Mestá v meste / PALÁC PRE PRACUJÚCI ĽUD

Ubytovňa pre 300 ľudí, Düsseldorf, dvadsiate roky, zdroj: Karel Teige – Nejmenší byt.

Politizácia pracujúcej triedy koncom 19. a začiatkom 20. storočia postupne prinášala do urbanistickej  debaty aj otázku riešenia miest v podľa demokratickejších a sociálnejších princípov. Už nešlo iba o otázku robotníckych štvrtí, ale metropoly ako takej, keďže obyvateľstvo tejto triedy v nej už bolo, alebo začínalo byť dominantné. Nové technológie ponúkali možnosť iného, modernejšieho usporiadania mesta. V ľavicovom priestore prebiehali debaty o prioritách a jazyku takého umenia, či architektúry, ktoré majú priamo adresovať problémy nedostatku kvalitného osobného a verejného priestoru v mestách. Zatiaľ čo na jednej strane bola snaha o apropriáciu už jestvujúceho jazyka, na druhej strane vznikala radikálnejšia vízia preformátovania kultúry a spoločnosti, ktorá by sa odrazila aj v novej architektúre. Tá by tak mohla naplno využiť a vyjadriť technologický pokrok v záujme naplnenia potrieb spoločnosti. Tento jazyk programovo zavrhol všetko predošlé. Bol abstraktný, a preto človeku nie zrozumiteľný,odmietal rétoriku fasády ako autonómnu zložku diela, uprednostňujúc abstraktnú skulpturálnu kvalitu objektu. V urbanizme obydlí nadväzoval skôr na predmestské sídliská, ktoré sa mali stať predlohou novej zástavby miest. Tieto mestá mali byť efektívnejšie, funkčne zónované. Ulica už nebola ústredným mestotvorným prostredím. Nové formy dopravy umožňovali koncentrovať prácu, bývanie a spoločenské aktivity do svojich vlastných zón, ktoré mohli byť pre dané náplne lepšie uspôsobené. Bývanie mohlo byť tichšie, slnečnejšie a spojené s prírodou.

Uzavretý blok s centrálnym sociálnym dvorom, JJP Oud, Rotterdam, 1918, zdroj: Karel Teige – Nejmenší byt.

Určitá časť progresívnej spoločnosti tieto tendencie vnímala ako abdikáciu na skutočnú demokratizáciu luxusu. Tá totiž pre ňu znamenala jeho prínos masám. Ich stratégie boli založené na možnostiach doby, familiarite a vzťahu k jedincovi. Program ľavicového vedenia mesta Viedne po prvej svetovej vojne tkvel v snahe vybudovať čo najväčší počet nájomných bytov. Tento program, Červená Viedeň, priniesol nové obydlia nie ako projekty nového mesta, ale ako mestské bloky zapracované do jestvujúceho tkaniva mesta. Ich architektúra zámerne pracovala s klasickými motívmi a formami, aby reprezentovala svojich obyvateľov. Blok ako palác pre ľud. Rozhodnutie pre tradičnejšie poňatie architektúry malo aj rozmer efektívnosti a priameho vzťahu s obyvateľmi. Tí – robotníci a remeselníci – mohli participovať na ich stavaní, namiesto používania priemyselných technológií, ktoré by primárne obohacovali majiteľov tovární. Takéto obydlia boli aj de facto lacnejšie. V danej dobe bola ešte priemyselná výroba stavebných prvkov len v rovine vízie a často nákladnejšia ako manuálna práca.

Povojnový stavebný rast vo Viedni bol organizovaný z iniciatívy mesta, najmä starostom Steitzom, ktorý naštartoval obsiahly sociálny program pre široké masy, ktoré boli doposiaľ ignorované a chradli na periférií, alebo v pivniciach. (…)” (K. Herain v magazíne Žijeme, s 4-5, 1931).

