Rozhovor / OLEKSANDRA BAKUSHINA, ĽUBICA HUSTÁ
Ľubica Hustá a dizajnérka Oleksandra Bakushina sa tesne pred začiatkom druhej vlny pandémie rozprávali o Ukrajine a aktuálnej tvorbe.
Oleksandra Bakushina je dizajnérka, ktorá stojí na začiatku svojej kariéry. Aktuálne pracuje na diplomovke, v ktorej sa venuje téme postdigitálnej reality v dizajne a kladie si otázku, ako technológie menia naše vnímanie reality. Napríklad aj pri videohovoroch. Jej práce majú vždy dôkladne premyslený, experimentálny koncept. V rozhovore sme sa upriamili aj na Ukrajinu, odkiaľ pochádza, a hoci s ňou susedíme, stále ju vnímame ako vzdialenú, exotickú krajinu za kopcami. Olexandra získala vlani za svoju kolekciu váz z liateho porcelánu Cenu Bratislava Design Week Awards. Žije v Bratislave.
ĽH: Ako sa máš?
OB: Aktuálne? Som trochu pod tlakom. Je pandémia a ja dokončujem diplomovku, zároveň rekonštruujem byt a som v siedmom mesiaci tehotenstva. Popri tom pomáham mužovi v ambulancii, ak potrebuje. Mám ešte aj nejaké komerčné zákazky a musíme sa budúci týždeň presťahovať. Všetko naraz.
Poďme od začiatku. Odkiaľ si?
Som z Kyjeva z Ukrajiny. Tam som vyrastala a chodila do školy.
Keď sme sa nedávno rozprávali, spomínala si, že na Ukrajine je iný školský systém.
Áno. U nás nemáme delenie na základnú a strednú školu. Na Ukrajine chodíš od prvého po jedenásty ročník. V jednej budove, s tými istými ľuďmi, tráviš jedenásť rokov. Hneď potom ideš na vysokú školu.
Ak tomu dobre rozumiem a počítam, na vysokú školu ideš v sedemnástich rokoch. A to idú na vysokú školu všetci?
Áno, skoro všetci. Navyše idú študovať na školy, ktoré sú v ich blízkosti. Ak to nadnesiem, vysoká škola je skoro v každej dedine, pretože rodičia sa boja posielať svoje deti mimo domova. Školu končíš keď máš dvadsaťdva rokov. Moje rovesníčky napríklad už majú doktoráty alebo už roky pracujú, kým ja ešte len píšem diplomovku. Z ich pohľadu už som na štúdium stará. (Saša má 27 rokov, pozn. red). Na Ukrajine je zvykom, že na vysokú školu sa musí ísť za každú cenu a to hneď po základnej. Pre rodinu je strašná hanba, keď dieťa nepokračuje v štúdiu, alebo to odkladá. Je tam naozaj silný tlak na deti. Všetci teda idú na vysokú školu, aj keď sa vám to asi zdá čudné.
Neviem si to úplne predstaviť. To je tam toľko vysokých škôl? Z toho je zrejmé, že kvalita bude asi rozpačitá.
Áno, je to občas absurdné. Vysoké školy sú všade. Potom sa stáva, že deti idú študovať nejaký odbor a po roku zistia, že ich to vôbec nezaujíma. Ale boja sa povedať pravdu rodičom. Dosť často sú potom stratené a nespokojné. Kvalita, áno, je regionálna… Vo veľkým mestách je to trochu iné, ale tiež nie ideálne.
To teda znamená, že v podstate nemáte stredné odborné školy a učilištia. Vravela si však, že si na strednú chodila. Ako je to možné?
Dá sa to, ale možnosti sú veľmi zriedkavé. Stredných odborných škôl je veľmi málo. A sú iba vo veľkých mestách ako Kyjev, ale aj tam ich je málo, napríklad zdravotná, alebo konzervatórium a umelecká, na ktorú som chodila ja. Mne sa to konkrétne podarilo vďaka rodičom. Sú umelci a stále podporovali moje rozhodnutia. Nechali ma vybrať si. Tak som po deviatej triede šla na jedinú strednú umeleckú školu na Ukrajine. Mala som zameranie architektúra.
Čím sú tvoji rodičia?
