Rozhovor / GUGLIELMO POLETTI (IT) / Dôslednosť a ucelenosť sú nevyhnutné
Odkiaľ si? Vyrastal si v blízkosti či v kontakte s dizajnom alebo umením?
Narodil som sa a vyrástol v Miláne. Až v roku 2014 som sa presťahoval do Holandska. Môj starý otec sa sám vypracoval na obchodníka s umením, zberateľa starovekého umenia a maliara. Môj otec sa vydal v jeho šľapajach a popritom si pestoval vášeň pre dekorácie interiérov. Z okolitého prostredia som toho teda nasal dosť, nalepili sa mňa aj akési neartikulované vedomosti a analytické schopnosti vizuálne rozmýšľať.
Kto bol najlepší učiteľ?
Na svojej ceste som takých mentorov, ktorí pre mňa znamenali bod zlomu, spoznal viac. Ale najdôležitejšie bolo pre mňa stretnutie s Ronom Giladom, ktorého som spoznal na jednom workshope v Boisbuchete v roku 2013. Okamžite som v ňom spoznal nezávislú osobnosť, ktorá vynikala vďaka svojmu nekonvenčnému prístupu. Počas toho workshopu som sa naučil, že myslieť singulárne, jednostranne môže byť plusom, nie mínusom. To bolo pre mňa ozajstné východisko a tak, po iných rôznych skúsenostiach, bol Eindhoven akýmsi prirodzeným pokračovaním. Hľadal som miesta, kde by sa nepracovalo štandardným spôsobom podľa vopred určených metodológií, ale kde by sa zdokonaľovali vlastnosti jednotlivca.
Ktorým smerom si sa na Akadémii dizajnu v Eindhovene vybral a prečo?
Mám magistra z katedry kontextuálneho dizajnu, čo je magisterský kurz zameraný primárne na objekty a hmatateľné výsledky. Tím vedúcich sa skladá z niekoľkých vynikajúcich osobností a kľúčom je postoj, aký vyžadujú od študentov – neustále vás vytláčajú zo zóny pohodlia tým, že treba myslieť rukami a experimentovať bez toho, aby ste vedeli, ktorým smerom sa vydáte. Zároveň je podstatné, aby ste proces tvorby podporili analytickým myslením, prepojeným s teoretickým výskumom.
Prvý rok chodíte na niekoľko kurzov, ktoré vám rozšíria pohľad – od teoretických po rýdzo praktické projekty. Ozajstné ihrisko, na ktorom sa dajú postaviť základy pre druhý rok. V druhom, diplomovom ročníku si pospájate všetky body, aby ste pochopili, aké je vaše stanovisko, a potom ho usúvzťažňujete s vonkajším svetom.
Už na škole bol na tvojej tvorbe vidieť veľmi sochársky, a zároveň technický prístup. Je ťažké medzi nimi nájsť rovnováhu?
Sochárske prvky mojej tvorby sú priamym dôsledkom mojej fascinácie štruktúrami. Vždy začínam od konštrukcie, ktorá vyplýva z vlastností konkrétneho materiálu. Tento postup v procese vytvára istú hierarchiu, a to mi automaticky pomáha nájsť rovnováhu medzi dvoma stránkami projektu. Najviac sa teším zo skutočnosti, že všetko to „technické“ vychádza z procesu v praxi, čiže ho počas tvorby ako technické nikdy nevnímam.
Keď sme sa stretli, bol tvojou témou limit – limit použitého materiálu, konštrukcie pri zachovaní funkčnosti. Ešte stále to tak intenzívne testuješ?
Myslím si, že tendencia skúmať limity materiálov vyplýva z mojich pracovných kritérií a z vnútornej fascinácie zo zjednodušenej komplexnosti. Myšlienka hranice v oblasti tvorby sa dá vnímať ako minimálne gesto potrebné na to, aby sa niečo neisté zmenilo na niečo štrukturované. V mojej prvej sérii „Equilibrium“ (Rovnováha) som na to použil kábel, zatiaľ čo v projekte lavičiek „Sections“ (Rezy) som iba rozrezal valec tak, aby som ho stabilizoval a nekotúľal sa.
Za týmito veľmi nepatrnými gestami sa v skutočnosti skrýva omnoho širší výskum – dlhý destilačný proces nutný na to, aby sa dosiahol hlbší účinok a aby sa dielu dodali vrstvy.
Aktuálne začínam robiť na nových spoluprácach s priemyselnou výrobou a som na to veľmi zvedavý. Po škole som robil najmä na projektoch, ktoré predpokladali istú slobodu, zameriaval som sa na limitované série pre galérie. Upevnil som svoj prístup a nemusel som pritom robiť žiadne kompromisy. V poslednej dobe prišiel záujem výrobcov. Je tu možnosť preniesť môj prísny prístup do priemyselných noriem. Je tu šanca vniesť aspoň malý odklon do štandardnej priemyselnej výroby. Je to výzva a dúfam, že sa jej budem vedieť chopiť tak, aby som si zároveň zachoval integritu vo svojej tvorbe.
Ty si svoj prístup našiel a rozvíjaš ho. Čo si popri tom myslíš o tom, ako sa v súčasnosti hovorí/nazerá na dizajn v spoločnosti? Narážam na veľkú akceleráciu nových prístupov a interdisciplinaritu, aj na nové spoločenské kontexty, úlohy dizajnu.