Z dôvodu povojnovej bytovej krízy sociálnodemokratická vláda vo Viedni pristúpila k ekonomicko-sociálnemu programu výstavby bytov pre robotnícku triedu. Ich charakteristickým rysom je priestorová štruktúra s obrátenou sekvenciou – chody domov sú orientované do veľkorysých zelených dvorov. Určité bloky boli koncipované ako pavlačové, čím narastá teritoriálna hĺbka a posilňuje sa princíp kolektivizmu. Nemožno však povedať, že tieto poňatia sociálne orientovanej architektúry – funkčná a formálna – sa neovplyvňovali. Je možné badať, ako sa aj projekty Červenej Viedne prispôsobili novým poznatkom. Preslnenie, programové vnášanie krajiny do obydlí, dôraz na kolektívne priestory a vybavenosť, v tom boli v zásade za jedno s avantgardou.[1]

Rozvoj a urbanizácia Bratislavy v medzivojnovom období by sa dali charakterizovať ako rapídne. Neznamená to, že by nejestvovali ambície uchopiť formu novej zástavby, avšak tieto snahy nevyústili do jednej politiky, ktorá by nastolila reguláciu rastu. Problémom bola najmä funkčná zonácia. Industrializácia si vyžadovala stále väčšie priemyselné parky a zároveň ubytovanie pre ľudí sťahujúcich sa z regiónov. Na mnohých miestach tak  rozvoj začal akoby „zakopávať“ sám o seba. Bolo nutné zásadne preformátovať infraštruktúru, ale zohľadniť aj hygienické podmienky, ktoré prítomnosťou tovární mohli byť a boli ohrozené. Rozvoj novej, automobilovej dopravy naznačoval, že plánovači budú pravdepodobne musieť pristúpiť k cestnej sieti, ako k ťažisku osnovy miest a možno netradične riešiť jej koexistenciu s ulicou a pešou dopravou. Moderna je projektom mestským a jej radikálnejšie, iné poňatie metropoly bolo odpoveďou na istú dysfunkčnosť klasického urbanizmu v priemyselnom veku. Odpoveďou vo forme väčšej efektívnosti a možnosti pracovať s väčšími mierkami. Nástrojom bolo, do značnej miery, delenie do odlišných celkov. Funkčná zonácia a vyčlenenie rýchlostnej infraštruktúry mimo obytného tkaniva, čiže popretie klasického poňatia ulice, ktorá integruje dopravu a verejný priestor. Obytné súbory “Nového Mesta” preberali poznatky z krajinných miest 19. storočia a ranných sídlisk 20. storočia a prenášali ich do foriem obytných súborov Nového Mesta. Bratislava potrebovala nové pravidlá. Najzásadnejšiou snahou v tomto období bola súťaž na jednotný regulačný a železničný plán z roku 1929. Nakoniec však nebol prijatý. V platnosti tak ostali a boli zavedené parciálne regulácie zón, ktorých vykonávanie dozorovala regulačná komisia. Jej členovia vnímali progresívne koncepcie, sociálny rozmer architektúry a snažili sa skrz možnosti, ktoré mali, aplikovať riešenia zlepšujúce život obyvateľov. Aj vplyvom zásadných avantgardných architektov, ako Friedrich Weinwurm, boli tieto sociálne architektúry Bratislavy poňaté v novom jazyku a s novými technológiami.[2]

Výstavba UNITAS, 1931.

Významný ľavicovo orientovaný teoretik modernej architektúry a urbanizmu Karel Teige požadoval prekonať ustanovené typológie obydlí pre pracujúcu triedu, ktoré videl iba ako skromné derivácie buržoázneho obydlia. Nová typológia má podľa neho poskytovať maximum komfortu a hygieny, pri zachovaní priestorovej a ekonomickej efektivity výstavby, ako píše vo svojej práci Nejmenší byt.[3]

Pri hodnotení stavu progresívneho hnutia v architektonickej obci v dvadsiatych rokoch bol Teige kritický. Niektorí modernistickí architekti podľa neho síce preberali nový architektonický jazyk – funkcionalizmus, ale priestorová produkcia metropol stále ostávala dominantne buržoázna – stavali sa vily pre bohatých, alebo administratívne paláce. Sociálneho bývania bol nedostatok, čo sa ukázalo ako zásadný problém pri rapídnom náraste mestského obyvateľstva začiatkom tridsiatych rokov.