Mama je interiérová dizajnérka. Študovala od 16-tich rokov v Petrohrade, veľa cestovala a asi aj preto ma podporovala, aby som išla študovať do zahraničia. Jej otec bol niečo ako grafický dizajnér, čiže aj ona mala podporu v rodičoch, keď začínala. Môj otec je konštruktér. Pracoval na kozmickej stanici MIR, teda ako konštruktér stanice, nie ako kozmonaut. Odkedy zanikol Sovietsky zväz a rozpadli sa inštitúcie, pracoval a pracuje ako konštruktér na voľnej nohe. Je veľmi zručný, vie spraviť všetko. Navrhnúť lampu aj výťah. Často pracujú s mamou vo dvojici. Mama v podstate nevie zapnúť počítač a vizualizácie kreslí stále ručne. Pracuje veľmi intuitívne. Cíti materiál. Otec jej návrhy finalizuje a z konštrukčného hľadiska ich posúva do reality.
Akých klientov má tvoja mama?
Za tie roky všelijakých. Na začiatku mala šťastie na zákazku pre anglického diplomata a vďaka tomu potom robila viac realizácii v takpovediac ideálnom prostredí. Klienti rešpektovali jej prácu. Jednoducho, stačili odporúčania, a už to išlo. Doteraz na prvú realizáciu spomína ako na veľké šťastie, ktoré mala. A to bol ešte Sovietsky zväz. Po prevrate a koncom 90. rokov to bolo občas dosť bizarné, ľudia bohatli a chceli úplne výstredné interiéry.
Bola si niekedy u otca v práci, kým robil na vesmírnej stanici?
On pracoval v Kyjeve. Zameriaval sa na solárne panely, ktoré sa otvoria, keď je už stanica na orbite. V tom čase veľmi experimentoval s materiálmi a s chemickými procesmi. Nikdy som síce nebola u neho v práci, ale jeho práca „žila“ s nami. Všade sme mali nejaké makety, po celom byte. Vo vani sa občas nedalo kúpať, lebo tam sa niečo testovalo. Otec je dosť uletený a rád experimentuje. To, myslím, poznačilo aj mňa.
Tvoj prvý kontakt s dizajnom bol teda prirodzený v domácom prostredí. Kedy si pochopila, že ťa zaujíma až tak, že ho chceš študovať?
Vtipné je, že pojmy ako produktový, alebo priemyselný dizajn som počula a pochopila dosť neskoro. V podstate až v dospelom veku, keď som išla na vysokú školu. Na strednej som mala odbor architektúra, pretože dizajn sa na Ukrajine neštuduje. Bola to taká odborná prípravka na vysokú školu. Z vášho pohľadu by bola dosť zastaralá. Zároveň to však bola veľmi náročná škola. Do školy sme chodili šesť dni v týždni – teda aj v sobotu. Mali sme veľmi veľa matematiky, pravidlá kresby, technické kreslenie, ale aj literatúru. Keď si to teraz porovnám, stredná škola bola oveľa náročnejšia ako štúdium na vysokej škole. Našla som si tam ale priateľov, super spolužiakov, od ktorých som sa veľa naučila. A naučila som sa tam aj naozaj zabrať. Napríklad sme tri dni po sebe nespali, pretože sme museli kresliť do školy tušmi veľké plány. Naučila som sa disciplíne. Vďaka tomu si viem teraz lepšie organizovať prácu.
Kedy si sa rozhodla odísť z Ukrajiny?
S mamou sme to rozoberali. Pôvodne som veľmi chcela ísť študovať do Talianska. Kvôli maminej práci sme tam raz do roka chodili na výstavy a pozrieť aj nejaké výroby. A mňa to veľmi lákalo. Mama teda poctivo šetrila peniaze, aby som mohla ísť, ale vykradli nám byt a peniaze zobrali. Na Ukrajine je istá anomália. Ľudia neveria bankám a väčšinou si šetria a držia hotovosť doma. Takže sme prišli o úspory a chvíľu som nevedela, čo ďalej. Vtedy ma kamarátka presvedčila, že mám ísť študovať na Slovensko, že je v EU, a že ak ma prijmú, budem mať lepšie možnosti a neskôr môžem ísť aj do Talianska. Tak som sa začala učiť najskôr po česky a potom po slovensky. Bola som sa pozrieť na prieskumoch a škola sa mi páčila, bola som nadšená. Aj osobné konzultácie boli veľmi zaujímavé, tak som išla. Našťastie ma vzali.
Jazyk si zvládla veľmi dobre. Koľko si už na Slovensku?
