Skryté mestá / OSAMELOSŤ JE SKRYTÉ MESTO
„Džentrifikujú sa nielen mestá, ale aj emócie, a výsledok je rovnako homogénny, jednotvárny, otupený. (…) Osamelosť je osobná, ale aj politická. Osamelosť je kolektívna; je mestom.“ [1]
Foto: archív autorky
Byť videný
Sú situácie, kedy si spomeniem na Lea Gurského, jednu z ústredných postáv novely Dejiny lásky od Nicole Krauss. Leo je starší pán, ktorý žije sám vo svojom brooklynskom byte. Jeho zvláštnosťou je, že chce byť ľuďom na očiach, a to za každú cenu. Byť videný znamená potvrdiť si, že je nažive, že jeho bytie zaznamenajú – i keď len letmo – iné bytosti. Byť videný je práca, je to rituál, ktorý mu vypĺňa dni. Uvedomelo performuje každodenné situácie, aby získal chvíľu pozornosti, nadviazal kontakt. Kúpi si džús, aj keď nie je smädný. V potravinách sa mu pri platení „náhodou“ vysypú mince, aby ich mohol štvornožky zbierať zo zeme pred zmätenými pohľadmi čakajúcich zákazníkov. Je to Leov spôsob, ako si každodenne potvrdzovať vlastnú chradnúcu existenciu. Akoby ho v prítomnosti držali pohľady iných. Dokonca sa prihlási ako model na večerný kurz kreslenia. Byť videný čínskym chlapcom, ktorý vybaví donášku jedla, predavačom, keď si v obchode skúša už asi desiate Reeboky, ktoré vlastne nechce… „Všetko, čo chcem, je nezomrieť v deň, kedy si ma nik nevšimol.“[2]
Dnes už vieme, že dlhodobá osamelosť sa prejavuje nielen na chradnutí mysle, ale aj tela, že mnohé choroby sú práve symptómami absencie dotyku, blízkosti, ktorej potreba je do nás hlboko vpísaná.
Leov príbeh je však len introm k môjmu textu o inej knihe. Jej autorkou je anglická spisovateľka Olivia Laing a pod názvom “Mesto osamelosti. O umení byť sám” vyšla nedávno v slovenčine (alebo v slovenskom jazyku) vo vydavateľstve Inaque, vo skvelom preklade Ani Ostrihoňovej.
Keď Jay Z s Aliciou Keys spievajú o „empire state of mind“, znie to ako patetické klišé. Kto to tam naozaj zažil, tak vie, že New York skutočne nie je len mestom. Je to aj stav mysle, mentálny priestor, živý z množstva paradoxov. Je to priestor, kde bok po boku, tesnejšie ako kdekoľvek inde, existuje čaro spontánneho kontaktu aj radikálna izolácia. Mesto, ktoré je také zaneprázdnené samo sebou, že byť naozaj videný nie je vôbec ľahké. Aj preto tá príznačná extravagancia a excentrické správanie niektorých ľudí, ktorých stretnete v parkoch, v metre, na ulici, je častokrát spôsobom, ako byť osamelým, ale aspoň nie neviditeľným. Byť videný je úľava.
Mesto osamelosti Olivie Laingovej je predovšetkým o New Yorku. O historických, sociálnych a kultúrnych aspektoch samoty/osamelosti v ňom prežívanej a o rôznych umeleckých výpovediach, ktoré tejto skúsenosti dávajú nový rozmer.
Mesto osamelosti sa nachádza na pomedzí memoáru, sociológie, psychológie, kultúrnej kritiky a literatúry faktu. Je jednou zo súčasných kníh (prevažne ženských autoriek), ktoré vychádzajú z osobnej skúsenosti (často práve urbánneho prostredia) a autenticky prepájajú autobiografické momenty s historickými faktami a príbehmi iných. Mám na mysli napríklad Flâneuse od Lauren Elkin či Sprievodca strácaním sa od Rebeccy Solnit.
Mesto osamelosti je kniha dôležitá aj odvážna. Príťažlivosť Laingovej písania je v jej otvorenosti, v radikálnej empatii a pozornom pohľade, v schopnosti nachádzať súvislosti naprieč rôznymi kontextmi. Laingovej pohľad na osamelosť je holistický. Skúma ju ako tabuizovanú, traumatizujúcu aj inšpiratívnu skúsenosť, ako rozmanitú krajinu – a to nielen emocionálnu, ale aj politickú.
