Konfrontácie / MESTO_MODERNITA

Jednotlivé texty série pozostávajú zo vzájomnej konfrontácie slov – Mesto, Mýtus, Modernita, Bazén. Vzájomnou konfrontáciou dvojíc slov nejde o potvrdenie jednoznačných vzťahov, harmonického celku, ale hľadanie možných nezhôd. Konfrontáciou sa zužuje široká škála ich jednotlivých významov.

Základným dokumentom, ktorý oficiálne ukotvuje modernistický (funkcionalistický) prístupu k mestám je Aténska charta, dokument vyprodukovaný štvrtým CIAMom odohrávajúcim sa na parníku Patris počas plavby medzi Marseille a Aténami.

CIAM IV (Congrès International d’Architecture Moderne) patrí do druhej fázy konferencií CIAM (Kenneth Frampton), ktorá sa datuje medzi rokmi 1933-1947 a dominoval jej Le Corbusier. Dôraz kongresov v týchto rokoch bol kladený najmä na urbanizmus. Štvrtému CIAMu predchádzala komparatívna analýza 34 európskych miest a jeho výsledkom bola Aténska charta, dokument publikovaný až o desaťročie neskôr. Témou bolo „Funkcionalistické mesto“. Reyner Banham sa o Charte vyjadril ako o „najolympickejšom, najrétorickejšom a najdeštruktívnejšom“ dokumente, ktorý CIAM kedy vyprodukoval.[1]

Dokument tvorí 111 článkov, časť ktorých tvoria pozorovania o stave miest a časť naväzujúce požiadavky na opravu týchto situácií. Všetky články sú rozdelené do piatich základných kapitol, zodpovedajúcich predstave o tom, čo je „funkcionalistické mesto“: bývanie, voľný čas, práca, infraštruktúra/ cirkulácia a historické dedičstvo miest.

Aténskej charte je vyčítaná jej dogmatickosť, všeobecnosť aplikovateľnosti, ktorá zakrýva oklieštenú koncepciu ako architektúry, tak aj urbanizmu. Hovorí o rigidnej zonifikácii mesta (5 kapitol) so zelenými pásmi medzi funkčne odlišnými plochami a predstavuje jediný typ sociálneho bývania – vysoké bloky, tam kde je potreba veľkej hustoty obyvateľstva. Za dôsledok tohto typologického ochudobnenia sa pripisuje aj pozastavenie ďalšieho skúmania iných typov bývania.[2]

Aj keď boli pôvodné radikálne požiadavky Charty postupne opustené, funkcionalizmus si zachovával svoju platnosť. Idealizmus štvrtého CIAMu viedol k neskorším generačným rozporom členov kongresu. Mladšia generácia nesúhlasila s prístupom a chápaním komplexity povojnovej situácie miest tej staršej. Spochybnili 4 funkcionalistické kategórie Aténskej charty (bývanie, voľný čas, práca a cirkulácia). V posledne tretej fáze prevážila snaha prekonať „abstraktnú sterilitu“ funkcionalistického/funkčného mesta ideou tvorby prostredia uspokojujúceho emocionálne aj materiálne potreby obyvateľov. Témou CIAMu VIII bolo „Jadro – Srdce mesta“, reagujúc na manifest z roku 1943 Giediona, Serta a Légera –„Ľudia chcú aby budovy reprezentovali ich osobný aj verejný život viac ako len obyčajné funkčné uspokojenie. Chcú uspokojenie potrieb monumentality, radosti, hrdosti a entuziazmu.“[3]

Namiesto ďalšej abstraktnej alternatívy hľadali štrukturálne princípy miest. Snažili sa ponúknuť alternatívu odpovedajúcu na potrebu identifikácie (základná emocionálna potreba). Zdôrazňovali hodnotu susedstva, pretože človek sa vie lepšie identifikovať so svojim bezprostredným okolím (domov, ulica,…) ako s mestom ako celkom. Snažili sa hľadať vzťah medzi fyzickou formou a socio-psychologickými potrebami.

Nové mesto

V úvodnom texte Aténskej charty sa hovorí o mestách príliš preplnených, znečistených, chaotických, hlučných. Riešením je separácia funkcií do rozličných zón (bývanie, rekreácia, práca, doprava, pričom jednotlivé spôsoby dopravy sú tiež separátne). Diverzifikácia neprebieha len horizontálne, ale aj vertikálne. Bývanie je situované do horných podlaží, a preto môže byť parter uvoľnený pre rekreáciu a dopravu, kolektívne priestory.

Mestá mali byť lineárne, otvorené, čisté, viac rovnostárske, budované od podlahy, od začiatku. Z časti to odzrkadľovalo prirodzenú situácii po vojne, zčasti im šlo naozaj o strhnutie všetkého dolu a začatia odznova. Modernistické (funkcionalistické) mesto je plánom ako postaviť nové mesto.