Zhruba sedem rokov a je to hlavne vďaka štúdiu.
Ktoré kultúrne rozdiely ťa najviac prekvapili, keď si prišla na Slovensko?
Uf. Bol to šok. Naozaj. Prišla som sem ako také stratené dieťa a snažila som sa čo najviac pochopiť vašu kultúru. Chcela som zapadnúť, nebyť iná. Hneď po príchode ma zobrala kamarátka na víkend k sebe domov na Oravu. Celý ten pobyt bol pre mňa kultúrny šok. Tie jemné rozdiely. Napríklad ona mi vravela, že jej mama pracuje za pásom a otec je murár. Ale prišli sme do obrovského moderného domu a ona mi vravela, že každý rok chodí v lete do Anglicka za sestrou. Zdalo sa mi neuveriteľné aj to Anglicko a najmä, že na Ukrajine by murár nikdy nemohol mať taký dom. Viackrát som sa jej pýtala, čo znamená slovo murár, lebo sa mi zdalo, že asi len dobre nerozumiem. Prekvapilo ma, ako celá rodina fungovala, akí boli príjemní, kamarátski. Dokonca sa doma varia tradičné jedlá. V Kyjeve sú ľudia voči cudzincom opatrní a nevolajú ich hneď k sebe domov. Varí sa, len keď je oslava. Aj na škole ma dosť prekvapili isté rozdiely. Napríklad, keď som išla na prijímacie pohovory, tak som si uvedomila, že sa na školu dostane človek normálne. Teda prihlási sa, spraví prijímací pohovor a ak ich spraví a je dobrý, zoberú ho. Na Ukrajine je to otázka peňazí a známosti. Je tam obrovská korupcia. Buď si ozajstný génius a spravíš to na 300%, alebo sa musia postarať tvoji rodičia. To isté so skúškami, aj tie sa platia, alebo sa nosia darčeky.
Toľko vysokých škôl, ako si spomínala, to je veľa darčekov… Máš pocit, že sa to na Ukrajine mení?
Áno, našťastie. Myslím, že sa to konečne pohlo. Pokiaľ viem, istá zmena prebieha, aspoň v Kyjeve, ale Ukrajina je obrovská a sú tam veľké regionálne rozdiely. Aj tak je ale Bratislava oproti Kyjevu oveľa priateľskejšia. Je to samozrejme menšie mesto, ale ľudia sú tu k sebe oveľa lepší, napríklad vzťahy medzi konkurenciou nie sú také tvrdé, až nechutné ako u nás. U vás je konkurencia v kvalite práce a nie v známostiach.
KON RAO, 2018, hudobný nástroj, lepené drevo.“Vo svojej práci som upriamila pozornosť na človeka a jeho vzťah k hudbe a ako na ľudské telo vplývajú vibrácie a harmónia v podobe melódie. Rozhodla som sa vrátiť k prapôvodu zvuku, a preto som hľadala inšpiráciu v prírode. S cieľom v človeku opätovne vzbudiť záujem o hudbu a harmóniu, ktorú je schopný vytvárať ktokoľvek, som vychádzala z pôvodných afrických a peruánskych prírodných hudobných nástrojov. Mojim výstupom je kolekcia dvoch hudobných nástrojov, ktoré svojou mierkou aktivujú celé telo človeka vďaka čomu dokáže intenzívnejšie vnímať vibrácie, a tým sa zosilní zážitok z hudby. Navonok jednoduchá konštrukcia v sebe ukrýva mechanizmus, ktorý podnecuje zvedavosť a motivuje k hraniu.“ Foto: Igor Smitka
Aké rozdiely si vnímala medzi dizajnérskou scénou na Ukrajine a na Slovensku?
Ako som spomínala, na Ukrajine sa dizajn nedá študovať oficiálne. Iba niečo príbuzné na technických školách. Občas na súkromných školách privezú nejakého zaujímavého lektora, dizajnéra. Na Slovensku je úplne iná situácia. Je to oveľa živšie ako u nás, je tu veľa rôznych škôl – stredných aj vysokých, kde sa dizajn študuje. Sú tu aj nejakí výrobcovia a dopyt. Za posledné tri roky však vnímam aj na Ukrajine v tomto smere istú emancipáciu. Dizajnu sa viac začali venovať architekti, i keď realizujú skôr solitérne projekty. Je toho málo a keďže sa veľmi sleduje instagram a web, občas je to aj plagiát z Európy.