Familiárne pocity
Krajinu, ktorú autorka dôverne pozná. Laing prišla do New Yorku kvôli vzťahu, ktorý sa však skončil ešte skôr, ako sa tam dostala. Napriek tomu sa usadí v neznámom veľkomeste, bez sociálneho zázemia, bez priateľov. Na začiatku to môže byť príjemné – tá predstava blúdenia neznámymi ulicami, objavenie novej anonymity. Až pokiaľ sa samota nezmení na neznesiteľnú skúsenosť, ktorej intenzita je rovnaká v preplnenom metre alebo prázdnom byte.
Literárne, či iné diela, ktoré najintenzívnejšie prehovárajú k iným, často vznikajú z osobnej, bolestivej skúsenosti ich autora/autorky. Olivia Laing je výborná rozprávačka, ktorá sprevádza meta rovinami vlastnej fyzickej a psychickej izolácie, momentmi ostrého sebapozorovania. Zdieľa s nami najintímnejšie situácie: z pozície čitateľa sledujeme, ako sa postupne zacykluje v izolácii, ako v jej mysli narastajú mentálne vrstvy samoty, ktoré sa časom stávajú navonok odpudivou, nepreklenuteľnou bariérou. Keď autorka opisuje svoju tvár, ožiarenú svetlom laptopu, ako browsuje Facebook uviaznutá v prenajatom byte, je na tom niečo dôverne známe.
Foto: archív autorky
Foto: archív autorky
Jednou a často jedinou cestou k úľave je spoznať svoj príbeh v príbehu iných, zistiť, že naše vlastné utrpenie nie je izolované, že má svoju históriu a spoločenský kontext. A takto sa Olivia Laing začne pozerať okolo seba, zbierať príbehy osamelosti, jej tematizácie v kultúrnej histórii mesta. Trávi čas v galériách a archívoch, hlboko ponorená do životov umelcov nachádza úľavu.
Mesto osamelosti reflektuje životné osudy a umeleckú tvorbu (predovšetkým) Edwarda Hoppera, Andyho Warhola, Davida Wojnarovicza, Klausa Nomiho, Henryho Dargera a Josha Harrisa, ktorí tvoria hlavné charaktery autorkinho príbehu.
V meste, v jazyku, v mysli, v tele, v chorobe. Umenie a rozmery urbánnej samoty
Keď si predstavíme toto Mesto osamelosti ako kryštál, každý príbeh reprezentuje inú prizmu, zachytáva iný sklon svetla. V diele Edwarda Hoppera sa autorka zameriava na hlavný paradox osamelosti prežívanej vo veľkomeste – koexistujúce pocity uväznenia a odhalenia. Neostáva však len na povrchu Hopperovho diela, toľkokrát interpretovaného, reprodukovaného, apropriovaného. Laing ide ďalej, za hranice obrazu: píše o osamelosti umeleckého procesu, o osamelosti v komplikovanom vzťahu maliara a jeho ženy. O existenciálnej osamelosti v „zásadnej nepoznateľnosti iných“.[3]
V kapitole Moje srdce počúva tvoj hlas prostredníctvom postavy Andyho Warhola autorka rozvíja súvislosti medzi jazykom, komunikáciou a izoláciou. Je to však iný Andy, ako ten, ktorého pozná väčšina, zredukovaný na vyprázdnenú popkultúrnu ikonu. Tu je príbeh plachého, zraniteľného tela a mysle. Príbeh toho Andyho, ktorý sa od detstva musel vyrovnávať s nepochopením, uväznený v neschopnosti vyjadrovať sa, vo svojom zvláštnom fyzickom zjave, dieťa imigrantov, stratené medzi rusínštinou a angličtinou. Laing rozpráva príbeh človeka, ktorý povedal „niekedy sa uprostred vety cítim ako cudzinec“.[4] To, aká intímna a dôležitá je reč a porozumenie, si uvedomíme práve v momentoch spoločenskej izolácie. Laing dojímavo presne popisuje, ako sa v cudzom prostredí reč stáva tým najintímnejším a často jediným kontaktom, a tiež, aké následky môže mať aj nepatrné zlyhanie v komunikácii. „Obrovský a neproporčný význam (každodenné rozhovory) naberú, až keď trpíme nedostatkom hlbšieho a osobnejšieho kontaktu, a vtedy pre nás predstavujú väčšie riziko.“[5]
Mark Bidlo a David Wojnarowicz, Pier 34, 1981, Chelsea, NYC
Avšak prvotným podnetom napísať knihu bol kontakt autorky s dielom Davida Wojnarowicza (1954-1992). Je to práve Wojnarowiczov príbeh, jeho sociálny a politický kontext, ktorý v Laingovej podaní ústi do mimoriadne komplexného pohľadu na tému osamelosti.
