Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: MÁJOVÉ DNI
DEAN KISSICK bol v New Yorku, keď Amerika povstala, a podarilo sa mu zdokumentovať aj osláviť protesty, ktoré nasledovali po policajnej vražde Georgea Floyda.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Z vybitých výkladov luxusných obchodov v SoHo sa stala galéria pod holým nebom. Minulú nedeľu popoludní, 7. júna 2020, tam maľoval asi tucet ľudí. Väčšinou maľovali apolitické, pocitové nástenné maľby kvetov, srdiečok, dúhy, objatí, abstrakcií a krívania, hoci sa našlo aj niekoľko zaujímavejších diel: Amira Diopa, ktorého krikľavé, zipsové karikatúry sú po celom Downtowne; mriežky s vytlačenými portrétmi mladých černochov zavraždených políciou v Amerike od Lydie Venieriovej, doplnené odkazmi na petície za obvinenie ich vrahov alebo za obnovenie ich prípadov; namaľované citáty Jamesa Baldwina, abolicionistu z 19. storočia Fredericka Douglassa a bývalého arcibiskupa Desmonda Tutua; sprejmi namaľované agitky: „BLACK LIVES MATTER … FUCK THE POLICE … I Cant Breathe … REDISTRIBUTE THE WEALTH, REDISTRIBUTE THE POWER … DAVID FRUM DESERVES SCORN“; štatistiky o uväznení a segregovaných školských systémoch vytlačené a nalepené na stenách.
Nikto tu už nepredáva veľa tovaru, hoci som videl leták na 15 % zľavu na opravu rozbitého okna prilepený na jednej vývesnej tabuli a niekoľko plagátov na oknách Ted Baker:
“LEARN HOW TO FORGE FREE SUBWAY RIDES ‘METROCARD SONG’.”
Zdroj: spikeartmagazine.com
V predchádzajúcu nedeľu 31. mája som bol neskoro večer na týchto dláždených uliciach a sledoval som, ako sa v SoHo rabuje. Občas to bolo trochu znepokojujúce. Je to trochu znepokojujúce, keď po Broadwayi proti vám v tme beží stovka tínedžerov, niektorí sa oháňajú pálkami a provizórnymi zbraňami, najmä ak ešte nevidíte, pred čím utekajú. Ale menej ako napríklad pred pár mesiacmi, keď ste išli do obchodu s potravinami kúpiť čučoriedky. Nové skúsenosti sú mätúce.
V tú noc bol na uliciach chaos, aký som ešte nikdy nevidel. Policajti sa valili na jedno miesto s húkajúcimi sirénami práve vtedy, keď iní policajti narýchlo odchádzali. Blikajúce kolóny, ktoré sa celú noc rútili okolo seba v opačných smeroch. Vrtuľníky krúžiace okolo. Nikto netušil, čo sa kde deje. Na chodníkoch na rohoch Houston Street bolo toľko baliaceho papiera, že to vyzeralo, akoby na Manhattane napadol sneh.
Spomínam si, ako som na bicykli prechádzal okolo veľkej bandy policajtov strážiacich nevýraznú streetwear emporeu Kith. Zvyčajne, keď vidím toľko tupcov zoradených pred Kithom, znamená to, že sa chystá pád tenisiek.
Ako už poznamenali mnohí iní, koho zaujíma podnikanie, keď trpia ľudia?
Takisto nám všetkým nevadilo, že dav ľudí z umeleckých kruhov raboval v Barney’s pri ukončení predaja po tom, čo tam vypli bezpečnostné brány. V našom nedávnom newyorskom čísle sme o tom uverejnili skvelú esej Jordana Barseho:
„Koncom januára sa zdalo, že to robia všetci. Kurátori aj manipulátori s umením odchádzali s tovarom v hodnote 8 000 dolárov: prvé značkové obleky; slnečné okuliare za 450 dolárov, ktoré nosili k šatám Prada a úpletom Alaïa. Aktivisti za reformu väzenstva si do karaoke baru v čínskej štvrti obliekali kašmírové svetre a norkové rukavice bez prstov.“
Zdroj: spikeartmagazine.com
To bola ale sezóna módy.
Obchod Louis Vuitton v SoHo rozpráva o posledných mesiacoch. Keď ho na jar v meste zatvorili, bol oblepený doskami z vuittonovsko-oranžovej preglejky a potlačený dobrou zvesťou: „Cesta, ktorá bola pozastavená, sa nakoniec opäť začne. Louis Vuitton želá vám a vašim blízkym zdravie a bezpečnosť.“ Tento slogan sa neskôr objavil na čiapke zdravotnej sestry od umelcov Alison Peeryovej a Visitor Design (Chris Habib), ktorá je súčasťou ich série módnych bootlegov vytlačených nápismi, ktoré luxusné domy zanechali na svojich dverách pri zatváraní, ktorú zverejnili 8. mája a opísali ako „bufetový baret v soho @louisvuitton shop preglejková ochrana proti vykrádaniu“.
