Speed Date / PETER HAJDIN, grafický dizajnér

Odkiaľ si?
Tu z Bratislavy.

Kde si študoval?
Základku na Jesenského, gympel na Vazke, chvíľu pedagogickú a potom grafický dizajn na VŠVU.

Kto bol/a najlepší/ia učiteľ/ka?
Môj otec. A hneď po ňom Ľubo Longauer.

Čo boli/sú tvoji rodičia?
Môj otec bol ten najslušnejší rebel akého poznám. Potýkal sa v živote s prekážkami fakt od výmyslu sveta, ale vždy našiel silu vzoprieť sa im a všetky zdolal čestne a poctivo: vzorne. Narodený na Záhorí v roku 1930, v krásnej oáze medzi dvoma svetovými vojnami. Ako nadané dieťa mal vlastne len 2 perspektívy: učiteľ alebo kňaz. V 50-tych rokoch skončil teológiu a potom za trest kopal hnedé uhlie (skutočný Černý barón). Katolícky kňaz a neskôr aj farár, natruc komunistom s kamarátom postavili v Radave Corbusierom inšpirovaný kostol. Po nádejnom začiatku a rozpačitom závere II. vatikánskeho koncilu zmenil názor, odišiel zo služby v cirkvi, vyštudoval ekonómiu a vzal si svoju celoživotnú románovú lásku: prešporskú Maďarku, zdravotnú laborantku – moju mamu. O rok som sa narodil ja, neskôr brat, sestra, postupne 7 vnučiek-snehulienok a napokon 1 vnúčik-trpaslík. Naučil nás, že láska ako z románu môže byť skutočná. Že najvzácnejšie sú v živote tie najobyčajnejšie veci. Že si treba zachovať nádej, aj keď všetko vyzerá beznádejne. Že sa oplatí vydržať, pretože po ťažkých chvíľach prídu tie krásne. Učil nás, aké je dôležité, aby rodina držala pokope. A predovšetkým, že každý z nás má šancu začať znova, s čistým štítom. Svoj príbeh v nám známom Vesmíre zavŕšil len nedávno. Bol a navždy pre mňa bude tým najväčším vzorom.

Čo ťa v dizajne, alebo v architektúre nebaví?
Šlendrianstvo.

Naopak čo veľmi?
Ešte stále milujem ten pocit – ocitnúť sa niekde, kde som nikdy predtým nebol. A rád sa vraciam aj tam, kde je mi dobre. Baví ma taký dizajn a architektúra, ktoré toto dokážu.

Čo počúvaš?
Všeličo, ale v poslednej dobe si tuším najviac vychutnávam ticho, či presnejšie prirodzený biely šum.

Obľúbený film, animák, seriál?
Interstellar. Humorista. Všetko od Miyazakiho. Černobyl, som zvedavý na Mandaloriana… Je toho veľa.

Koho uznávaš ako autoritu v svojom odbore a mimo neho a prečo?
Hm.

Akú vec si naposledy kúpil?
Chalupu a k nej všetko, čo ju zútulní.

Kupuješ si odbornú literatúru? Čo konkrétne naposledy?
Nadchla ma knižka Sapiens Yuvala Harariho a nedávno som dostal knižku Amnestie od Fedora Blaščáka. Obe odporúčam.

Chodíš voliť?
Doteraz som chodieval pravidelne.

Kto robí najlepšie párty?
Tie najlepšie si nepamätám.

Obľúbená kupola?
Tá na bazilike v Ostrihome.

Šaty na párty. Od koho?
Ideálne od niekoho, kto nosí rovnakú veľkosť ako ja.

Hrdina/ka z minulosti?
Môj dedo z maminej strany.

Najlepší / najkrajší dom?
Máme takú drevenicu hlboko v horách – možno nie je najlepšia, ale všetko je tam nádherné.

Máš nejaké stereotypy pri tvorbe? Ako sa prejavujú?
Húsenková manio-depresívna dráha. Ale liečim sa.

Čo máš na ploche?
Rozhodne menší bordel než kedysi! Dominuje 20+ rokov rozpísaná (a nedokončená) kniha, folder s historickými fotkami domu, v ktorom bývame a template na faktúry.

Najlepšia výstava, dielo?
Naposledy ma fajn pobavila výstava „Spitzmaus Mummy in a Coffin and Other Treasures“, ktorú mal Wes Anderson vo Viedni.

Čo z domácej a zahraničnej scény rešpektuješ? A prečo?
Ak sa bavíme vyslovene o grafickom dizajne, páči sa mi, čo robí Žltý a spol.v Milku, a tešia ma aj veci, ktoré robí v Trnave Ďuro Demovič s Pergamenom. Ich práce sú mi blízke, vnímam tam harmóniu dobrých nápadov a takej tej prvotnej iskry na jednej strane a odmakanú mravenčiu robotu a poctivé remeslo na druhej strane. Páčia sa mi veci, ktoré robí Jano Šicko, tento rok som pre seba objavil Borisa Kudličku. V tomto priečinku mám aj Martina Pecinu z Čiech a takto by som chvalabohu mohol pokračovať. No a potom je tu Peťo Biľak: baví ma pozorovať, ako sa rok po roku, projekt od projektu posúva často nečakaným a zaujímavým smerom. Baví ma, že je to (Čecho)slovák, ktorý hrá svetovú ligu. Baví ma, že keď sme párkrát mali možnosť spolupracovať (obaja grafickí dizajnéri), tak on mal na starosti scénografiu a ja hudbu k tanečnému predstaveniu (hranice grafického dizajnu pokorené!) 🙂 A bavia ma s ním aj tie nekonečné debaty o nesmrteľnosti chrústa. Povedal by som, že autorov s takýmto prístupom k práci je vo svete málo: ale zase, ich vlastne nikdy nebolo veľa. Je nás tu už pomaly 8 000 000 000, tak hádam sa ešte nejakí nájdu, aby hrdinsky vyvažovali tú globálnu toxickú nákazu povrchnosťou. Ach jo.