Mestá v meste / SOCIÁLNY KONDENZÁTOR

Posledný článok tejto série venovanej špecifickému urbanistickému typu – mesta v meste – je venovaný jeho veľmi kompaktnej variácii. Ide o zhutnenie uceleného komplexného programu v rámci jednej budovy. Bývanie, oddych, práca. Tieto hybridy formálne prejavujú svoju vnútornú bohatosť, zároveň ju však balansujú ucelenosťou, výrazom jednoty. V Európe je možné vystopovať pôvod tohto typu v komplexoch cirkevných kláštorov. Tie, zriaďované zväčša v ranom stredoveku slúžili jednak ako pevnosti, ochraňujúce ich obyvateľov, ale aj ako radikálny program vyčlenenia jedinca zo zaužívanej životnej prevádzky. Pre potreby vykonávania života ako série rituálov bola ich architektúra precízne definovaná a umožňovala tak žiť život, ako akúsi kolektívnu performanciu. Život, ktorý bol radikálne individuálny a asketický, zároveň aj výrazne kolektívny. Spoločenstvo nebolo založené na jednotke rodiny, súvis medzi zdieľaným a súkromným tak ponúkal nové konfigurácie priestorov a fungovanie zložitejšieho organizmu ako jednotného celku. Tieto kláštory neslúžili iba na vymedzenie hermitov od väčšinovej spoločnosti. Boli to sebestačné produktívne centrá, ktoré boli ekonomicky aktívne a mnohé sa stali jadrami budúcich miest. Azda tu môžeme nájsť typologický predobraz, na ktorý sa ponášajú radikálne koncepcie modernej avantgardy 20. storočia, ktoré mali za cieľ budovanie nového typu obydlí pre nové usporiadanie spoločnosti. Medzi najvplyvnejšie patrili tie pochádzajúce zo Sovietskeho Zväzu v období po Veľkej Októbrovej revolúcii roku 1917.[1]

Kláštor St. Gallen, plán.

„…potreba kolektívneho a sociálneho života, emancipácie žien od nie nevyhnutných domácich prác – toto je manifestácia vôle architekta pre vybudovanie nového života, vybudovanie nového organizmu – Sociálneho Kondenzátora našich čias.“
Moisei Ginzburg

V nadšení, chaose a delíriu skorých porevolučných rokov sa zrodili nové koncepty a jazyk architektúry. Tá bola programovo socialistická, pokroková a prichádzala s novými typmi, reflektujúc možnosti preusporiadania spoločnosti. Táto architektúra, dnes nazývaná ako konštruktivizmus, bola jednou epizódou, ktorá nemala dramatický dopad na urbanizáciu sovietskych miest, pretože po nástupe Stalina a konsolidácii tohto krídla moci boli kánonizované iné jazyky architektúry a umenia. Konštruktivizmus je tak spätne vnímaný ako laboratórium moderny a mal vplyv na niekoľko generácii svetovej architektúry. Predstavoval najužšie previazanie radikálnych vízii prebudovania spoločnosti a formy jej mesta, alebo respektíve, habitatu. Pokiaľ západná moderná architektúra reagovala na nedostatky miest, snažila sa vyvážiť neblahé dopady industrializácie, avantgardy v ZSSR mohli, aspoň v teoretickej rovine, predísť týmto dopadom, keďže spriemyselnenie krajiny bolo vtedy iba v pláne rozvoja.

Robotnícky klub.

V tejto atmosfére sa zrodil aj tzv. „sociálny kondenzátor“. Historik Michal Murawski, vo svojej práci „Introduction: crystallising the social condenser“, popisuje okolnosti zrodu tejto koncepcie. Symbolicky, ku desiatemu výročiu revolúcie, v roku 1927 bol v magazíne Sovremennia Arkhitektura (SA) publikovaný editoriál, ktorý definoval tento typ ako znak zavŕšenia tejto prvej turbulentnej dekády. Konštruktivisti skupiny OSA potrebovali sformulovať koncept, ktorý by odrážal, respektíve znovu objavil radikálny potenciál Októbrovej revolúcie zoči voči problémom, ktoré vyvstali z reálneho napĺňania potenciálu. „Sociálny kondenzátor – zahŕňajúci kritiku, vedeckú a umeleckú metódu, ideológiu, psychológiu a celé spektrum problémov týkajúcich sa architektonickej teórie, ako aj praxe – tak bol prezentovaný konštruktivistami – ako základný architektonický koncept vyplývajúci ako odpoveď na revolúciu“.[2] Tento koncept bol ďalej rozvitý v sérii siedmych článkov, z ktorých tri napísal Moisei Ginzburg, jeden Ivan Leonidov a jeden Nikolai Kuzmin. Napriek tomu, že ako koncept bol sociálny kondenzátor veľmi robustný, diskurz konštruktivistov sa v začiatku 30. rokov začal uberať k iným smerom, k „disurbanizmu“.