„Alchymistický prísľub modernizmu – premeniť kvantitu v kvalitu prostredníctvom abstrakcie a opakovania – sa ukázal ako úplné zlyhanie a blamáž: kúzlo, ktoré sa nepodarilo. Myšlienky, estetika aj stratégie modernizmu sa vyčerpali. Všetky pokusy o nový začiatok vo svojom súhrne ideu nového začiatku len zdiskreditovaly.“[4]

Toto funkcionalistické nové mesto je predobrazom toho čo teraz nazývame aj urbanizácia. Urbanizácia, podľa definície Cerdá z jeho knihy General Theory of Urbanization z roku 1867, je „zoskupenie obytných buniek spojených dokopy fenoménom mobility“[5]. Je to generické prostredie absolútneho individualizmu založeného na nadvláde mobility. Súvisí to s prímom rozvoja infraštruktúry ako základu mesta. To je výsledkom ekonomického vývoja, keď sú sociálne aspekty podriadené cyklu produkcie a spotreby.

Vymedzením sa voči funkcionalistickému mestu (nové mesto, urbanizácia) bola už aj bezprostredná reakcia Teamu X (ktorý sa sformoval z mladšej generácie CIAMu). Požadovali návrat k mestskosti, nájdenej realite a lokálnemu kontextu v snahe znásobiť pocit miesta. Realitu nevideli ako „idealizovanú utópiu geometrických kompozícií“[6] navrhovanú prvou generáciou modernistov. Podľa nich mali byť existujúce vzorce mestského tkaniva transformované, nie byť odstránené a nahradené niečim novým. Nahradili funkcionalistické zóny za elementy pocitu miesta, založených na hierarchii ľudskej asociácie – dom, ulica, štvrť, mesto.

„Do konca 20. storočia, to, čo bolo známe ako mesto sa rozplynulo do generického mora urbanizácie.“[7]

Urbanizácia a mesto

Proti konceptu urbs stavia Aureli koncept civitas. Dialektickú dvojicu urbs/ civitas – urbanizácia/ mesto spája aj s konceptom politickosti. Ak je je urbs odrazom odpolitizovania mesta a prevahy ekonómie, civitas je o rozvíjaní občianskej (mestskej) spoločnosti. Aureli tvrdí, že v minulosti bolo mesto dejiskom politickej debaty a triedneho konfliktu, kdežto teraz odpovedá na apolitickú demokraciu ovplyvnenú trhom.

Koncepty urbs a civitas by mali vlastne existovať súbežne, ako vyvážené faktory mesta, ako protikladné spôsoby ľudského obývania. Opozície civitasurb, mesto/ urbanizácia (singular act/ grid) reprezentujú dichotómiu občan/ individuum (jednotlivec). Občan vedome participuje (zučastňuje sa) na kolektívnom spôsobe života. Jednotlivec obýva urbanizáciu sledujúc vlastné ciele, seba uspokojenie a mobilitu, bez ohľadu na kolektívny aspekt obývania mesta, vyžadujúci zodpovednosť a konfrontáciu.[8]

„Všadeprítomná urbanizácia zmenila podmienky mestského života na nepoznanie. Ucelené mesto prestalo existovať. Koncept mesta sa deformuje a bezprecedentne rozširuje, akékoľvek trvanie na jeho prvotných podmienkach – v zmysle vzhľadu, pravidiel, utvárania – tak vedie nevyhnutnou cestou cez nostlagiu k bezvýznamnosti.“[9]

Archizoom Associati: No-stop City, 1969, zdroj: memento.epfl.ch

Politické mesto

Triumf ekonomických faktorov nad politickými vo vývoji mesta, dôraz na infraštruktúru, reprezentujú spoločnosť globalizácie a networku. Možné konfilkty v meste sú rušené kvôli hladkej prevádzke, konfrontácia je degradovaná na konsenzus. Politickosť, ako taká, je podľa Chantal Mouffe a jej teórie agonizmu, rozhodovaním sa medzi konfliktnými alternatívami. Mesto má poskytovať heterogenitu, možnosť názorovej plurality a verejný priestor pre ich konfrontáciu, nie vymazanie.

Narážkou na stratu mesta je aj projekt talianského zoskupenia Archizoom Associates, No-stop city z roku 1969. Zbavili mesto akejkoľvek artikulácie, formálnych, kompozičných problémov, akejkoľvek kvality. Mesto v ktorom absentujú „agresívne štruktúry architektúry“[10] a vlastne absentuje aj mesto. Množina jednotlivých predstáv, ktorou mesto bolo, sa stala jednou veľkou kontinuálnou a univerzálnou predstavou. Mesto vymenila nekonečná homogénna štruktúra pozostávajúca z obytných parkovacích miest, skadov, hygienických zariadení a banánov.

