvažovanie o tom, čo je mesto. Korporácie a mnoho menších firiem uprednostnia home office ako trvalý stav. Uvoľní sa mnoho kancelárskych priestorov. Určitým náznakom môže byť, že HB reavis, doposiaľ developujúci výhradne administratívne komplexy, sa ide rozširovať na trh s bytmi. Veľa ľudí príde o prácu, alebo ostane pracovať z domu. Nároky na byty budú iné. Ľudia si nebudú môcť dovoliť bývať tam, kde bývajú, alebo budú potrebovať väčšie byty, ktoré sú však pridrahé. Ak v tomto nezasiahne mesto alebo štát, vidím situáciu potenciálne ako veľmi kritickú. Ak nebudú pandemické obmedzenia vyvážené finančnou kompenzáciou, môžeme očakávať exodus ľudí v kultúre do väčších metropol. Ak by však bol tento stav dlhodobý, aj kompenzácia by znamenala, že spoločenské podujatia sa nebudú konať a socializácia ako taká do značnej miery nebude možná, najmä v zimných mesiacoch. V tom prípade sa ocitne mnoho ľudí v situácii, že pracujú doma v nie optimálnych podmienkach bez toho, aby im mesto zabezpečilo priestorovú a programovú kompenzáciu. V takej situácii bude čoraz lákavejšie žiť na vidieku, kde je už dnes prístupný vysokorýchlostný internet aj finančne dostupné bývanie. Ide možno o anekdotický dôkaz, ale viacero ľudí z môjho okolia “objavilo” vidiek počas prvého lockdownu. Ja tiež. Malé mestá môžu zažiť ďalšiu renesanciu po industrializácii. Obce aj mimo “mäkkého obalu” väčších miest môžu zažiť novú vlnu výstavby. Krajina sa môže drasticky transformovať. Mali by sme byť na to pripravení a pracovať na reguláciách a riešeniach aj pre takéto hypotetické scenáre.

MaJ: To je dobrý postreh. Čo sa týka architektúry samotnej, tam sa asi fakt nič podstatné nezmení. Ako sme už spomenuli, architektúra je veľmi pomalá disciplína, navyše stále máme len dve ruky, dve nohy a jednu hlavu, takže nič zásadné sa nedeje. Prechod z prezenčného na dištančný model práce by však mohol znamenať určitú pozitívnu decentralizáciu pracovných síl, a tým pádom aj kapitálu. Teoreticky by tak mohol ekonomicky aj demograficky pomôcť regiónom, ktoré to zúfalo potrebujú.

Rozhovor pôvodne vyšiel v publikácii MAG D A Reader 2020 – Extravilán.
13 / 8 / 2021
by MAG D A
Zdieľaj na Facebook