Narkomfin, Moisei Ginzburg.

Čo však znamená tento koncept v jazyku architektúry? Ide primárne o obytný dom, alebo komplex, ktorý však poskytuje pomerne robustné spoločné, sociálne priestory a zázemie. Takýto objekt ponúka možnosť života oprostenú od konvenčných spoločenských štruktúr, ako rodina, čím ponúka nové možnosti emancipácie, najmä žien, ktoré v tradičnej spoločnosti zabezpečovali chod domácnosti. Predlohou takéhoto typu mohli byť ubytovne pre slobodných ľudí prichádzajúcich do miest z vidieka (YMCA/WMCA), či bývanie v hoteli, ako najluxusnejšia forma života na prelome 19. a 20. storočia, populárna hlavne v USA. Ide teda o cekom cielený, podvratný manéver demokratizácie luxusu skrz funkciu. Tento program si osvojili aj západné avantgardy, keď napríklad Ludwig Hilberseimer zámerne predstavil svoj „zrkadlový Manhattan“ – Vertikálne mesto, ktoré akoby bolo celé vystavané na takýchto kondenzátoroch uložených v newyorskej ortogonálnej mriežke. Alternatívne ide najmä o hybridný súbor funkcií kolektívneho charakteru, ktorého zámerom je tak, ako pri elektrickom kondenzátore, „zintenzívnenie prúdu“, alebo mestského života. Intepretácie tejto koncepcie boli rôzne, napríklad Ivan Leonidov ich navrhoval ako primárne exteriérové. 

Najznámejším realizovaným nositeľom tejto koncepcie je nepochybne komplex „Narkomfin“ od Moiseia Ginzburga v Moskve. Navrhnutý v roku 1928 a dostavaný v roku 1932. Primárne domov pre vysokopostavených úradníkov. Kolektívne kuchyne a väčšie sociálne priestory, ako knižnica, či telocvičňa poskytovali možnosti sociálnej integrácie obyvateľov a oslobodenia od domácich prác.

Sociálny kondenzátor je tak formou mesta v meste, ktorá je možno bližšie lietadlovej lodi, alebo ropnej plošine, ako tradičnejšiemu poňatiu mestského priestoru ako zástavby. Dôraz je tu hlavne na kolektívne funkcie, na zabezpečenie plnohodnotného života a vytvorenie istej heterotópie mimo štandardných štruktúr spoločnosti. Ak hľadáme analógie k takémuto typu, musíme hľadať podobné podmienky. Bližšie než paláce, či kolónie tak majú ku kondenzátoru robotnícke ubytovne, „slobodárne“ a iné formy bývania, ktoré sú spoločnosťou považované za nenormatívne, avšak práve pre to sú pre mesto dôležité.