Spisovateľ, maliar, filmár, fotograf, performer, aktivista. Ale predovšetkým citlivá bytosť, ktorá si so sebou celý život niesla detskú traumu, ktorá bola sama o sebe izolujúcou skúsenosťou. Wojnarowicz, ktorý často žil na ulici a dôverne poznal tie najtemnejšie fyzické a mentálne zákutia Manhattanu. Vo Wojnarowiczovom archíve vo Fales Library, kde autorka strávi celé dni a týždne, sa ponára do umelcovho diela, do jeho myšlienok, v ktorých objavuje úľavu, spriaznenosť a oslobodenie. „Surovosť a zraniteľnosť jeho výrazu pôsobili liečivo na moje pocity izolácie: ochota pripustiť si zlyhanie či smútok, dovoliť dotyk, priznať si túžbu, hnev, bolesť, byť emočne nažive. Jeho sebavystavenie bolo samo o sebe liečbou na osamelosť, zmazávalo pocit rozdielnosti, ktorý sa dostaví, keď človek verí, že jeho pocity alebo túžby sú jedinečne hanebné.“[6]
V knihe nás sprevádza Wojnarowiczovým životným príbehom, ktorý v 70-tych a 80-tych rokov vyústil do výnimočného, nadčasového diela. Dozvedáme sa o jeho brutálnom detstve, o jeho vzťahu k umeniu a sexu – dvom spôsobom sebavyjadrenia, prostredníctvom ktorých sa dokázal oslobodiť zo (spoločenského) umlčania. O jeho túžbe oslobodiť iných.
Najpodstatnejšie je však to, že Wojnarowiczov príbeh presahuje hranice indivídua a hranice New Yorku. Je preklenutím k dvom fenoménom, ktoré boli a sú v kontexte osamelosti nesmierne dôležité: gentrifikácia veľkomiest a telesné znevýhodnenie či choroba, v tomto prípade vírus HIV. Vďaka Laing sa dozvedáme o kľúčovom období histórie AIDS – o prepuknutí epidémie HIV v New Yorku a s ňou spojenej spoločenskej izolácie, ostrakizovania, utláčania. V príbehoch Wojnarowicza, Andyho Warhola, fotografa Petra Hujara alebo hudobníka Klausa Nomiho sa stretávame s New Yorkom 80-tych rokov, zachvátenom rýchlo sa šíriacim vírusom, sledujeme miesto-špecifický kontext, kedy pretrvávajúca neinformovanosť zo strany vlády a narastajúca homofóbia viedli k extrémnej spoločenskej izolácii obetí, k agonizácii spoločenského kontaktu vo verejnom priestore. Čítame o systéme, ktorý svojím mlčaním a nečinnosťou živil abstraktný strach z nákazy, šíriaci sa rovnako ako samotná epidémia. V kapitole Zvláštne ovocie čítame aj o aktivizme a Wojnarowiczovej úlohe v skupine ACT UP, alebo pohrebe Klausa Nomiho – o prvom politickom pohrebe v histórii HIV.
Osamelosť v živote a diele Davida Wojnarowicza má rozmer ako intímnej, tak i urbánnej, spoločenskej a politickej skúsenosti. Jeho umenie a aktivizmus poukazujú na izoláciu, spôsobenú nefunkčným systémom, a na jeho zlyhanie v kľúčových spoločenských momentoch. Jeho dielo a schopnosť zdieľať vlastné zranenia však ide ešte ďalej a naprieč históriou k nám prehovára stále silnejšie.
Dať hlas tým, ktorých nevidieť
Americká umelkyňa Hannah Wilke povedala: „If women have failed to make „universal“ art because we’re trapped within the „personal“, why not universalise the „personal“ and make it the subject of our art?“
Olivia Laing zdieľa skúsenosť ľudského bytia, ktorá nie je len jednou z najzraňujúcejších, ale aj najuniverzálnejších: napriek tomu, že určití jedinci a skupiny sú vystavené osamelosti vo väčšej miere ako iné, vo svojej úplnej podstate nepodlieha osamelosť ekonomickému ani sociálnemu statusu, geografii ani rodu.
