Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: MALÝ KÚSOK ŽLTEJ STENY
DEAN KISSICK hľadá stratené lúče snlka v obrazoch. Existuje istý druh svetla, a zdá sa, že sa stále objavuje na Proustovi, Vermeerovi a mačkách?
Johannes Vermeer: Pohľad na Delft, 1660 – 1661, olej na plátne, 96,5 cm × 115,7 cm, zdroj: spikeartmagazine.com
Náhodné spomienky sa mi nepozorovane vracajú do mysle. Ľudia, na ktorých som zabudol, miesta, na ktorých som bol. Keďže som žil toľko rokov v zrýchlenej prítomnosti, vo večnom teraz, je príjemné, keď si častejšie pripomínam minulosť. Ale dá sa niektorým z týchto spomienok veriť?
Peter Schjeldahl v eseji „The Art of Dying“, ktorú uverejnil minulé Vianoce po tom, ako mu diagnostikovali rakovinu pľúc, píše:
„Spomínam si, ako som po polnoci prišiel vlakom do talianskej dediny a prechádzal som okolo cintorína, kde na každom hrobe horeli sviečky a nikoho tam nebolo. Alebo si to aspoň myslím. Máme mizerné spomienky. Proust mal mizernú pamäť. (Vo Vermeerovom Pohľade na Delft nie je „malý kúsok žltej steny“.) Pamäť je klamár. Je to hromada ošúchaných, rozmazaných, neustále revidovaných výmyslov. Príbehy vytvárajú z našich životov kumulatívne lži – alebo, dajme tomu, domnienky.“
Veľkú časť života strávime klamaním sami sebe. Nielenže Marcel Proust, najväčší spisovateľ o pamäti, mal zlú pamäť, naznačuje Schjeldahl, ale jeden z vrcholných momentov knihy Hľadanie strateného času, jeho veľkolepý, klenutý pokus o obnovenie minulosti, sa točí okolo falošnej spomienky na architektonický detail v holandskej mestskej krajine. A to je udalosť, ku ktorej sa oplatí vrátiť teraz, keď sa nikto z nás nemôže ísť pozrieť na svoje obľúbené umelecké diela, aj keď by to možno veľmi chcel.
Odohráva sa v piatej knihe, keď spisovateľ Bergotte navštívi výstavu holandských obrazov v Paríži. Išiel si pozrieť Vermeerov Pohľad na Delft, pretože si v novinách prečítal článok kritika, ktorý spomína „malý kúsok žltej steny“ namaľovaný tak jemne ako „nejaký neoceniteľný exemplár čínskeho umenia“, ale sám si na tento detail nedokáže spomenúť, nedokáže ho lokalizovať vo svojej pamäti na namaľovaný pohľad na druhú stranu rieky. Tam stojí pred obrazom ešte raz (to je z Moncrieffovho prekladu):
„Vďaka kritikovmu článku si po prvý raz všimol niekoľko drobných postavičiek v modrej farbe, že piesok je ružový, a napokon aj vzácnu látku malého kúska žltej steny. Jeho závrat sa zväčšil; uprel pohľad ako dieťa na žltého motýľa, ktorého chce chytiť, na vzácny malý kúsok steny. Takto som mal písať, – povedal si. „Moje posledné knihy sú príliš suché, mal som ich prejsť niekoľkými farebnými vrstvami, urobiť svoj jazyk vzácnym sám osebe, ako tento malý kúsok žltej steny…“ Opakoval si: „Malý kúsok žltej steny so šikmou strechou, malý kúsok žltej steny…“
Potom si sadol na okrúhlu sedačku, dostal infarkt a zomrel.
Podobne ako Bergotte, aj Proust sa išiel pozrieť na obraz. Videl ho už raz, pred dvadsiatimi rokmi v Mauritshuis v Haagu, a predtým ho označil za „najkrajší obraz na svete“, a teraz, keď sa dostal do Paríža, ho chcel vidieť znova. Písal sa máj 1921, pred 99 rokmi, a veľkolepá výstava holandského umenia v Jeu de Paume v Tuileriách priniesla do mesta majstrovské diela ako Pohľad na Delft a Dievča s perlovou náušnicou. Jedného rána okolo deviatej ráno poslal Proust, ktorý bol pripútaný na lôžko a bol na tom biedne a nikdy nevychádzal z domu, správu umeleckému kritikovi Jeanovi-Louisovi Vaudoyerovi, ktorý obraz veľmi chválil (poznamenal, že „domy sú namaľované takou vzácnou hmotou, že človek by si mohol rovnako ľahko predstaviť, že sa pozerá na keramiku ako na obraz“, a na inom mieste opísal Vermeerov štýl ako „druh čínskej skladačky“), s otázkou: „Bol by si taký láskavý a vzal so sebou mŕtveho muža, ktorý sa ti bude opierať o ruku?“
Zvyčajne sa Proust okolo tejto hodiny len ukladal na spánok. Je možné, že predchádzajúcu noc nespal, to nie je jasné. Ale v istom okamihu počas dňa stráveného s Vaudoyerom ho postihla závrat, a hoci sa zotavil natoľko, že po Jeu de Paume mohol ísť na obed do Ritzu, napriek tomu bol otrasený, a keď videl obraz druhýkrát, už nikdy neopustil svoj dom.