Po ukončení bojov v druhej svetovej vojne sa európske mestá ocitli v roku 1945 v situácii, ktorá si vyžadovala komplexnejšie a sociálnejšie riešenia. Zdevastované štvrte, či celé centrá miest, milióny mŕtvych a ďalšie desiatky miliónov bez obydlia a v chudobe. Európa sa rozdelila na západnú a východnú, s veľmi jasne definovanou deliacou hranicou, takzvanou  „železnou oponou“. Spoločenstvo prešlo ekonomickou, kultúrnou a politickou schizmou. V oboch táboroch však z dôvodu vyššie uvedenej drakonickej situácie, a aj z dôvodu historickej porážky fašistických a nacistických politík vzrastala popularita ľavicových politík. Voľby v najbližšom desaťročí ovládli komunistické strany, ktoré, podporované Sovietským zväzom, uzurpovali moc vo východnom bloku. V západných štátoch boli sociálne otázky politizované naprieč hlavným prúdom politiky. Historik architektúry Ákos Moravansky popisuje[3] túto dejinnú udalosť ako zásadnú pre definitívne presadenie modernizmu v urbanizme druhej polovice 20. storočia. Práve akási nepísaná dohoda medzi kresťanskými demokraciami a sociálnymi demokraciami na báze humanizmu umožnila nastolenie takzvaného „sociálneho štátu“, ktorý mal ambíciu nielen zdevastované mestá a štáty obnoviť, ale aj posunúť do budúcnosti, ktorá bola demokratickejšia a egalitárnejšia. V tomto zámere, ale aj vo využití prostriedkov architektúry založenej na nových technológiách a materiáloch sa vývoj na východe a západe zhodoval. Avantgardné myšlienky v zmysle kongresu modernej architektúry CIAM sa stali normou pre rozvoj metropol. Funkčná zonácia, výstavba sídlisk zabezpečujúcich zdravé a dostupné bývanie pre každého, implementácia dopravnej infraštruktúry a foriem zástavby, ktoré sa orientovali na väčšie a väčšie mierky takmer exponenciálne. Počas dvadsiatich rokov po svetovej vojne sa európa radikálne modernizovala a obraz, forma a mierka miest sa značne zmenil. Iste, vo východnom bloku bol počas 50. rokov implementovaný štýl socialistického realizmu, avšak mnohé z tendencií sa zhodovali a od neskorých rokov tejto dekády bol modernizmus plne rehabilitovaný. Expo – svetová výstava v Bruseli roku 1958 signifikovala túto širokú zhodu na novom normále. Moderna sa stala kánonom.

Avšak akonáhle sa nejaká tendencia stane normou, je nevyhnutné aby sa avantgarda taktiež posunula a kriticky vyhranila voči negatívnym aspektom mainstreamu. Tak sa vyčlenila v roku 1953 na 10. Kongrese CIAM vplyvná skupina architektov voči tézam, ktoré tento kongres hlásal ako zásady plánovania prestavby a rozvoja miest. Táto skupina, nazvaná Team X a obsahujúca architektky a architektov z oboch blokov, sa plne sformovala okolo roku 1960. Medzi hlavné body ich kritiky patrila zonácia miest, ktorá uprednostňovala monofunkčné zóny, neposkytujúce obyvateľom plnohodnotné vybavenie, aké by mesto poskytovať malo. Inak povedané, nové sídliská neboli oveľa viac než nocľahárne a pre ich obyvatelov, napriek budovanej dopravnej infraštruktúre boli mnohé kľúčové, najmä sociálne priestory mesta nedostupné. Protagonisti Teamu X, ako Alison a Peter Smithsonovci, Jaap Bakema, či Giancarlo de Carlo presadzovali výstavby tzv. habitatov. Ich architektúra sa nevyhraňovala voči modernizmu výrazovo a v mnohom bola radikálnejšia. Veľkorysé mierky projektov, silné gestá formy a hojné užívanie pohľadového betónu dali tomuto smeru neskorej moderny prívlastok „brutalizmus“. Tieto nové typy sídlisk boli navrhované so zreteľom na sociálny rozmer. V prvom rade teda išlo o efektivitu stavby, ktorá práve svojou mierkou mohla ponúknuť bývanie dostupné pre čo najširšie spektrum obyvateľstva. V druhom rade, a tu sa ich koncepcia vyhraňovala voči mainstramovému modernizmu prvej polovice 20. storočia, tieto projekty obsahovali ucelenú sociálnu infraštruktúru – od kolektívnych priestorov pre združovanie a trávenie času, cez kultúrne a občianske vybavenie, po dôraz na charakter akejsi „enklávy“, ktorá celku dávala architektonickou formou istú identitu súdržnosti. Taktiež táto forma často artikulovala istú potrebu komplexnosti a individuality. De Carlo, či Aldo van Eyck boli proponentami tzv. štrukturalizmu, ktorý sa kompozične orientoval na systematickú modulárnu multiplikáciu základnej jednotky a vytváranie komplexných, ale ucelených spoločenských priestorov. Tieto projekty, habitaty, tak boli avantgardou tejto doby upredňostňovanými jednotkami urbanizmu. Mestá v meste na pomedzí mierky a výrazu objektu, štvrte a teritória.