V spojitosti s dôsledkami rýchleho rozvoja Bratislavy narastal tlak nielen na výstavbu, ale aj na požiadavku kvalitnejšieho bývania. Sociálne orientovaní politici a architekti vnímali medzinárodný diskurz, ktorému začala dominovať kritika tradičnejších foriem zo strany modernistov. Zatiaľ čo robotnícke domy boli už témou urbanizmu 19. storočia, naplno sa stal ústredným motívom programu modernej architektúry až po prvej svetovej vojne. Táto nová architektúra úplne odmietala staré. Nové malo byť iné, vo forme, štylistike, rétorike aj obsahu. Spravodlivejšie, kolektívnejšie. Dostupné nielen bohatým, ale aj chudobnejším. Nová architektúra a nové umenie malo byť pre všetkých. Demokratické. Tieto myšlienky si začali osvojovať nielen skupiny avantgardných architektov, ale pomaly sa dostávali aj do hlavného prúdu architektúry. Napriek neschopnosti presadiť rozvojový plán Bratislavy, ktorý by kontroloval živelnú výstavbu, ľavicovo orientovaní predstavitelia mali vplyv v mestskej regulačnej komisií a podporovali výstavbu radikálnejších družstevných obytných súborov.

 Roku 1930 centrálna vláda zaviedla stavebný zákon č. 45/1930. Ten mal zásadný vplyv na výstavbu nájomných domov a ich súborov s bytmi malých výmer. Medzi najvýznamnejšie projekty s takýmto sociálnym rozmerom v Bratislave patrili v 30. rokoch 20. storočia UNITAS (projekt 1930) a Nová Doba (projekt 1932). Oba navrhnuté architektami Friedrichom Weinwurmom a Ignácom Vécseiom. Situované boli v rozvojovej časti mesta, na východ od Račianskeho mýta. 

 Komplex UNITAS bol koncipovaný ako družstevné bývanie pre ekonomicky slabšiu vrstvu obyvateľstva. Vzhľadom na zapracovanie do vtedy už jestvujúcej formy zástavby, ktorá bola definovaná blokmi tzv. Legiodomov, nie je tento súbor absolútne autonómny, avšak funkčne istú autonómiu poskytoval kolektívnymi funkciami v parteri a vnútrobloku. Bol to radikálny projekt, ktorý ako jeden z prvých priniesol progresívne myšlienky súdobého urbanizmu. Riadková zástavba orientovaná kolmo na Šancovú ulicu, identické malometrážne byty prístupné zo spoločných pavlačí, vyšší hygienický štandard vybavenia bytov. 

Práve akási hybridná forma zástavby, juxtapozícia foriem bloku a autonómnych solitérov poukazuje, až tvrdohlavo demonštruje, nové tendencie. Je predobrazom zástavby, ktorá sa stala moderným štandardom a bola nespočetnekrát replikovaná v Bratislave aj inde (sídlisko Februárka, Ružinov…). 

 UNITAS tvorí sedem šesťpodlažných objektov obdĺžnikového pôdorysu. Ich forma je radikálne striedma a funkcionalistická. Táto systematická, racionalistická tvrdohlavosť sprevádza skoro všetky architektonické rozhodnutia Weinwurma a Vécseia. Od spomínaného kolmého osadenia voči ulici v  kontexte perimetrových blokov, cez premietnutie konštrukčného skeletového systému na fasádu, po rozhodnutie osadiť do objektov, demokraticky identické bytové jednotky v najväčšej možnej miere  Dispozičné variácie v koncových polohách – dvojizbové byty – oproti dominantnej množine 49 jednoizbových na objekt, sú výnimkou z tejto tvrdohlavosti, aj vďaka čomu súbor neexponuje do ulice slepé štítové steny, ale perforované. Objekty sú oprostené od štylizácie fasády. Pre tvorbu architektov bol príznačný pragmatizmus a priamočiarosť, avšak práve dvojica projektov UNITAS a Nová Doba prekračuje rámec ich plodnej tvorby a sú oprostené od im príznačných mestských elementov, ako napríklad vysadená korunná rímsa. Tým sa jazyk posunul do viac manifestatívnej polohy, akoby deklamujúc sociálny rozmer diela a príslušnosť k pokrokovej architektúre.

Nová doba, situácia.

