Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE

Dean Kissick sa venuje embryonickým ľudoopím chiméram, ktoré stvorili genetici v Kalifornii. Je na čase sa znovu zamyslieť nad tým, čím by sme ešte mohli byť.

Hanuman odhaľujúci Ramu a Situ v srdci, neznámy autor, cca 1865, Victoria and Albert Museum

Manifest chimér.

Denník El País pred niekoľkými týždňami priniesol správu, že Juan Carlos Izpisúa Belmonte zo Salk Institute v kalifornskom meste La Jolla vyvíja niekde v Číne ľudoopie embryá v spolupráci s vedcami zo španielskej Murcijskej katolíckej univerzity. Kríženie opice a človeka mi veru nepripadá veľmi katolícke, hoci svätý Peter Damian v 11. storočí dosť často spomínal istú taliansku dámu, ktorá údajne mala dieťa s opicou a pravdepodobne o tejto veci diskutoval aj s pápežom Alexandrom II.
Ak sa obzrieme hlbšie do minulosti, klasická rímska i grécka poézia a umenie sa len tak hemžili ľuďmi, ktorí sa menili na zvieratá. Výsledky boli často nešťastné, no občas aj skvelé. Chiméra bola mýtická bytosť, ktorú tvoril mix dvoch či viacerých rôznych zvierat. Veda sa na to pozerá ako na biologickú anomáliu, v ktorej sa človek (či akýkoľvek organizmus) skladá z dvoch alebo viacerých ľudí v tom zmysle, že obsahujú dva či viac súborov DNA schopných sformovať samostatných jedincov. Vedci nedávno odhalili spôsob, ako takéto chiméry zinžinierovať tak, že vštepia ľudské kmeňové bunky do živočíšnych embryí. Úspešne takto skonštruovali zmiešané embryá v Salk Institute v roku 2017 (prasa-človek), na Kalifornskej univerzite v roku 2018 (ovca-človek) a najnovšie embryá opice a človeka. Koncom 40. rokov a v 50. rokoch 20. storočia, keď sme snili o tom, že preskúmame vesmír a pochopíme všetky jeho záhady, sme opice posielali do vesmíru. Dnes, keď sme v centre nášho záujmu my ľudia, posielame čiastočky opíc do nášho genetického kódu.

Démon Ravana bojuje s opom Hanumanom, 1880, Škola Kalighat

V roku 2016 som robil neďaleko londýnskeho Borough Market rozhovor s umelcom Thomasom Thwaitesom v jeho pracovno-obytnom lofte, plnom kozích kostier. To leto sa snažil zažiť, aké by to bolo, keby sa človek premenil na kozu. Snažil sa zostrojiť umelý bachor (prvý zo štyroch kozích žalúdkov) na trávenie trávy a za pomoci transkraniálnej magnetickej stimulácie sa pokúšal dočasne narušiť centrum reči v jeho mozgu. Nakoniec si vybudoval prostetické telo a začal žiť so stádom oviec v švajčiarskych Alpách, čo znelo dosť úžasne – na pár dní. To, že sa stane zvieraťom, mu malo poskytnúť útočisko pred existenciálnou hrôzou zo života. Ibaže vysvitlo, že Thwaites nedokázal uniknúť väzeniu ľudskej mysle o nič lepšie ako my ostatní. „Schádzal som strmé alpské zrázy s kopou vzrušených kôz, bola tam zima, vlhko a bolo to strašidelné,“ zhrnul to. „Asi som ani nezažil chvíľu, kedy by som si povedal ‚Ó áno, sloboda!‘“
Čo sa stane, ak kmeňové bunky uniknú a sformujú ľudské neuróny v mozgu zvieraťa? Malo by vedomie?
Hoci sa z neho cap nestal, stal sa akýmsi satyrom, čiže napoly capím a napoly ľudským lesným stvorením z gréckej mytológie, ktorí robili spoločnosť Dionýzovi. Navzdory populárnemu zobrazovaniu to skôr však boli iba smutní vidiecki šašovia, múdri, ale poľutovaniahodní chlapíci, ktorí nerobili nič iné, len pili, tancovali a vystavovali sa neprestajne pôžitkom, čím sa snažili oprostiť od rozumu a vedomia. Vo svojom Zrode tragédie Nietzsche (ktorý je, mimochodom, spolu so Schopenhauerom, obľúbeným filozofom genetika Belmonteho) rozpráva príbeh z úryvku z Aristotelovho strateného textu Eudemus (písal o ňom obšírne Plutarchos). Kráľ Midas v lese poľuje na satyra Siléna a keď ho konečne chytí, pýta sa ho, po čom by malo ľudstvo najviac túžiť. Po dlhom prehováraní satyr kráľovi nakoniec povie: „Ach, ty biedny pominuteľný rod, deti vrtkavej šťasteny a utrpenia, prečo ma nútite vysloviť to, čo je pre vaše uši nanajvýš nežiaduce? To, čo je pre vás najlepšie, je vám naveky nedosiahnuteľné: nenarodiť sa, nebyť, byť ničím. Druhým najlepším pre vás je rýchla smrť.“ Evidentne sme Siléna nepočúvali. Nepestujeme chiméry, lebo by sme chceli zomrieť skôr, ale preto, že si prajeme žiť večne. Priznaným cieľom experimentov Belmonteho a spol. je totiž vypestovať ľudské orgány a tkanivo v zvieratách a potom ich používať ako transplantáty – nové srdcia, keď nám naše vypovedajú službu.