Tieto koncepcie neskorej moderny, ako píše Moravansky a je zrejmé aj zo slovenských odborných publikácii 60. rokov, boli evidované, prijímané a rozvíjané aj v našom regióne. Z dôvodu totalitného zriadenia správy štátu, a teda aj masovej výstavby, však bol priestor pre ucelené implementácie habitatov limitovaný. Doktrína od 50. rokov uprednostňovala mierku a efektivitu pred pluralitou prístupov. Zámerom bolo naplniť päťročné plány, ktoré si vytyčovali počet bytových jednotiek ako métu. Funkčná zonácia miest ako model poskytovala možnosť rýchlejšej a rozsiahlejšej výstavby v tomto zmysle. Aj keď sa sídliská projektovali s občianskou vybavenosťou a kolektívnym sociálnym priestorom, ich realizácia bola často odsúvaná na neskôr a ich kvalita bola nedostatočná. Habitaty ako koncept pre bytovú výstavbu aj z týchto dovodov neboli viac rozšírené. Jednoducho neumožňovali naplniť kvantitatívne méty. Urbanizácia tak až do 90. rokov prebiehala v pôvodne vytýčených intenciách skorého modernizmu a Aténskej charty.

Sídlisko Medzi Jarkami, vzťah k mestu, zdroj: archív SAV.

Začiatkom 60. rokov sa začala výstavba bratislavských sídlisk za použitia prefabrikovaných montovaných panelových stavebných typov. Expanzia, urbanizácia mesta dostala najväčší spád práve v období 60. až 80. rokov, kedy boli projektované a vystavané extenzívne sídliská na perimetri vtedajšej periférie mesta – Karlova Ves a Dúbravka (18 tis. bytov), Petržalka (40 tis. bytov). V roku 1966 bol vládnym usmernením 208/1966 schválený nový smerný územný plán mesta, v ktorom táto druhá vlna expanzie dostala jasnejšie obrysy. Počet obyvateľov dosahoval 280 000, s výhliadkou rastu do 500 000, ako horného stropu.

Rast na východe mesta bol najmarkantnejší výstavbou sídliska Ružinov pre 14 000 bytových jednotiek. Sídlisko Medzi Jarkami bolo situované na jeho juhovýchodnom okraji v oblasti Podunajské Biskupice a Vrakuňa v blízkosti Malého Dunaja. V celej oblasti Podunajských Biskupíc bolo zamýšľané postaviť cca 6000 bytových jednotiek. Autormi tohto sídliska boli Štefan Svetko a Štefan Ďurkovič, projekt vypracoval ich tím v Štátnom projektovom a typizačnom ústave rokoch 1970 – 1973. Formálne ide o radikálnejšie riešenie zastavovacieho plánu. Ten tvorili štyri osemuholníkové bloky rôznej veľkosti vymedzujúce rozsiahle centrálne dvory, akési panoptiká. Tie neboli uzavreté, ale otvorené. Architektonický tak súbor nie je zaujímavý vo forme vymedzenia tohoto perimetra – ten bol poskladaný z typizovaných prefabrikovaných montovaných jednotiek – ale v stvárnení rozľahlých, veľkorysých dvorov. Na ich tvorbe sa podieľali umelci, ako sochár Juraj Hovorka. Išlo však o sociálny program. „Dvory či skôr vnútrobloky navrhli ako rekreačno-športové priestory, ktoré mali podporovať detskú kreativitu a vzťah k umeniu. každý z vnútroblokov dotvárali originálne krajinné a parkové úpravy, umelé vŕšky na sánkovanie, cyklistické trasy, hrad s palisádami a objekt lietajúceho taniera, z ktorého sa zachovalo len torzo.“

Sídlisko Medzi Jarkami, návrh.