Schjeldahl hovorí, že v dokumente Pohľad na Delft nie je žltá stena pri šikmej streche. Rozhodne neexistuje zhoda v tom, čo mal na mysli Bergotte alebo jeho bruchatý Proust (príjemnú diskusiu na túto tému nájdete tu). Niektorí poukazujú na jemné krémové steny pri pravom okraji obrazu. Iní jasnú plochu žltej farby nad broskyňovou zľava od Rotterdamskej brány s dvoma vežičkami, ktorá je určite najžiarivejšou, najvzácnejšou a najsklenutejšou časťou obrazu a na ktorú by som sa najradšej išiel pozrieť sám; ale hoci to na prvý pohľad vyzerá ako stena, je to strecha. Tu by sme však mohli Proustovi odpustiť jeho mizernú pamäť, pretože v Jeu de Paume bol v závratnom zmätku; čo je podľa môjho názoru najlepší a najvnímavejší stav pri pozeraní umenia, keď ste najviac unavení a dezorientovaní, keď vás rôzne efekty obrazu, jeho farby, línie, postavy a motívy môžu skutočne osloviť a uchvátiť.
Johannes Vermeer: Pohľad na Delft (detail), 1660 – 1661, olej na plátne, 96,5 cm × 115,7 cm, zdroj: spikeartmagazine.com
Táto strecha bola najprv sfarbená do broskyňovej farby, podobne ako strechy v diaľke za mostom. Potom bola natretá žltou farbou. Zachytila slnečné lúče prichádzajúce cez mraky z východu (na Delft sa pozeráme z juhu). V rôznych okamihoch tejto zlatej neskorej popoludňajšej hodiny by žiarili rôzne fragmenty jeho rodného mesta, ale Vermeerov výber tohto konkrétneho momentu, keď je strecha a vedľa nej veža Nieuwe Kerk taká plná svetla, naznačuje proustovské odhodlanie obnoviť minulosť a urobiť zo svojho života príjemný estetický objekt. Strecha a kostolná veža priťahujú pohľad smerom k štvrti, kde Vermeer vyrastal: bol pokrstený v Nieuwe Kerk, oženil sa v Raedhuijs na druhej strane námestia, narodil sa za rohom v hostinci De Vliegende Vos a neskôr mal neďaleko ďalší hostinec Huis Mechelen.
Johannes Vermeer: Malá ulica, 1657 – 1658, olej na plátne. 54,3 cm × 44 cm, zdroj: spikeartmagazine.com
Alternatívna teória však znie, že Proust vedel, že žiaden malý kúsok žltej steny neexistuje. Že ide skôr o myšlienku, povesť, šepot vo vánku, syntézu rôznych plôch a slnečných lúčov z tohto obrazu a možno aj iných, spojených do jednej vznešenej vety; že človek nesmie byť taký doslovný. Je to imaginárna stena, ktorú naliehaním a opakovaním vyvolal do kolektívnej pamäti. Možno sa táto žltá stena nachádza vo všetkých druhoch obrazov. Možno existuje v každej panoráme; pravdepodobne je jedna priamo za vaším oknom a čaká len na to, kým ju zachytí slnko.
Sme, podobne ako Bergotte, predurčení na to, aby sme boli zmätení, keď sa dozvieme o tomto život potvrdzujúcom výbuchu farby. Má to byť mätúce a je dobré, že je to mätúce, pretože ľudia sú radi zmätení, robí to život tajomnejším. Proust dáva prednosť obrazom, sonátam a tak ďalej, ktoré sa nedajú rýchlo pochopiť, ale časom odhaľujú stále nové aspekty seba samých. Má rád komplikované, mnohovrstvové kompozície, ktoré fungujú ako pamäť; spomienky sú chemické reakcie, ktoré sa pri každej iterácii píšu a prepisujú nanovo, vplávajú do našej mysle a odplávajú z nej ako hrudky jantáru pri prílive a odlive, vracajú sa k nám v rôznych podobách, a veľké obrazy sú na tom podobne a mali by na nás pôsobiť rôzne; a spomienky na veľké obrazy sú, nuž, veľmi komplikované a ťažko sa rozpletajú.
Proust zomrel rok po svojej ceste do Jeu de Paume. Ešte v noci pred ňou si diktoval riadky (napríklad: „Vo Vermeerovom remesle je čínska trpezlivosť“), ktoré sa týkali Bergottovho posledného vystúpenia. Svoju vlastnú smrť predpovedal aj fantazíroval v slávnej scéne smrti v galérii. Bergotte si vo svojom príbehu dobre uvedomuje, že riskuje život, aby sa mohol ísť pozrieť na detail obrazu: „Na nebeských váhach sa mu zjavil, zaťažujúc jednu z misiek, jeho vlastný život, zatiaľ čo druhá obsahovala malý kúsok steny tak krásne namaľovaný žltou farbou. Mal pocit, že to prvé neuvážene obetoval pre to druhé.“
A mne sa zdá, že maľba svojou krásou zabila spisovateľa. Presnejšie: krása žltej škvrny; detail, ktorý otvára dvere do nových svetov a významov; krása umenia, ktorá dáva zmysel životu, ktorá nás chráni pred zúfalstvom; žltá stena, modrý kvet; veľká krása, ktorú hľadal, ktorú sa toľkým nepodarilo nájsť, ale on ju našiel; a možno, keď ju našiel, videl dosť, videl všetko a bol pripravený prejsť do tmy.
Proust možno tiež cítil, že riskuje svoj život, ale napriek tomu na predstavenie išiel. Dielo si musíte ísť pozrieť osobne. A dúfam, že na budúci rok v máji, pri príležitosti stého výročia posledného dňa Marcela Prousta, Jeu de Paume zváži reprízu svojej „Exposition Hollandaise“ z roku 1921, aby sme si všetci mohli ísť opäť pozrieť Pohľad na Delft v Paríži a mali šancu na transcendentálny zážitok z kompletného majstrovského diela a nádej, že sami vyriešime čínsku hádanku Vermeerovho umenia.
Mačka na ulici, zdroj: spikeartmagazine.com
DEAN KISSICK je newyorský redaktor časopisu Spike.