Faunovo popoludnie, návrh baletnej scény, Leo Bakst, 1912, 105×75 cm, gvaš a ceruzka na papieri

Chiméry sú transhumanistickou fantáziou a tie sú čoraz populárnejšie u bohatých – ideológia Silicon Valley je nimi husto popretkávaná. Podľa nej si prostredníctvom vedecko-technických inovácií môžeme udeliť moc bohov: umožňujú nám nielen vytvárať nové formy života, ale aj naveky žiť. Tieto moderné chiméry sú oblúkom k posthumánnemu s koreňmi v antickej mytológiu. Tak ako veľká časť modernej kultúry visia vo vákuu, kde sa mieša dávny folklór s najnovšími technológiami. Sú to magické stvorenia, ktoré k životu priviedla veda. Vlády v Spojených štátoch, Španielsku, Číne, Japonsku a iných krajinách teraz vo veľkom financujú výskum ich výroby: Belmonte dostal k dispozícii farmu s 9000 ošípanými. Než po štyroch rokoch zaznamenal nejaký úspech, napustil kmeňovými bunkami asi 2000 embryí.
Zjavenie chiméry tisíce rokov predznamenávalo katastrofu. Nový druh prvýkrát vyrobili v Amerike v roku 2017, teda v roku katastrof. A aj chiméry mohli byť poľahky jednou z nich. „Strašidlo inteligentnej myši, lapenej v nejakom laboratóriu a kričiacej ‚Chcem ísť von‘“, ako ešte v roku 2015 etik David Resnik varoval Národný ústav pre výskum environmentálneho zdravia, „by bolo dosť znepokojivé.“ Aj John De Vos, riaditeľ Katedry bunkového a tkanivového inžinierstva v Montpellierskej univerzitnej nemocnici a zdravotníckej školy vo Francúzsku, upozornil, že „predstava formy ľudského vedomia uväzneného v tele zvieraťa by bola strašná“. Myslím, že má pravdu, ale zároveň som o takom niečom v detstve sníval aj ja. Nie je predsa značná časť najlepších detských príbehov, filmov a videohier o tom, že akási forma ľudského vedomia je uväznená v tele zvieraťa? Nie sú naše sny o lietaní náhodou práve o tomto? Ja som, napríklad, často myslel na to, že by som mal zaujímavejší život, keby som bol rovnakým človekom, len by som žil v tele sokola či možno jaguára niekde vo Vincenneskom lesíku alebo v Central Parku.