Ak je architektonická forma hranicou konfrontácie rôznych názorov, tak No-stop city vymazáva politickosť mesta vymazaním architektúry. Mesto sa rozplynulo v jednom definitívnom názore. Nastala trvalá hegemónia jednej predstavy. Zmizlo mesto ako „suma jednotlivých figuratívnych epizód“ [11], tj. rôznorodosť názorov, ktoré majú svoje vlastné formálne prejavy.

Aureli preto proti totalizujúcemu priestoru urbanizácie, na jeho vyváženie, predostiera potrebu opätovne hľadať formy mesta. Chápem to ako inverzný postup voči funkcionalistickým predstavám nanovo vybudovaných miest, mestských častí. Teraz tu máme určitú situáciu, neucelené, fragmentárne, deformované a zároveň extrémne komplexné mesto – urbanizáciu, na ktorú treba reagovať. Ale reakcia nespočíva v absolútnom prevrátení,vzbúraní a vybudovaní nanovo. Na druhej strane ani nie v prehnane eklektickej postmodernej kontextuálnosti voči existujúcej situácii.

Rozsah a čitateľnosť

„Urbanizmus ako profesia trvá na svojich predstavách, ideológii, predstieraní, ilúziách zapojenia a riadenia, a nie je preto schopný novej skromnosti, čiastočných zásahov, strategického preskupenia alebo kompromisných riešení, ktoré môžu ovplyvniť stávajúce situácie, presmerovávať, uspieť v obmedzenom merítku, zmeniť usporiadanie alebo dokonca začať úplne nanovo, ktoré však nikdy nepovedú k obnoveniu kontroly.“ [12]

Nové hľadanie formy mesta v existujúej situácii rozumiem ako čítanie a kritické zhodnotenie vzniknutých situácií. Nie ako aplikáciu abstraktného, univerzálneho rádu na (akékoľvek) mesto. Ale hľadanie inherentného, lokálneho vzorca, alebo rádu aspoň nejakým spôsobom naznačeného v existujúcej situácii. Hľadanie a zviditeľnovanie mestského rádu, ktorý je vytvorený čitateľnosťou formy mesta.

Čo vnímam ako pozitívnu formuláciu funkcionalistických miest, respektíve utópií, je to, že sú ideami veľmi jasne štrukturovanej spoločnosti skrze architektúru. Formalizujú, aj keď absolutisticky/totálne, ale jasne čitateľný zámer. Lákavosť týchto utópií spočíva v ilúzii zmysluplnosti, „mesta ako zmysluplného environmentu“, ponuke možnosti orientácie v prostredí, pochopenie naprojektovanej situácie.

„Ak má vzniknúť nový urbanizmus, nebude sa zakladať na vzájomne prepojených ilúziách rádu a všemohúcnosti; stane sa akýmsi režírovaním neistoty; nebude sa už ďalej zaoberať vytváraním viacmenej permanentných objektov, ale zavlažovaním území, ktoré majú potenciál, nebude už smerovať k stabilným usporiadaniam, ale k vytváraniu polí možností, ktoré zahrnú procesy, ktoré odmietajú kryštalizovať do definitívnej podoby; nebude už hľadať presné definície, nastavovať obmedzenia, ale rozširovať koncepty, popierať hranice, nebude oddeľovať a pomenovávať entity, ale objavovať nepomenovateľné hybridné situácie, nebude už posadnutý mestom, ale upravovaním infraštruktúry tak, aby umožňovala nekonečnú intenzifikáciu a diverzifikáciu, skratky a preusporiadanie.“[13]

„Nový urbanizmus nebude len profesiou, ale predovšetkým spôsobom myslenia, ideológiou, ktorá nás učí prijať to, čo je. Stavali sme hrady z piesku. teraz pláveme v mori, ktoré ich zmietlo.“[14]

1 FRAMPTON, K. Historia crítica de la arquitectura moderna. Barcelona: Editorial Gustavo Gili, 2009.
2 Frampton, K., 2009.
3 Frampton, K., 2009, s. 278.
4 KOOLHAAS, R. Texty. Praha: Zlatý řez, 2014, s. 37.
5 AURELI, P. V. Brussels – A Manifesto Towards The Capital Of Europe. Rotterdam: NAi Publishers, 2007, s. 33.
6 Frampton, K., 2009, s. 275.
7 Aureli, P. V., 2007, s. 33.
8 Aureli, P. V., 2007, s. 34 – 35.
9 Koolhaas, R., 2014, s. 38.
10 BRANZI, A. Weak and Diffuse Modernity: The World of Projects at the beginning of the 21st Century. Miláno: Skira editore, 2006, s. 24.
11 MOUFFE, CH. Agonistics. Thinking the world politically. Londýn: Verso, 2013.
12 Koolhaas, R., 2014, s. 39.
13 Koolhaas, R., 2014, s. 41.
14 Koolhaas, R., 2014, s. 41.
28 / 5 / 2019
by Gabriela Smetanová
Zdieľaj na Facebook