Keď som sa pred dvoma víkendmi v nedeľu skoro ráno o tretej hodine vracal na bicykli domov cez SoHo, zastavili sme sa s priateľmi pred obchodom, ktorý bol zabednený. Bol zabednený už niekoľko mesiacov, ale teraz bol zabednený ešte o niečo viac. Počul som však, že ho vyrabovali bez ohľadu na to.
Teraz úplne zmizla. Celá oranžová vlajková loď Vuitton sa skryla za (pomerne elegantné) vlnité pozinkované plechy a všetky nápisy boli odstránené. To isté sa stalo so značkou Chanel a nepochybne aj s mnohými ďalšími butikmi v okolí. To je prekliatie prílišnej žiadanosti. Po tom, čo sa stali príliš lákavými pre tieto zúfalé časy, najznámejšie značky na svete popreli svoje vlastné mená a značky a zmizli ako mačky z Cheshire do preglejky, ktorá je teraz vydaná za pocitové umenie.
V uplynulom týždni sa prejavil širší celoštátny trend kooptácie radikálnych protestov umiernenými silami, keď sa z ničoho nič objavili nemenovaní vodcovia a skupiny, ktoré spolupracovali s úradmi a namiesto revolúcie propagovali posolstvo lásky a jednoty. Pekné nástenné maľby tu určite odrážajú tento trend: ♥, J a slová ako “LOVE … SOLIDARITY … COMPASSION … imagine … GOOD VIBES ONLY” sa vznášajú nad fasádami, sú odtrhnuté od akéhokoľvek zmysluplného kontextu a namaľované so súhlasom majiteľov budovy. Keď som na túto scénu narazil, zdala sa mi pekná, ale keď som sa na ňu tento utorok vrátil, aby som sa na ňu pozrel ešte raz, mal som pocit, že sa túlam po nočnej more pripravenej protipovstaleckej psy-opere na Instagrame.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Ale môj priateľ hovorí: „Všetko toto je oveľa lepšie ako to, čo je za tabuľami.“ A v srdci starej newyorskej galerijnej štvrte je ešte veľa miesta, ktoré čaká na vymaľovanie.
Teraz sa protesty upokojili. Dosiahli mnohé zo svojich cieľov a možno boli aj určitým spôsobom kooptované. Ale veľkú časť ich sily priniesla tá jedna ohnivá noc v Minneapolise, vo štvrtok 28. mája. Sledovať rabovanie obchodu Target, podpaľovanie podnikov v okolí tohto obchodu a vypaľovanie tretieho policajného okrsku v meste, ktoré sa odohrávalo na sociálnych sieťach v reálnom čase alebo v algoritmicky usporiadanej koláži reálneho času, bolo divadlo ako žiadne iné; a pri jeho prechádzaní a sledovaní som mal pocit, že sa tvoria dejiny.
Celú noc naživo vysielala miestna „decentralizovaná, vzdelávacia 501(c)(3) nezisková mediálna organizácia umelcov a novinárov“ Unicorn Riot, ktorá nielenže ukázala, čo sa deje, ale poskytla protestujúcim aj mydlovú búdku, aby o tom mohli prísť hovoriť na kameru, a divákom platformu na komentovanie naživo, ako sa to deje, a tak zohrala veľkú úlohu pri formovaní príbehu aj diskurzu okolo neho, ako to dokážu dobrí umelci a novinári.
Ešte priamejšie, mnohí demonštranti vysielali zo svojich telefónov, zúčastňovali sa na podujatí a vysielali ho, a tak ponúkali nádherné množstvo pohľadov z prvej osoby na rastúce, búrlivé nepokoje. Ako si v noci všimla umelkyňa a kurátorka Aria Dean:
„ten klip z vnútra Target… dlhá vznášajúca sa ruka… potulujúca sa uličkami. kino!/
ale v skutočnosti premýšľam o novom (?) rozšírení civilných POV videí z rabovacích výprav. mám pocit, že aj donedávna ste zvyčajne mali k dispozícii cctv alebo policajtov a tí vám poskytli buď úplne statické, alebo príliš kinetické zábery./
ktoré obv každý z nich umožňuje špecifické ideologické čítanie re: chaos“
Zdroj: spikeartmagazine.com
Takéto správy som ešte nikdy nezažil: Priame prenosy alternatívnych mediálnych neziskových organizácií; viacero pohľadov na všetko, ktoré natočili tí, čo boli v centre diania, a posúvali ho dopredu; neustále sa rozvíjajúce názory, informácie, dezinformácie, zavádzanie, nové mémy a konšpiračné teórie na internete, pričom kľúčové postavy boli identifikované a odhaľované v priebehu vývoja príbehu; ďalšie príbehy o nepokojoch prichádzajúce z celej krajiny, ktoré sa navzájom dopĺňajú; prezidentov tweet označený Twitterom ako zápalný; nahnevaná, extatická polyfonická kubistická symfónia. Všetko to vyzeralo ako nová paradigma, nová forma predstavenia, v ktorom sa udalosti na uliciach odohrávajú všade na svete naraz. Politická fotomontáž reimaginovaná prostredníctvom livestreamového videa.
