Skryté Mestá / BÝVAŤ S PICASSOM
Na stene jedného bytu vo Varšave na sídlisku Koło je táto Picassova kresba. Za 70 rokov sa však zabudlo, v ktorom.
„Syrenka“, Picasso, 1948.
S príbehom Picassovej “Syrenky” som sa prvýkrát stretla v roku 2014 počas môjho rezidenčného pobytu v Centre súčasného umenia Zamek Ujazdowski vo Varšave. Skupina miestnych architektov a urbanistických aktivistov CENTRALA pre nás vtedy pripravila prechádzku štvrťou Wola, spojenú s architektonickým komentárom.
To, čo mi doteraz ostalo v hlave a k čomu sa po piatich rokov vraciam v kontexte mojej série textov “Skryté mestá”, je príbeh stratenej Picassovej kresby.
Picasso vo Varšave, september 1948
Maestro v Poľsku
V auguste 1948 sa vo Wroclawi uskutočnil Svetový kongres intelektuálov za obranu mieru (Światowy Kongres Intelektualistów w Obronie Pokoju). Medzi pozvanú kultúrnu elitu patril aj Picasso, vtedy už svetovo známy ako umelec (a komunista), bojujúci za svetový mier. Bola to nielen maestrova prvá návšteva v krajine, ale aj jeho prvý let – poľská vláda pre neho nechala poslať súkromné lietadlo.
Namiesto plánovaných troch dní ostal v Poľsku dva týždne a skúsenosť povojnovej krajiny zásadne ovplyvnila jeho myslenie. Videl Osvienčim, Krakow a nakoniec aj Varšavu. V Hoteli Bristol vraj zanechal svoj podpis na porcelánovej miske. Ale nielen to.
Picassovi priatelia, výrazní architekti avantgardy Helena a Szymon Syrkus, boli jeho sprievodcami po meste. Práve v tomto čase sa realizoval ich veľký projekt: sídlisko obytných domov “Koło” v štýle Le Corbusiera v štvrti Wola. Moderne vybavené byty boli určené pre robotníkov zamestnaných v okolitých továrňach. Po zhliadnutí architektonických výkresov v ich ateliéri Picasso požiadal pár o prehliadku na mieste realizácie.
Picassa fascinovala idea použiť na stavbu komplexu materiál, pochádzajúci z povojnovej sute. Keď 4. septembra 1948 nadšený vstúpil do jedného z ešte nedokončených bytov, vytiahol z vrecka uhlík a na celú stenu zopár ťahmi nahodil symbol Varšavy, morskú pannu (s profilom silne pripomínajúcim jeho vtedajšiu partnerku Françoise Gilot). “Syrenke” však pôvodný meč vymenil za kladivo. V tomto bode sa legendy rozchádzajú: jedna verzia hovorí, že kladivo malo symbolizovať budovanie novej Varšavy a robotnícku triedu, pre ktorú boli byty určené. Podľa druhej sa Picasso spýtal prítomných, čo by mala morská panna držať v ruke – a nikto z nich nevedel, ako sa po francúzsky povie meč.
Obyvatelia sídliska Koło v 50-tych rokoch.
Život s Pablom
Jeden zo zdrojov hovorí, že byt pôvodne ponúkli nejakému železničiarovi. Toho pohoršili Syrenkine odhalené, nadrozmerné prsia. Byt nemohol zobrať – mal predsa deti.
Nakoniec ho začal obývať mladý manželský pár. Myšlienka bývať s Picassom im na začiatku imponovala. Pani Franciszka Sawicka-Prószyńska poctivo viedla knihu návštev. Vítali hostí z celej krajiny, z celého sveta. Vydržali to 5 rokov.
Predstavte si, že tak trochu omylom hosťujete galériu vo vlastnom byte a sú dni, kedy sa vo vašom súkromnom priestore pohybuje až 400 ľudí. Nehovoriac o tom, aký stres mala pani domáca z množstva nôh, ktoré v zime do bytu nosili bahno a v lete prach. Po čase manželov omrzelo prijímať delegácie baníkov, školákov a politických činiteľov. Niektoré návštevy sa ani neohlásili a občas sa stalo, že vyzreli z okna a pod barákom čakala veľká výprava.
Už sa na Picassa nemohli ani pozrieť. Najskôr pred morskú pannu umiestnili záves. Časom sa rozhodli pre radikálnejšie riešenie: na miestne bytové družstvo podali žiadosť o premiestnenie alebo odstránenie diela. Keďže sa vo veci dlho nič nedialo, nakoniec v roku 1953 požiadali o povolenie k rekonštrukcii bytu, ktorej súčasťou bolo legálne zatretie kresby. Družstvo po polroku požiadavku schválilo týmto listom:
Vážená pani Franciszka Sawicka,
Rada WSM (Warszawska Spółdzielnia Mieszkaniowa) nemá žiadne námietky k renovácii priestoru č. 28 na ul. Deotymy 48 a súhlasí s premaľovaním morskej panny, nakreslenej na stene miestnosti maliarom Pikaccom.
Na základe telefónneho príkazu Wyrzykowského z 18. decembra 1953.
Prišili maliari a rozložili rebríky. Jeden z nich dielo hneď okomentoval: „No hrozné. Toto by lepšie namaľoval aj môj švagor.“ A potom kresbu poctivo zatrel (a určite si pritom pískal).
“A už nebolo Picassa”, zaspomínala si niekedy v 70-tych rokoch pani Sawicka.