Kým UNITAS je starším radikálnejším súrodencom, Nová Doba je v istom zmysle pragmatickejšia, práve potlačením tvrdohlavosti autorov v procese navrhovania. Projekt akceptoval požiadavky lokality a vymedzenia, a na nich postavil komplex, ktorý je priestorovo a funkčne košatejší. Zatiaľ čo mal UNITAS za cieľ ponúknuť čo najviac malometrážneho bývania, Nová Doba  poskytla skutočne komplexnejší habitat pre svojich obyvateľov. V istom zmysle sú si tieto situácie protikladné. UNITAS vznikol, aj keď na okraji, ale predsa v rámci zadefinovaného tkaniva mesta, voči ktorému mal tendenciu sa akoby vyhraniť a deklamovať nový vzťah s ulicou, ktorý je otvorenejší, priestornejší a transparentnejší. Nová Doba, taktiež družstevné bývanie, vznikla na Vajnorskej ulici, na periférii Bratislavy, v susedstve športového areálu Sokol. Táto mestská trieda mala veľkomestskejšie dimenzie, než paralelná Račianska, či hraničná Šancová, akoby mala ambíciu zadefinovať nové centrum mesta. Projekty tu vznikajúce tak boli exponovanejšie a zároveň podliehali prísnejšej regulácii. Oproti zámeru tvorcov nebolo možné uplatniť riadkovú zástavbu. Projekt tak bol etapizovaný do blokov. Tie nie sú perimetrové, priestor medzi nimi mal vypĺňať sociálny priestor, ako park. Bloky samotné sa od klasického typologickému predobrazu vzdialili tak, ako to len bolo možné. Uzatvorené boli z troch strán. Pôdorys sa skladal zo spojených krížových sekcií, čím fasáda dostala výrazný a charakteristický ráz striedania rizalitov. Tie vytvárali akési niky, ktoré si privlastnili priestor ulice. Krížová forma umožnila výborné presvetlenie a prevetranie bytov v sekcii, pričom presvetlené schodisko efektívne obslúžilo až 4 byty, čo nebolo v danej dobe obvyklé bez použitia pavlače. Oproti UNITASU tu bola navrhnutá aj väčšia variabilita bytov – od 34,5 m2 do 56,7 m2 až 68 m2. Prvá dvojica blokov obsahovala 162 bytových jednotiek, občiansku vybavenosť v parteri a spomínaný parčík s pavilónom a detským ihriskom. Navrhovaný bazén, častý element projektov takýchto enkláv, uskutočnený nebol. Práve táto dvojica blokov Novej Doby vytvárala veľmi košatý a členitý sociálny priestor – od zálivov ulice, predzahrádok, vnútorných dvorov s práčovňami až po veľkorysý dvor. Práve forma a akýsi fraktalizovaný prístup k tvorbe celku bol veľmi idiosynkratický a netradičný pre palácové poňatia komplexov, ktoré sú reprezentatívne do ulice a zároveň vytvárajú veľkorysú oázu v rámci svojho dvora. Nová Doba kombinuje priamočiary pragmatizmus skladania elementov do vrstevnatého celku. Kolektívny priestor si neuzurpuje iba pre seba, ale ponúka ho ulici a mestu, čo je v zhode s filozofiou UNITAS. Stáva sa tak skôr lokálnym centrom a prispieva k celkom početnej, aj keď nie nápadnej kolekcii sociálnych priestorov v rámci ulice Vajnorská.[4]

Sociálny vnútorný dvor, Nová Doba, 1934, zdroj: archív SAV.

V súvislosti s víťazstvom Komunistickej strany Československa vo voľbách v roku 1948, bol v republike nastolený nový, totalitný vládny režim. Hospodárstvo krajiny bolo centrálne plánované a voľný trh bol zrušený. Emancipačné snahy v rámci demokratického zriadenia a (ne)regulovanej priestorovej produkcie stratili svoj dialektický charakter. Otázka riešenia nedostatku bývania však bola stále relevantná.

 Ak druhá svetová vojna na chvíľu zastavila rast obyvateľstva, nie dlho po nej sa znovu obnovil. V roku 1948 bolo v Bratislave napočítaných 150 000 obyvateľov, zatiaľ čo iba o 6 rokov neskôr 230 000. Navrhnutý bol preto nový celoštátny program výstavby bytových súborov, ktorý mal v roku 1950 za cieľ vybudovať v najbližšom časovom horizonte 40 000 bytových jednotiek. Pomôcť v ich produkcii mali nové mechanizmy plánovania, projekcie a výstavby. Z hľadiska projekcie a výstavby bol dôraz kladený na typizáciu. Oproti neskorším prefabrikovaným stavbám išlo v tejto fáze o projekčnú typizáciu – nájdenie optimálnych a efektívnych riešení skladobných obytných jednotiek, ktoré je možné modifikovať v závislosti na lokalite. V oblasti stavebnej prefabrikácie sa v tejto dobe jednalo najmä o menšie prvky, ktoré mohli byť unifikované – okná, preklady, schodiská, dvere atď.

Karl Marx Hof, plán.