Výtržnosti posilnili protesty a upútali pozornosť verejnosti a je nemožné si predstaviť, že by rozruch okolo zabitia Georgea Floyda prerástol do národného a teraz aj medzinárodného hnutia bez týchto ohňov; a to bol ich zámer, ktorý jasne vyjadrili niektorí protestujúci na streamoch z Minneapolisu v tú noc. Tieto požiare videl celý svet.
Všetko sa tu neustále mení. Ako som napísal v aprílovom stĺpčeku, 30. marca som v jeden chladný večer stál na križovatke Saint Marks Place a Second Avenue a sledoval psychedelickú svetelnú šou Mathisa Altmanna, ktorá burácala nad Švajčiarskym inštitútom. O dva mesiace neskôr, v prvý veľký večer protestov na Manhattane, v sobotu 30. mája, sa priamo tam, na križovatke, zázračne objavila veľká hromada tehál. Takéto veci sa zjavne diali často. Odkiaľ sa tehly vzali, nikto nevie.
Zdroj: spikeartmagazine.com
V tú sobotu, ešte pred zavedením zákazu vychádzania, vypnutím Citi Bikes a začatím miznutia luxusných vlajkových lodí, som bol na pochode a prechádzal som sa po Downtowne, ktorý hýril slnkom, a všetci sa zdali byť veľmi vnímaví, popíjali pred barmi a tlieskali, keď sme prechádzali okolo nich, búchali na hrnce a panvice z okien, trúbili v autách, keď sme prechádzali hore-dolu po uličkách, vplývali do mestského života. V ten deň sme mali pocit, že sa mesto otvára. Chvíľu sme si oddýchli v parku na Washington Square, kde v marci tak krásne kvitli biele a ružové kvety, kde koncom apríla pučali zo stromov jarné listy, a nejakí organizátori sa postavili na okraj prázdnej fontány a predniesli prejavy o odbúravaní polície, za nimi sa vo fontáne korčuľovali mladí muži, na trávnikoch sa konali pikniky a celá nálada celého dňa bola celkom pokojná a láskyplná.
Okolo súmraku som utekal domov, aby sme s Natom Freemanom pripravili mesačnú rozhlasovú reláciu, a s našimi hosťami sme sa rozprávali o tom, ako by chceli, aby sa v tomto krízovom období zmenilo umenie, vypil som pár pohárov vína, kamarát mi posielal esemesky s fotkami protestov, ktoré sa s prichádzajúcou nocou stávali čoraz hlučnejšími, keď sa relácia skončila, vybehol som späť a naskočil na bicykel, na ulici horeli odpadkové koše, rozbité okná pozdĺž Druhej avenue, hľadal som svojich priateľov, sledoval som stopy rozbitého skla, po niekoľkých mesiacoch doma to bolo, úprimne povedané, neuveriteľne vzrušujúce, vzrušujúce, ten pocit noci, ktorá vás môže zaviesť kamkoľvek, pocit sveta, ktorý sa rýchlo mení.
Zdroj: spikeartmagazine.com
Ľudia sú nahnevaní a chcú protestovať. Tiež chcú ísť von a byť medzi ostatnými. Nemyslím si, že sú to protichodné impulzy. Zdá sa, že oba sú motivované túžbou po spoločnej slobode. V ten večer som videl viac priateľov ako po zvyšok výluky dohromady. Potom sme sa vrátili do galérie môjho priateľa Kaia Matsumiya a sedeli sme na podlahe výstavy Pedra Wirza, ktorý mal tiež steny natreté na oranžovo, a pili sme spolu, bolo to príjemné, bola to prvá letná noc.
Tento rok bol dobrý pre tých, ktorí majú chuť na chaos, a pre tých, ktorí chcú vidieť, ako sa svet mení. Viac ako ktorékoľvek iné leto, na ktoré si spomínam, mám pocit, že svet sa môže zmeniť, že sa naozaj môže zmeniť. Takýto pocit som mal pred niekoľkými mesiacmi a ešte viac teraz.
Policajné zbory sa rušia alebo rozpúšťajú. Sochy obchodníkov s otrokmi zo 17. storočia sa kotúľajú po ulici a prevracajú sa do vody. Overtonovo okno sa naďalej otvára. Neexistuje žiadna druhá vlna chorôb, zatiaľ nie. Môžeme ísť na protesty. Môžeme sa opäť zhromažďovať pod holým nebom. V New Yorku je horúco a slnečno. Mesto sa opäť otvorilo tento pondelok. Svet sa opäť otvára vo všetkých možných smeroch. Na svetlejšie zajtrajšky.