Aj keď je jej základný naratív (okrem autorkinho príbehu) postavený na výlučne mužských postavách, Mesto osamelosti je vo svojej podstate feministická kniha. Empaticky dáva hlas mužskej skúsenosti zraniteľnosti, odlišnosti, marginalizácie, ale hovorí tiež o ženách, ktoré história zamlčala, alebo zredukovala na ploché obrazy. Z tieňa vyťahuje príbeh Jo, manželky Edwarda Hoppera. Píše o Valerie Solanas, o umelkyniach Zoe Leonard a Nan Goldin – ženách, ktoré boli dôležitou súčasťou príbehov spomínaných umelcov. Valerie Solanas, ktorú história prepísala na „tú šialenú, čo postrelila Warhola“, oslobodzuje z tohto kultúrneho naratívu, aby jej vrátila rozmer tvorivej, odhodlanej ale i krehkej bytosti, radikálnej feministky s takmer neuveriteľným osudom.
Dielo umelcov a umelkýň, ktorí sa v Meste osamelosti objavili, k nám prehovára s nadčasovosťou, bez toho, aby stratilo svoju pôvodnú intenzitu. Kde sú však tí, ktorí nemali alebo nemajú nadanie či silu premeniť skúsenosť osamelosti na niečo, čo je hodné zdieľania, čo je uznané ako súčasť kultúrnej histórie? Laingovej kniha je o spoločenskom, liečivom, inkluzívnom rozmere umenia – o umení ako o priestore zdieľania, o univerzálnosti jeho hlasu, ktorý môže poskytnúť úľavu aj tým, ktorých nie je vidieť či počuť, pretože svoje pocity nedokážu zdieľať, pomenovať alebo transformovať.
Gentrifikácia blízkosti
Umenie, a predovšetkým životný príbeh Davida Wojnarowicza som spoznala práve cez knihu Olivie Laing. O to intenzívnejšie som vnímala jeho minuloročnú samostatnú výstavu vo Whitney Museum, kde bolo prezentované umelcovo dielo v celom svojom zábere. Z okien niektorých výstavných miestností sa dala z výšky vidieť rieka Hudson, presne tie miesta, kde kedysi stáli Chelsea Piers. Tam sa v 70-tych rokoch stretávala gay a umelecká komunita, to bolo miesto, kde (nielen) Wojnarowicz našiel svoje útočisko a napĺňal svoju túžbu po zblížení sa s inými telami, kde tvoril a bol slobodný, kde zasial trávu v ruinách.
Priamo z Whitney sa dá prejsť na High Line, čo je nadzemka metra, pred pár rokmi premenená na takmer dvojkilometrový park, ktorý sa stal ikonou štvrti Chelsea a zároveň konečnou fázou jej gentrifikácie. The High Line je pekný, vkusný a zelený priestor, kde si dáte drahú zmrzlinu. Rytmus vašej chôdze je určovaný tempom nekonečne prúdiaceho davu, v ktorom obojsmerne pochodujú (z veľkej časti) turisti. The High Line je priestor, ktorý dobre vyzerá na fotkách a je zaplnený nielen fyzicky, ale aj virtuálne, selfies a hashtagmi (aktuálne je ich pod #highlinenyc na Instagrame zverejnených viac než stodvadsať tisíc). Ulice, ponad ktoré sa tiahne, sú husto osídlené naleštenými súkromnými galériami. To je súčasná Chelsea, New York dnešných dní: tak vzdialený, nielen v čase, Wojnarowiczovmu životu a filozofii.
Mesto osamelostinaznačuje, ako prudká premena našich miest a našej prítomnosti v nich súvisí s osamelosťou: viac, ako sme schopní vidieť. Táto kniha je aj o tom, ako naše západné veľkomestá – homogenizované, bezpečné, ponúkajúce kurátorované zážitky a konformný verejný priestor – čoraz viac eliminujú možnosť autentického, spontánneho medziľudského kontaktu, organicky formovanej komunity. Ako živia osamelosť, ten neviditeľný, ale čoraz dominantnejší rozmer (nielen) New Yorku.
Olivia Laing
Mesto Osamelosti. O umení byť sám
Preložila Aňa Ostrihoňová z anglického originálu The Lonely City, Adventures in the Art of Being Alone
Vydalo INAQUE v roku 2019