Kresba Vaclava Nižinského, George Barbier, 1913

Zostrojiť chiméru na laboratórnej farme kdesi na čínskom vidieku znamená prevziať evolúciu do svojich rúk. A hoci je to v niektorých krajinách, kde prebieha takýto výskum, už legálne, zatiaľ sa chimérické embryá nepodarilo rozmnožiť. To sa však určite zmení a po tom, ako budú vypustené zo svojho medzistavu, aby vyrástli a prekvapili nás, to začne byť skutočne zaujímavé. Ďalšie štádiá ich života sú totiž jedna veľká neznáma. Nikto nevie, čo sa stane. Plus, takéto experimenty sa ťažko ovládajú, lebo je ťažké obmedziť rast buniek iba na jeden konkrétny orgán. „Čo sa stane,“ spýtal sa doktor Ángel Raya, riaditeľ barcelonského Centra pre regeneratívnu medicínu, „ak kmeňové bunky uniknú a sformujú ľudské neuróny v mozgu zvieraťa? Malo by vedomie? A čo sa stane, ak sa také kmeňové bunky premenia na spermie?“ Tieto otázky nepredstavujú iba morálne dilemy, sú zároveň aj fantastickým námetom na nejaké anime. Experimenty ako tieto sa totiž netýkajú iba zdravotníctva, ale aj filozofického poňatia toho, čo je ľudstvo. Čo to vlastne ten človek je? Ak do miestnosti dáte tisíc opíc s tisíckou Crispr kitov (sada na úpravu genómu v domácich podmienkach), zopakujú sa nakoniec Ovidiove Metamorfózy? Nadizajnujú Telo bez Objektov? (pozn. prekl. alebo Orgánov, pozri Deleuza)
Pre to, aby sa človek chcel stať zvieraťom, je veľa dôvodov. Georges Bataille v roku 1929 tvrdil, že je dôležitejšie prijať hnev, než podľahnúť intelektuálnemu zúfalstvu. Napísal: „Proti polovičatým opatreniam, vyhýbavým tvrdeniam a blúzneniu, ktoré prezrádzajú obrovskú poetickú bezmocnosť, sa nedá bojovať inak ako čírou zúrivosťou a nespornou zvierackosťou. Nedá sa konať inak ako prasa, ktoré sa svojím hnusným, večne nenažraným rypákom hrabe v hnoji a bahne.“ Takéto svinské správanie by mohlo byť vyjadrením istého protestu, ale, ako spomína inde, aj cestou k väčšej sexuálnej rozkoši, lebo svojim myšlienkam dovolíte prelínať sa s ešte zvierackejšími vnemami: jeho ďalšia hypotéza znela, že počas sexu by sa ústa mali znížiť na rovinu análneho otvoru, pretože spirituálna os prepája oči s ústami a biologická ústa s anusom a len ak sa tieto osi tesne vyrovnajú, slová a zvieracie zvuky sa môžu prelínať harmonicky a splynúť. Som si istý, že ľudia za čias Batailla nosili všelijaké mačacie ušká a hrali sa v posteli na zvieratá, ale dnes už máme plne rozvinutú huňatú subkultúru, ktorú motivuje nielen túžba po pohlavnom uspokojení, ale tiež, ako dnes toho toľko, túžba po sebavyjadrení. Mnohí a mnohé z nás si zo seba s úľubou robia zvieratká pomocou apiek rozširujúcich realitu. Čoskoro to budeme môcť potiahnuť ďalej a od základov zmeniť i našu podstatu: zaplietanie nášho genetického kódu do toho zvieracieho totiž bude viesť k všelijakým novým fetišom, radikálnym kozmeticko-plastickým zákrokom a úplne novým chimérickým identitám.

Bakchanálie s Minotaurom. Z Vollardovej série, Pablo Picasso, 1933, zverejnené v 1939, 34,2 x 45 cm, skica, Museum of Modern Art

Na sklonku svojho života, v roku 1955, Bataille postrehol, že na jaskynných nástenných maľbách sa vyskytuje len veľmi málo ľudských postáv a ak tam aj sú, sú často zobrazované so zvieracou hlavou. Napísal, že prví maliari „zahladili tie aspekty sveta, ktorého znakom je ich tvár“. Prišli sme do sveta plného zvierat a v našich predstavách sme s nimi splývali. Dnes, po stovkách tisícov rokov, keď je realita naštrbená a hranice medzi vecami rozostreté, prišiel znovu čas, aby sme sa zamysleli nad tým, čím by sme mohli byť. Ak si želáte žiť na voľno s kozami v bukolickej idylke, možno by ste si mali dať vštepiť kozie gény. Ak vás otravuje leto v meste, mohli by ste sa stať krochkajúcim prasaťom, ktoré zbožňuje teplé kopy hnoja. Ak naozaj milujete vášho psa či mačku, vezmite ich do La Jolly, nechajte si zmiešať krv s ich embryami, založte si s nimi rodinu, staňte sa jedným. Ďalší Joseph Beuys by mohol byť polokojot, vyjúci na modrý spln, alebo žeriav, trepotajúci krídlami ponad sibírskymi pláňai. Na žúroch by nám zadky mohli svetielkovať na zeleno ako svätojánskym muškám v lese. Zlučujeme sa so zvieratami a možnosti, ktoré sa pred nami rozprestierajú, sú ako z nejakého sna, a zároveň hrôzostrašné. My sami/-y by sme sa totiž mohli stať mýtickými bytosťami. Mohli by sme žiť ako prastaré pohanské zvieracie božstvá alebo ako dajakí opičí králi. Ľudské telo by mohlo byť odpudivou larvou, ktorá čaká, než sa zmení na motýľa. Nie ste zvedaví, aké by to mohlo byť?

DEAN KISSICK je spisovateľ a prispievateľ do časopisu Spike. Žije v New Yorku.
Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.

9 / 8 / 2019
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook