Recenzia / VOJNOVÁ BRATISLAVA, Smutný príbeh empyrea
Minulý rok vyšla vo vydavateľstve PT nenápadná kniha Vojnová Bratislava 1939 - 45. Edične nadväzuje na predošlú publikáciu Moderná Bratislava 1918 - 39 z roku 2014. Knihu napísal kolektív autorov z Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV: Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková a z Fakulty architektúry STU Michal Bogár a Nina Bartošová. Či má kniha editora z tiráže jasné nie je, úvod napísali Peter Szalay a Michal Bogár.
S publikáciami z vydavateľstva PT mám občas problém. Niektorým chýba dôsledná editorská práca s textom aj obrazovým materiálom. Toto našťastie nie je tento prípad.
Naopak, ide o precízne spracovanie nielen architektonických, ale aj spoločenských, hospodárskych a kultúrnych dejín Bratislavy v období 2. svetovej vojny. Navyše s bohatým obrazovým materiálom. A hoci ide o menší formát, je sa na čo pozerať. Autori svoj zámer uviedli nasledovne: „Prostredníctvom osudov architektúry, či staviteľov poodkryjeme tragédie, zlyhania a víťazstvá, ktoré prežilo celé mesto…Vonkoncom sme nechceli predostrieť čiernobiely obraz tohto obdobia, no zároveň sme sa usilovali aby sa náš pohľad nerozplynul v sivej mase relativizmu a aby si kniha Vojnová Bratislava zachovala jednoznačný humanistický odkaz.“ Rozplynutie sa nekonalo, naopak čítanie tejto knihy plynie ľahko a ak máte vzťah k Bratislave, s textom splyniete rýchlo.
Kniha má desať kapitol. Autori nás v nich plasticky, fundovane a čítavo prenášajú do multikultúrnej Bratislavy po rozpade ČSR a po vzniku Slovenského štátu, do ulíc menšieho mesta (v tom čase mala Bratislava okolo 140-tisíc obyvateľov). Do mesta, ktoré pomaly zalievala vlna ľudáctva, a import fašizmu z Tretej ríše, do mesta, ktoré chvíľu žilo s ilúziou vlastnej dôležitosti a ružovej budúcnosti, ale aj do mesta strachu, zbabelosti, chamtivosti, neistoty a mnohých smutných ľudských príbehov, aj s fatálnym koncom.
Autori sa postupne zaoberajú témami ambiciózneho plánovania a budovania nového hlavného mesta, najvýznamnejšími stavbami, architektúrou od privilegovanej nemeckej menšiny, každodenným životom mesta v zázemí pred prechodom frontu, aj po ňom, bytovou otázkou, industriálnou vrstvou mesta a samozrejme najtemnejšou témou, holokaustom a príbehmi (nielen) architektov v ňom.
Všetko sa začína v predvečer konca Československej republiky, kvetnatými slovami vedúcej osobnosti bratislavskej medzivojnovej bohémy a neskoršieho šéfa ľudáckeho Úradu propagandy Tida J. Gašpara : „ …a preto sme tu dorazili my, aby sme tu vybudovali slovenské empyreum na Dunaji…“. Pátos v jazyku prinášal aj megalomanské a patetické projekty pre podporu ideológie, ilúziu nadradenosti aj potenciál novej doby. K takým patrili napríklad úprava hradného kopca, či rekonštrukcia dnešného Námestia Slobody (dobovo „Firšnál“). Hneď zo začiatku knihy je výrazná časť textu, v ktorej autori opisujú prijatie vtedy odvolaného ministerského predsedu, kňaza a budúceho prezidenta Jozefa Tisa a diplomata a radikálneho ľudáka Ferdinanda Ďurčanského v Berlíne, v úplne novej ríšskej kancelárii Adolfa Hitlera od architekta Alberta Speera.
Podrobný opis opulentnej, mýtickej a výrazovo agresívnej stavby a aj rekonštrukcia prijatia odhaľuje ako podmanivo fungovala prepracovaná scénografia Tretej ríše. Naša delegácia bola vôbec prvá, ktorú Hitler na mieste prijal! Teatrálnosť celého aktu určite podľa plánu ochromila hostí z malej krajiny na pokraji vojny. Práve táto znalosť širšieho dobového kontextu v kombinácii s dejinami architektúry vás presvedčivo vtiahne do deja a vytvára duchaplné pozadie pre širšie úvahy o mechanizme fašistickej diktatúry v Európe a jej prepojení s dobovým štýlom a architektúrou aj v satelitoch Tretej ríše. Téma inscenácie, divadelnej scénografie prepojenej s ideológiou a architektúrou našla výstupy aj v Bratislave.