Jedno z týchto osemuholníkových zoskupení však bolo jedinečné. Ak spomínam nezaujímavosť formy architektúry, v tomto prípade sa jedná o výnimku. Ide o najmenší blok navrhutý ako objekt – ubytovňu pre robotníkov so 400 jednotkami. Neformálne sa pre tento objekt užíva pomenovanie „Pentagón“, podľa piatich sekcii, ktoré ho tvoria. Navrhnutý bol roku 1970 a slúžiť mal ako „základňa“ pre robotníkov, ktorí sa podieľali na stavbe sídliska Medzi Jarkami, ale aj ďaľších sídlisk v mestskej časti Podunajské Biskupice a Vrakuňa. Neskôr táto ubytovňa slúžila aj neďalekému Slovnaftu a iným priemyselným závodom v tejto periférnej a industriálnej zóne Bratislavy.

Architektúra tohoto objektu sledovala vtedajšie súdobé tendencie a je možné stopovať priame formálne inšpirácie neskorej moderny. V prvom rade sú to filozofie TEAM X, viditeľné v zámere vybudovania monumentálneho, avšak komplexného celku – habitatu. Keďže zadaním bolo naozaj vybudovať akúsi sebestačnú „ropnú plošinu“, v samotnom návrhu štúdie je možné sledovať oveľa bohatší kolektívny program, ako sa neskôr aj v rámci tohto objektu realizoval.

Bytový dom 400, zdroj: archív SAV.

Základná formálna skladba spočíva v analogickej koncepcii bloku sídliska – päť sekcií ako ramená otvoreného osemuholníka. Tieto sekcie neboli spojené, ale oddelené a prepojené samostane stojacími vežami vertikálnych jadier. Výška zástavby 10 podlaží bola vertikálne členená na dve prízemné podlažia s kolektívnou vybavenosťou a 8 podlaží s bytovými jednotkami o konštrukčnej výške 3 metre. Artikulácia hmoty bola dosiahnutá jednak výrazným členením spodných podlaží, ale aj ustúpením piateho a ôsmeho podlažia. Vertikálne formálne členenie tak dáva objektu skulpturálny charakter a dynamickú rytmizáciu. Otvorenejšie presklenie a vystúpenie konštrukčného skeletu v spodných podlažiach objekt odľahčuje, sledujúc tak klasickú modernú kompozíciu „domu na pilótoch“.

Florey building, Oxford, James Stirling, axonometria.

Formálnou dobovou referenciou môže byť Florey building od britského architekta Jamesa Stirlinga, stojaci v Oxforde a navrhnutý v 60. rokoch. Tento objekt bol postavený však v tom istom roku, ako Ubytovňa 400, takže je možné iba špekulovať o priamom vplyve. Stirling použil mnoho obdobných motívov – päť ramien otvoreného osemuholníka, ustúpený parter s artikulovaným skeletom, či monumentálny výraz. Druhou dobovou referenciou môže byť tvorba prominentného dua TEAM X – manželov Alison a Petera Smithsonovcov a to najmä v prevedení architektúry z pohľadového liateho železobetónu. Objekt je tak jedným z mála kánonických brutalistických objektov na území Slovenska. Vo frázovaní fasády je možné vidieť analógie s projektom Robin Hood Gardens – najmä striedanie dvojice vystúpených s jedným ustúpeným podlažím. Kým v prípade projektu sociálneho bývania od týchto britských architektov toto frázovanie poukazovalo na programové členenie objektov – boli to takzvané „ulice na oblohe“, v prípade objektu ubytovne zvolili toto frázovanie architekti Svetko a Ďurkovič najmä z formálnej potreby, ktorá sa však premietla do parciálne iného riešenia bytov v týchto podlažiach.

Florey building, Oxford, James Stirling.

Pôvodný projekt, ktorý bol podľa archívnej dokumentácie schválený aj v stupni stavebného povolenia, sa oveľa viac ponášal na avantgardné koncepcie sociálneho kondenzátora. Každé z ramien malo mať v spodných podlažiach „zavesenú“ kolektívnu funkciu – od jedálne, cez telocvičňu, ale aj krytú plaváreň. Tieto dve spodné podlažia boli prístupné z ulice separátne – druhé exteriérovým schodiskom. Okrem spomínaných funkcií tu mali byť aj služby dennej potreby ako kaderníctvo, ale aj menšie kancelárie. Tie vyhotovené nakoniec boli, ako aj niektoré väčšie funkcie pre združovanie, ako jedáleň, avšak vo výstavbe bolo upustené od plavárne a telocvične.

Pôvodný návrh ako sociálny kondenzátor, pôdorys prízemia, zdroj: archív SAV.