Ak by si mala niekoho vyzdvihnúť?
Z produktového dizajnu je to dosť ťažké. Ak niečo vyzdvihnúť, tak skôr komerčné projekty, ale zase viem uznať, ak ide o kvalitný produkt, ktorý je konkurencieschopný. Čo ale začalo byť na Ukrajine naozaj zaujímavé, je móda. Tá je naozaj progresívna. Značky ako Anton Belinskiy alebo Masha Reva prebúrali ukrajinskú scénu z vnútra.
Aktuálne končíš VŠVU. Bola si aj na Erazme v Holandsku. Kto bol pre teba doteraz najlepší učiteľ?
Po rodičoch je to určite Sylvia Jokelová. Oslovil okrem iného jej čiastočne feministicky nastavený autorský program. Už som spomínala, že aj moja mama sa musela presadiť svojho času v podstate v mužskej profesii, ja som mala na vysokej škole tiež samých spolužiakov. Mama je stále moja putevodnaja zvezda (svetlo na obzore), ale je dobrá aj ako pedagóg, baví ma, ako živo diskutujeme o veciach z každej strany.
K čomu teda inklinuješ vo svojej tvorbe? Skúsme najprv technológie. Si digitálna alebo analógová dizajnérka?
Môj cieľ je dať to nejako dokopy. Obe technológie kombinujem. Moje veci sú spracované strojom, väčšinou nejakým softvérom, ale na konci je vždy záverečný dotyk, ručná práca, ktorá nie je možno na prvý pohľad viditeľná. Pri mojej bakalárskej práci Kon Rao, čo je hudobný nástroj, som používala CNC technológie, bez ktorých by tento nástroj nebolo možné vytvoriť. Zároveň išlo o vrátenie archaického zvuku z kmeňových afrických kultúr späť do súčasného kontextu. Nakoniec zostal dôležitý haptický kontakt človeka s nástrojom. Zvuk plynie, kým ho človek ovláda. Pri poslednom projekte, kde som sa zaoberala liatím porcelánu, som si tie procesy otočila. Ručne som napodobňovala stroj a technologickým prvkom bola samotná hmota, do ktorej som mohla vytvárať stratenú formu. Vo výsledku vznikla kolekcia váz a každá z nich ostáva iba v jednom exemplári.
Ako vnímaš súčasnú pozíciu dizajnéra? Z môjho pohľadu je to stále viac niekto na pomedzi vedy a umenia, kto vidí za roh a vie ovplyvňovať nielen procesy, ale aj správanie ľudí. Tvarovanie je sekundárne, ale stále podstatné. Najmä v posledných rokoch klimatickej krízy je interdisciplinárny, aktivistický rozmer dizajnu s orientáciou na procesy veľmi výrazný a dôležitý. Ako si na tom ty? Si aktivistka?
Je skvelé, ak to niekto vie, sledujem to a veľmi im držím palce. Áno, aj ja sa snažím diskutovať a konzultovať svoje niektoré projekty s vedcami a s ľuďmi z iných odborov, ale zároveň viem, že výskum je dlhodobá záležitosť, trvá roky a chce aby si sa tomu úplne oddal. A to nie je celkom pre mňa. Viem si predstaviť, že ma niekto zavolá do spolupráce na istý čas. Možno by som v tíme vydržala, ak by som vedela, že je to niečo výnimočné. Ale ja sama asi neviem podobné veci iniciovať. Som človek, čo potrebuje vidieť výsledok. Súhlasím však, že dizajnér je určite dôležitý prvok v globálnych procesoch. Má špecifickú citlivosť a vie sa na veci pozrieť inak. Nemám rada slovo kreatívne, ale je to tam. Je to ako jedinečná chemická zlúčenina, ktorá vie z niečoho mdlého spraviť výbušninu. Napríklad holandský dizajnér Boyan Slat, ktorý vymyslel projekt Ocean Cleanup. Je fantastické, čo dokázal.
Kolekcia Spume, 2019, kolekcia váz, porcelán. „Vo svojej kolekcii váz experimentujem s porcelánom, snažím sa prekonať jeho vlastnosti a poprieť tým tradičnú technológiu liatia porcelánu. Využívam digitálne technológie a moderné materiály na realizáciu svojich vlastných nástrojov, pomocou ktorých vytváram jedinečnú stratenú formu. Vo výsledku tak vznikne solitérny porcelánový produkt a forma na konci procesu zanikne.“ Foto: Matej Hakár.