Pri zavádzaní spoločenského režimu po vzore stalinistického Sovietskeho Zväzu bola v oblasti umenia a architektúry presadzovaná dogma tzv. socialistického realizmu. Táto ideológia zatracovala modernistickú avantgardu ako buržoázny štýl. V oblasti urbanistických koncepcií a architektonickej štylizácie boli znovu presadzované neoklasicistické formy, ktorých zámerom bola reprezentácia pracujúcej triedy. Z hľadiska mestských foriem, ale aj bytovej výstavby je však pri bližšom pohľade na obytné súbory, ktoré boli v rokoch 1948 až 1957 (zhruba vtedy boli rehabilitované modernistické koncepcie) produkované zrejmé, že nešlo o radikálnu revolúciu, ale do značnej miery o evolúciu, respektíve modifikáciu medzivojnových tendencií. Bolo to pragmatické zhodnotenie situácie. Tam, kde to ideológia prikazovala, sa forma prinavrátila k neoklasicizmu. Riadkové a iné voľnejšie zástavby boli nahradené štandardnejšími mestskými blokmi. Štylistika v akejsi abstraktnejšej forme znova prinavrátila ornament, či už klasický, alebo vychádzajúci z ľudového umenia. Zároveň je zrejmé, že nešlo o prísny návrat do 19. storočia. Projekty, ako obytné súbory v blízkosti Dulovho námestia, či na Krížnej ulici vykazujú aj mnoho znalostí, ktoré architektúre dala moderna – odstupové vzdialenosti, verejné poňatie dvorov, artikulované ústredné priestory, honosnejšie riešenie kompozične akcentovaných priestorov. Architektúra v mnohom nasledovala línie, ktoré je možné badať napríklad na zóne Mýtna, ktorej plán bol navrhnutý v medzivojnovom období.

Sídlisko Miletičova, situácia.

V magazíne Architektúra ČSR z roku 1950[5]  bol publikovaný extenzívny výskum, ktorého cieľom bolo nájsť optimálne formy bývania za účelom typizácie. Tento výskum sa zďaleka nezameral iba na krajiny východného bloku, ale na produkciu európskych sídlisk na oboch stranách železnej opony.

 Druhým dôkazom kontinuity je bratislavský obytný súbor 500 bytov. Projekt jeho centrálnej časti pozostávajúci z riadkovej zástavby sekciových trojpodlažných domov (so združenými dvoma a troma sekciami) pochádza z roku 1947. Ak sa pozrieme na jeden z najpopulárnejších typov používaných a modifikovaných v následných rokoch, T13 (resp T14,15), vidíme, že ide o podobný, dispozične a proporčne evolučný vývoj typu optimálneho univerzálneho bytového domu, nie nepodobný tomu, aký bol derivovaný vo výskume publikovanom v roku 1950.

Sídlisko Miletičova, pôvodný návrh, 1957, zdroj: archív SAV.

Jedným z najzaujímavejších súborov tejto doby je sídlisko Miletičova z roku 1954 (publikovaný návrh)[6]. Jeho pôdorysný plán vykazuje znaky palácovej formy. Môžeme sa iba domnievať, či jeho predobrazom bol do nejakej miery najznámejší projekt Červenej Viedne – Karl Marx Hof. Každopádne ide o zaujímavú paralelu. Aj keď nejestvuje priamy súvis, je možné, že sú oba dôsledkom analogického rozmýšľania o sociálne orientovanej architektúre. Oba sa snažia rozprávať jazykom, ktorý je zrozumiteľne „architektonický“ v klasickom význame, zatracujúc avantgardu pre jej „nemotu“ a teda neprístupnosť. Oba sa taktiež dajú nazvať „mestami v meste”. Formou, aj obsahom. 

 Karl Marx Hof, navrhnutý Karlom Ehnom a postavený v roku 1930 je monumentálny blok o dĺžke 1100 metrov, členený na dve uzavreté formy s reprezentatívnym otvoreným dvorom v strede. Perimeter je perforovaný podlubiami, ktoré spájajú ulicu a vnútrobloky, odkiaľ sú prístupné vstupy a vertikálne komunikácie. Vo dvoroch sú osadené kolektívne funkcie, ako škôlky a pavilóny. Architektonická štylizácia je zdržanlivo ornamentálna a nie modernisticky abstraktná. Možno aj pre to, na rozdiel od štylisticky a formálne progresívnych sociálnych kondenzátorov v Sovietsko Zväze, boli projekty Červenej Viedne do určitej miery zaznávané architektonickou avantgardou. Napriek tomu je nepochybný zásadný význam a prínos tohto paláca pre sociálne orientovanú kolektívnu architektúru 20. storočia. Svojou monumentálnou veľkorysosťou a formálnou charakteristikou je Karl Marx Hof, na rozdiel od iných, nenápadnejších projektov Červenej Viedne zásadným urbánnym artefaktom, nielen organizáciou priestoru vo svojom kontexte, ale aj na úrovni mesta.