Autori okrem architektonických plánov dokladujú aj úpravy slávnostných tribún pre vojenské prehliadky počas zhromaždení Hlinkovej mládeže, osláv vzniku Slovenskej republiky, osláv narodeníN Adolfa Hitlera… Počas nich sa vytvárali kulisy, inšpirované Nemeckom a Talianskom, formálne bola dôležitá symetria a prvky ako napr. vysoké pylóny odkazujúce na antiku, vlajky so svastikou a dvojkrížom, orlice, pôsobivé nasvietenie.
Najväčšie a najvýpravnejšie zhromaždenia sa konali na Hviezdoslavovom námestí a na Námestí Slobody. Práve to druhé bolo súčasťou veľkých plánov pre novú vládnu štvrť s administratívnymi budovami ministerstiev, so zachovaním priestoru pre manifestácie (dimenzovali to na 35 000 ľudí). Pri plánoch rátali aj s medzinárodnou architektonickou súťažou. Toto sa dialo do roku 1942.
Azda najväčšia dobová urbanistická ilúzia dostala podobu medzinárodnej architektonickej súťaže na riešenie hradného kopca a nábrežia Dunaja. Išlo o časť mesta, kde tradične žilo hlavne židovské obyvateľstvo, hlavne to chudobné a tomu zodpovedal aj stav štvrte tzv. Starej židovne. Hrad nad ňou bol navyše dlhodobo ruina. Nový štát ju chcel zrovnať so zemou (ako špinavú štvrť) a na hradnom kopci plánoval reprezentatívny univerzitný areál. Symptomatické je, že v súťaži zvíťazili dva ateliéry, taliansky a nemecký. Hlavne taliansky návrh mal všetky atribúty mussoliniovskej architektúry (tento návrh je použitý aj na obálke knihy).
Z dobovej súťaže vznikol napríklad aj projekt robustnej Národnej banky od Eugena Kramára (dnes City Gate) na rohu Štúrovej, Laurinskej a Gorkého ulice, ktorá asi najviac vystihuje obdobie 40. rokov. Aj jej príbeh je pre tú dobu typický. Plány na výstavbu „najkrajšej a najmodernejšej budovy centra “ začali v roku 1940 s tým, že stavba bude stáť do dvoch rokov. Súťaž prebehla na konci roku 1941. Kramár skončil až tretí za Jurajom Tvarožkom a Jozefom Šolcom, ale jeho hmotový návrh sa najviac vzďaľoval funkcionalistickej estetike evokujúcej obdobie ČSR. Mladý Kramár si k spolupráci vybral kolegu Štefana Lukačoviča. Kvôli vojne sa ale stavba začala od roku 1943 odkladať a spomaľovať a do konca vojny ostala len v hrubej stavbe s úplne dokončeným len veľkým podzemným bunkrom. Nakoniec stavbu skolaudovali až v roku 1955 s doplnenými prvkami sorely.
V knihe samozrejme nájdete príbehy rôznych stavieb. Autori sa pristavujú na mnohých miestach, napríklad pri úprave sídla nového prezidenta z trochu spustnutého Grasalkovičovho paláca. Adaptáciu pamiatky pôvodne Arcibiskupského paláca robil Emil Belluš. Do paláca vložil moderný priestor 3 izbového bytu pre prezidenta, výraznejšie upravil fasádu paláca (napríklad sokel obložil jeho obľúbeným travertínom). Projekt bol dokončený len čiastočne. Podobne s rešpektom k historickej architektúre pristúpil aj k rekonštrukcii Arcibiskupského paláca. Belluš bol počas Slovenského štátu prominentný architekt, nikdy sa pritom ideologicky neexponoval a aj tak dostával vládne zákazky (nemal židovskú príslušnosť, bol Slovák, v najlepšom veku 40 rokov a svoj talent ukázal už počas prvej ČSR). Belluš sa v tom čase okrem architektúry venoval dosť výrazne aj scénografii. Spolupracoval s pokrokovo nastaveným režisérom Jánom Jamnickým v SND. Spravil až 22 inscenácii, ale svoju scénografickú tvorbu nikdy verejne nepriznal, robil ju ako anonym, prečo, nájdete v knihe.