Bytové jednotky boli špecifické v rámci Bratislavy tým, že ponúkali ubytovanie primárne pre jednotlivcov, či páry. Išlo o malé dvojizbové byty o výmere 35 až 40 m2 prístupné z centrálnej chodby. Dispozične boli koncipované ako dva trakty jedného skeletového modulu o šírke 6m, prístupné zo vstupnej haly, ktorá obsahovala aj malú kuchynku a vstupovalo sa tu do kúpeľne a samostatného WC. Dve obytné izby – menšia spálňa a väčšia obývačka boli presvetlené francúzskymi oknami s otváracou hornou časťou. Ustúpené podlažia modifikovali túto jednotku v zmysle zmenšenia plochy, ale ponúknutia loggie, ktorou väčšie byty nediponovali. Niekoľko jednotiek na najvyšších podlažiach bolo taktiež ustúpených s veľkorysejšími terasami, artikulujúc ďalej celok. Objekt je pre mesto zásadný dodnes z toho dôvodu, že ponúka typ priestorov na bývanie, ktoré nie sú produkované do veľkej miery trhom, orientujúcim sa na jednotky pre početnejšiu rodinu, tak ako tomu bolo pri výstavbe sídlisk v 70. rokoch. Bytový dom 400 tak naďalej ostáva akousi enklávou pre obyvateľov, ktorí potrebujú takýto typ bývania, avšak zanedbávanie kolektívnych priestorov a funkcií má ďaleko od pôvodného zámeru, ktoré takéto bývanie neponúkali ako nutnosť, pre tých najnižších z najnižších kruhov, ale naopak, ako možnú vitálnu alternatívu celospoločenskej norme.

Bytový dom 400,zdroj: archív SAV.

Typický byt, zdroj: archív SAV.

Súčasná produkcia priestoru na bývanie v Bratislave sa dá definovať dvoma parametrami. Prvým z nich je napĺňanie potreby jadra trhu, nie celého spektra. Privatizácia bytového fondu v 90. rokoch 20. storočia nastolila situáciu, v ktorej sa prestalo uvažovať o komplexnejšom rozvoji mesta v rukách magistrátu, či mestských častí a súkromný sektor v tejto oblasti dominuje. Dôsledkom je masívna výstavba, ktorá však do značnej miery rezignovala na sociálne rozmery architektúry a teda tendencie, ktoré určovali charakter architektúry v 20. storočí. Súčasná produkcia sa zameriava na individuálne jednotky, tie, ktoré sú na predaj a minimalizuje kvalitu spoločných priestorov na nutné minimum. Mnohé obslužné priestory, ako chodby, schodiská, či exteriér sú tak skutočne iba obslužnými, postrádajúc akýkoľvek sociálny rozmer. Funkčná diverzita nových súborov sa redukuje na priestory na prenájom. Kúpaliská, knižnice, telocvične, či iné verejné kolektívne funkcie absentujú. Družstvo, ako model výstavby a bývania absentuje. Celky sa tak ponúkajú výhradne jednotlivcom, nie kolektívom. Dôsledkom je aj zníženie kvality mestského priestoru, pretože to boli práve tieto funkcie pridanej hodnoty, ktoré ho obohacovali. Trend zvyšovania kvality vnútroblokov a iných foriem spoločných priestranstiev v poslednej dekáde je pozitívny, avšak v porovnaní s veľkorysosťou a ambícioznosťou projektov z 20. storočia nedostatočný. Pritom práve takáto typológia by mohla zabezpečiť sebestačnejšie bývanie v periférnych zónach metropoly, kde kvalitný mestský priestor absentuje najviac.

 

1 Zdroj: Aureli, Pier Vittorio, Less is Enough: on architecture and asceticism, Strelka Press, 2014
2 Murawski, Michal, Introduction: crystallising the social condenser, The Journal of Architecture,2017, 22:3, 372-386, DOI: 10.1080/13602365.2017.1322815
3 Moravansky, Ákos, East West Central: Re-building Europe, 1950-1990. Volume 1, Birkhauser 2017, ISBN-10: 3035610142

 

Projekt bol podporený z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislava pomocou štipendíjneho programu Umenie Nadácie Mesta Bratislava.
;