 Sídlisko Miletičova navrhli roku 1954 architekti Karol Paluš a Miroslav Tengler. Nachádza sa na priesečníku východnej radiály Prievozskej a priečnej spojnice Miletičovej. V danej dobe išlo o perifériu lokalizovanú blízko priemyselnej zóny severne od rieky Dunaj. Architekti zvolili princíp veľkorysého perimetrového bloku, ktorý je však kompozične artikulovaný symetricky – hmotovým uskočením v strede zástavby od ulice Miletičovej. Zástavba nie je spojitá, ako v prípade Karl Marx Hof, ale členená cezúrami. Dominantná hmota v centre je artikulovaná neoklasicistickým portikom a je z hľadiska štylizácie najornamentálnejšia. Projekt bol publikovaný v magazíne Architekt ČSR roku 1954, kde možno vidieť jeho zamýšľaný výraz, dôsledný v intenciách socialistického realizmu. Na tomto prípade je možné zdokumentovať zmenu ideologickej klímy, keďže už počas vypracovávania projektu architekti pristúpili k relatívne zásadnej zmene vymeniť sekciové objekty na východnom perimetri štyrmi bodovými výškovými domami krížového pôdorysu, dodnes ľudovo nazývanými „Palušáky”, ktoré sú štylisticky abstraktnejšie.

Otvorenie kúpaliska Delfín, 1966, zdroj, archív TASR.

Dôležitým aspektom sídliska Miletičova je veľkorysý dvor s rozľahlou zeleňou, ktorý je možné považovať za de facto park. V centre dvora je umiestnené verejné kúpalisko. Ďalšími funkciami doplňujúcimi kolektívny charakter mesta v meste sú objekty materských škôlok (podobne ako v Karl Marx Hof) a priestory pre knižnicu a obchodné prevádzky v parteri. Z hľadiska výstavby bytov je pre dobu príznačné maximálne využitie typizácie bytových domov.

 Sídlisko – palác je natoľko rozľahlý, že je už ťažké vnímať jeho celistvosť zvonka. Hmota perimetrovej zástavby však vymedzuje prostredie parku vo dvore do takej miery, že nemožno nehovoriť o kolektívnom celistvom artefakte. V istom zmysle ide o veľmi rafinovanú kompozíciu hmoty, ktorej zámerom nie je (iba) štylistický výraz, ale najmä štruktúrovanie mestského priestoru, vymedzenie enklávy kolektivity v rámci kontextu, ktorý sa môže a aj sa zásadne zmenil. Ide o jedno z posledných menších sídlisk v Bratislave, ktoré má ucelenú formu danú klasickou kompozíciou. Rozvoj Bratislavy v nasledujúcom období sa zameriaval na väčšie mierky. Nové sídliská, ako Ružinov, neskôr Karlova Ves, Dúbravka a Petržalka boli koncipované v rozmeroch sídel, takže potreba menších celkov, “kolónií” upadla.

 

1 Blau, Eve, The Architecture of Red Vienna 1919 – 1934, MIT Press ISBN: 9780262024518
2 Andrášiová K., Dulla M., Haberlandová K.,Moravčíková H., Pastoreková L., Szalay P., PLÁNOVANÉ NEPLÁNOVANÉ MESTO: MODERNÉ URBANISTICKÉ KONCEPCIE V TRADIČNEJ MESTSKEJ ŠTRUKTÚRE, A&U 3-4, 2015
3 Teige, Karel, Nejmenší byt, 1932, MIT Press ISBN: 9780262201360
4  Moravčíková, Henrieta, Friedrich Weinwurm, 2014, Slovart ISBN 9788055611587
5 Zdroj: Archív SAV
6 Architektúra ČSR, ročník XIII, číslo 7, zdroj: Archív SAV

 
Projekt bol podporený z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislava pomocou štipendíjneho programu Umenie Nadácie Mesta Bratislava.

 

7 / 12 / 2020
by Michal Janák
Zdieľaj na Facebook