Významnými rekonštrukciami (išlo hlavne o vyčistenie fasády od štúk) pripomínajúcimi formálne taliansku fašistickú architektúru z tohto obdobia bola aj rekonštrukcia Hlavnej vlakovej stanice, pôvodne eklektickej stavby od Feiglerovcov. Návrh vznikol trochu skôr a paradoxne, pochádza od českého architekta Antonína Parkmana . Autori spomínajú zaujímavú skutočnosť, že autorkou sochy okrídleného kolesa nad hlavnou budovou je sochárka Helena Mandičová Šinályová z Východného Slovenska. Navyše, ako píšu v dovetku, sochárka sa kvôli rusínskemu pôvodu a pražskému masarykovskému zázemiu musela počas vojny skrývať a jej meno, rovnako ako meno architekta návrhu nebolo pri stavbe spomínané.
Podobné, aj oveľa temnejšie životné príbehy nepohodlných architektov a staviteľov, autori najviac rozvíjajú v kapitole Holokaust v Bratislave. Hanebné protižidovské opatrenia (začalo to kaviarňami, 1940) sa postupne pritvrdzovali a obmedzovali slobodný pohyb židovského obyvateľstva na verejných priestranstvách, navyše v Bratislave iniciatívne ešte pred prijatím tzv. Židovského kódexu (9.9. 1941). Neprijateľní boli aj Rómovia. Od 25.4. 1940 začal platiť arizačný zákon. A židia sa stali definitívne nepohodlní. Transporty začali v marci 1942. Medzi úspešnými architektmi bolo veľa Židov a bolo aj veľa ľudí, ktorí sa im snažili pomôcť. Napríklad architekt Endre Szonyi prichýlil architekta Andreasa Steinera v Piešťanoch – kde sa venoval tvorbe interiérov a neskôr sa stal veľmi aktívny a vytvoril stavebné oddelenie Ústredne židov, kde „hospodársky dôležití židovskí architekti“ mohli pracovať na základe prezidentských výnimiek na luxusných interiéroch víl dobových potentátov napr. aj pre Alexandra Macha. Steiner inicioval aj to, aby v pracovných táboroch vznikli rentabilné táborové dielne, ktoré vedeli vyrábať luxusný nábytok a odevy. Vďaka tomu uchránili 3 pracovné tábory pred deportáciami do Poľska. Postupom vojny ale všetky výnimky prestávali platiť… Deportácie intenzívne prebiehali od roku 1942 a v Bratislave mali centrum na západnom okraji mesta na Patrónke a na železničných staniciach Lamač a Železná studienka. Areál bývalej Rothovej továrne „upravili“ pre zhromažďovanie a dočasné ubytovanie Židov pred transportami. Kapacita 840 ľudí, mizerné, nehumánne podmienky.
Paradoxy šialenej doby odhaľujú aj skutočnosti, že židovskí architekti pracovali aj na cirkevných stavbách – napr. na Kostole na Kalvárii. Ten vznikol roku 1943 podľa návrhu architektov Ignáca Vécseia a Dezidera Quastlera, staviteľa Fuchsa. Kvôli stavbe dostali výnimku pred deportáciou. V roku 1944 ich ale zatkli a deportovali do Osvienčimu. Dokončenú stavbu už nevideli. Podobne dopadol aj Fuchs. Zatkli ho a konca vojny sa už nedožil. Medzi židovskými utečencami do Maďarska (1942) bol aj Fridrich Weinwurm. Zahynul pravdepodobne počas úteku. Architekt Artúr Szalatnai holokaust prežil, najprv s výnimkou, neskôr v úkryte. Emil Brull vstúpil do odboja a bol zastrelený v Spišskej Teplici aj s manželkou, Alexander Skutecký zastrelený v Hiadeľskej doline a mnohí ďalší, ktorých telá skončili v neoznačených hroboch…
Autori sa venujú aj strategicky dôležitej téme bytovej výstavby. Počas vojny v Bratislave vzniklo niekoľko kolónií. Štát chcel byty, kde by viac rezonovala národná, tradičná, ľudová kultúra. Najväčšie vznikli na východnom okraji mesta – Ľudová štvrť medzi Vajnorskou a Hálkovou ulicou (1942/43) Všeobecného stavebného družstva a podobné akcie boli Tisíc úradníckých domov, Tisíc robotníckych domov v Trnávke (Dornkappel), tu vznikla aj Hlinková kolónia – typologicky išlo o malé poschodové radové domy s predzáhradkou. Na rohu Prievozskej a Miletičovej vznikla obytná kolónia Volkswohnungen s 80 bytmi, obchodmi, materskou školou a plochami pre rekreáciu. Pri Horskom parku Pallehnerová kolónia typizovaných montovaných drevených domov (vyrábané v Turanoch). Okrem ľudového bývania sa venujú aj nadštandardnému individuálnemu bývaniu vo vilách nad mestom, mnohé sa v tom období arizovali, ale stavali sa aj nové – Vila Dr. Vlasáka od Františka Floriansa, Villa Dr Maxoňa od Emila Belluša, vlastná villa architekta Jána Štefanca, pri Lafranconi stavali vlastné vili Eugen Kramár a Štefan Lukačovič. K modernému bývaniu patrila aj rekreácia, a keďže petržalská strana a Lido boli v tom čase už v Nemecku, mesto vytváralo nové rekreačné centrá hlavne pri Tehelnom poli (Ziegelfeld) – už tesne pred vojnou tu začali stavať kúpalisko, všešportový štadión, začali uvažovať o zimnom štadióne od roku 1945 (dokončený 1957).