Si v Ateliéri experimentálneho dizajnu a práve dokončuješ diplomovku. V čom je experimentálna?
Téma je dizajn v postdigitálnej dobe. Paradoxne to, že prišla pandémia, mi celkom nahráva v kontexte osobného výskumu. Teraz sme vyslovene pripútaní k digitálnej realite, nahradila skutočný kontakt. Je pracovným, komunikačným, zábavným, informačným nástrojom. Ja však riešim aj strach z nej, a tiež je zrejmé, že nová generácia ju už vníma inak. Zaujímajú ma emócie. Môj objekt s nimi bude pracovať. Bude interaktívny. Ide o hru s človekom a jeho zmyslami, hlavne s čuchom, zrakom, hmatom. Chcem ho zneistiť. Je to niečo podobné ako napríklad experimenty s umelým svetlom, ktorého kvalita sa na prvý pohľad nedá odlíšiť od slnka. Mozog to nevie spracovať. Pokusy potvrdili, že ak by bolo dieťa vystavované iba tomuto svetlu, tak by ho považovalo za reálne, hoci je to umelý produkt – fejk, podobne je tomu s digitálnymi technológiami. Pri video telefonátoch si mozog myslí, že sme spolu, ale vedomie vie, že to nie je reálny kontakt, ale iba sprostredkovaný. Si iba ty a obrazovka. Druhý človek je inde, ale mozog to pomaly vyhodnocuje, ako že sme naozaj spolu. Stráca sa schopnosť rozlišovať. Som presvedčená, že sa ľudia budú meniť a rýchlo. Bude to ďalšia epocha.
Planéta prežije ak my znížime citlivosť a uspokojíme sa ilúziou reality?
Je to zázrak, že to zatiaľ celé nespadlo. A potom prídu situácie ako je aj táto s pandémiou, ktoré nás globálne zastavia a ukážu nám niečo skryté. Napríklad ja som, keď nastúpil prvý lockdown pochopila, že som úplne unavená. Ľahla som si a spala som dva týždne. To zastavenie bolo dôležité. Mám pocit, že to tu je celé o energii v rôznych formách.
Si síce ešte iba na začiatku svojej kariéry, ale máš už teraz nejaký nesplnený sen?
Snažím sa to nebrať ako sen, ale ako cieľ, vtedy je to pre mňa výzva, ktorú by som chcela zvládnuť. Asi najviac túžim po dosiahnutí rovnováhy. Zostať objektívna aj pri práci, aj v každodennom živote. Chcela by som riešiť rôznorodé projekty, ktoré ma budú provokovať k novým riešeniam. Nechcem byť jednostrannou dizajnérkou. V tomto mi pomáha aj spolupráca s Luciou Gamanovou. Máme spoločné štúdio GAMANOVA BAKUSHINA, kde si navzájom pomáhame a radíme.
Si cudzinka na Slovensku. Ako sa k tebe správa Slovensko?
Vážim si, že som tu. Slovensko sa pre mňa stalo jednoznačne druhým domovom. Predstavujem si tu svoj život aj po škole, aj ako miesto pre život nášho dieťaťa.
Áno cudzinecká polícia nie je nič, čo by som chcela zažívať nejako často. Uvedomujem si, že sa Slovensko musí chrániť, ale tie procesy by podľa mňa mohli byť nastavené inak. Môžem to porovnať s Holandskom, kde som študovala – tam boli veľmi milí a ústretoví. Tu je to vždy stresujúce, aj keď nová pobočka je už lepšia – ale stále musíš čakať v noci v rade, žiadne lavičky, žiadne parkovacie miesta pre toľkých ľudí, žiadne wc, lebo termíny cez internet sú vybukované a nestíhajú. Neexistuje okienko pre súrne prípady.
Viem že robíš thajský box? Kvôli energii?
Všetky koníčky mám spojené s prácou, ale šport potrebujem, odkedy si pamätám. Potrebujem, aby moje telo fungovalo. Teraz som síce musela poľaviť, lebo čakám dieťa, ale inak chodím na thajský box. Ten ma ohromne baví. Je to terapia, uvoľním všetko negatívne. Učíme sa tam nielen techniku, ale aj ako fungujú vzťahy, a to je perfektné. A je to energia.