Bratislava v tých rokoch bola aj sídlom významných industriálnych podnikov, napríklad Dynamit Nobel a IG Farbenindustrie, rafinérie Apollo a Chemický priemysel úč, spol., Továrne na káble, Gumon a Tunsgram. Hospodársky bolo mesto fakticky pod správou Berlína. Autori túto kapitolu života mesta spracovali opäť dosť podrobne a to aj z personálneho, strategického aj formálneho hľadiska. Venujú sa infraštruktúre – cestám, mostom, železnici, mhd, riečnej doprave. Napríklad sa dozviete, že do vojny sa na Slovensku jazdilo autom v ľavom pruhu, to sa zmenilo práve podľa nemeckého vzoru na pravý pruh hneď v marci 1939. Pýcha mesta sa stala aj jeho prekliatím. Práve významne priemyselné ciele priniesli mestu veľké bombardovania, hlavne tzv. čierny piatok 16. júna 1944, keď americké bombardéri zhodili bomby na hlavný cieľ, rafinériu Apollo. Empyreum dostalo priamy zásah. Počet obetí sa len odhaduje, zahynulo od 100 – 300 ľudí, materiálne (aj ekologické) škody boli nesmierne. V knihe je podrobný opis tohto dňa aj spomienky zasiahnutých. A ukazujú aj miesta, kde sa Bratislavčania schovávali. Napríklad v novom tuneli pod hradom. Mesto bolo potom bombardované ešte 6 krát * a skazu dokončili Nemci, ktorí Bratislavu začlenili do svojho obranného systému. V meste stavali opevnenia, kopali zákopy, nakoniec vytrhávali koľajnice a vyhodili do vzduchu Starý most.
Záver knihy patrí príchodu sovietskej armády, oslobodeniu, ale aj obsadeniu mesta. Armáda tu sídlila aj po prechode frontu, boli tu veľké zajatecké tábory. Rozpráva aj o nových transportoch, tentoraz odsunoch Nemcov a Maďarov. Po nemeckej a ľudáckej propagande nastúpila tá ruská, slovanská s červenou hviezdou na čele. Rozmýšľalo sa o nových hraniciach. Aj tu prinášajú malé individuálne príbehy v čase, keď sa láme doba a symbolicky knihu uzatvárajú prechádzkou po novej promenáde na brehu Dunaja kde už v roku 1949 stáli 4 nové výstavné pavilóny (budúce PKO), do ktorej ste sa dostali novým tunelom. Tunelom na konci ktorého bolo kedysi malé multikultúrne mesto, ktoré sa nenávratne zmenilo.
Úplne na konci podávajú autori malé zamyslenie smerom k súčasnosti o pamäti mesta, ktoré s ľahkosťou likviduje celé lokality, ako sa to stalo s areálom PKO. „ Ide o snahu vymazať z pamäti mesta túto vrstvu minulosti? Alebo, a čo je viac pravdivejšie a cynickejšie – ide o ľahostajné narábanie s pamäťou mesta pre individuálny prospech a robí z Bratislavy mesto bez pamäti.“
Kniha Vojnová Bratislava je dômyselne prepracovaným pokusom o oživovanie pamäti mesta. Ak je pamäť dôležitá aj pre vás, ani nemusíte byť z Bratislavy a mali by ste si ju prečítať.