Hranice dizajnu sa omnoho viac rozostreli a to nám dáva priestor na otvorenú interpretáciu toho, čo by dnes dizajn naozaj mohol znamenať. Hoci je zdanlivo ťažšie túto disciplínu identifikovať, považujem to za pozitívny aspekt. Mne najviac záleží vždy na kontexte, na ktorý sa projekt zameriava – či už je ten kontext spoločenský, konceptuálny alebo priemyselný. Podľa mňa je dôležité dôkladne chápať príčiny, prečo projekt vzniká.
Uvediem príklad, základná téza Akadémie dizajnu v Eindhovene znie, že dizajn sa má používať ako nástroj na skúmanie škály kontextov. Prevracia tak všeobecne zaužívanú tendenciu, ktorá hovorí o tom, že výskum sa robí pre to, aby sa dizajn implementoval do daného kontextu. Síce sa tak ťažšie uchopujú veci v úvodnej fáze projektu, ale neskôr sa vám otvára veľa neočakávaných scenárov.
A aký je tvoj postoj, čo sú tvoje priority?
Môj prístup je intímny, všetko, čo robím vychádza z mojich potrieb. Čiže mojou prioritou je zostať verný samému sebe počas toho, ako sa vyvíjam. Na to sú podľa mňa podstatné zložky ako dôslednosť a ucelenosť a tie sú nevyhnutné na to, aby som si vypracoval víziu a pevne uchopil svoje myšlienky.
Máš pri svojej práci nejaké rituály?
Snažím sa sledovať presne tie chvíle, keď u mňa v procese tvorby prevláda intuícia a odhaľuje sa pôvod budúceho výsledku. To ma vie prekvapiť. Prvýkrát sa to stalo, keď som bol v poslednom ročníku a myslel som si, že je to iba čistá náhoda. No keď som si všimol, že za správnych okolností by sa to mohlo udiať znovu a znovu, začal som si viac dôverovať. Vedomie potenciálu, skrytého v nevedomí, sa stalo tým najvzácnejším prvkom a snažím sa ho privolať vždy, keď začínam nový projekt.
Aká tvorba ti v súčasnosti príde zaujímavá? A nemusí to byť len z oblasti dizajnu (napr. architektúra, umenie, veda).
Veľmi ma berie architektúra a socha. No zistil som, že v architektúre často hľadám sochárske kvality a v soche zas hľadám kvality architektúry. Povedal by som preto, že najviac ma inšpiruje prepájanie odborov, ktoré sa týkajú priestoru a stavby.
Ale aby som spomenul aspoň zopár mien – mojimi vzormi sú napríklad Donald Judd, Isamu Noguchi či Maarten Van Severen. Podarilo sa im totiž zhostiť sa ambicióznej úlohy a vytvoriť veľmi široké spektrum diel, ktoré zjednocuje absolútne čistá vízia.
Najlepšia udalosť v oblasti dizajnu (výstava, projekt) uplynulého roku a prečo?
Tento rok bol pre mňa dôležitý, lebo sa niesol v znamení udalostí, ktoré ma v mnohých ohľadoch posunuli ďalej.
Mohol som ukázať svoju tvorbu na MAISON&OBJET v Paríži, kde som sa vďaka nominácii Rossany Orlandi zúčastnil na talianskom vydaní „Cien začínajúcich talentov“. Zároveň som bol v užšom výbere ceny časopisu Wallpaper* („Officine Panerai Next Generation Designer of the Year“). Tieto ocenenia mi umožnili predviesť svoju tvorbu pred širším publikom.
Mohol som tiež skonsolidovať svoju experimentálnu tvorbu – rozšíril som sériu „Equilibrium“ o tri nové veci, ktoré som uviedol na Milan Design Week a na PAD v Londýne, obe v spolupráci s Galleria Rossana Orlandi.
A nakoniec som spustil svoj priemyselný projekt – kolekciu dlaždíc „Segments“ (Segmenty), ktoré som navrhol pre taliansku keramickú firmu Decoratori Bassanesi. Celý proces som si veľmi užil a dokonca som dostal aj cenu, ktorú si veľmi vážim – ocenili ma za najlepší keramický a kúpeľňový dizajn „ADI Ceramics & Bathroom Design Award 2018“ na bolonskom veľtrhu Cersaie.
Kniha, ktorá ťa najviac dostala?
Na magisterskom stupni som čítal „Listy mladému básnikovi“ od Rainera Maria Rilkeho. Bolo to nádherné čítanie, vďaka ktorému som pochopil, že v skutočnosti nezáleží na nástrojoch, ktoré sa chcete naučiť a použiť, aby ste vyjadrili svoje myšlienky, ale to, ako si ich osvojíte a prispôsobíte svojej vízii. Myšlienka, že Rilke odmietal rozprávať priamo o poézii a namiesto toho rozprával o veciach, ktoré ju obklopujú, je veľmi zaujímavá. Podobá sa mojej skúsenosti zo štúdia v Eindhovene, kde som mohol popustiť uzdu svojim myšlienkam vďaka tomu, že som nemal priveľa vopred určených pokynov.
O čom snívaš?
Mojím najväčším snom je momentálne to, aby som našiel správne kontexty, ktoré by mi umožnili uchovať si takýto postoj dlhodobo.
Guglielmo Poletti
Dizajnér pôvodom z Milána, ktorý aktuálne žije v Eidhovene, kde absolvoval progresívnu Design Academy. Poletti programovo vo svojej tvorbe skúma limity materiálov. Ide do extrému, ale snaží sa o zachovanie funkcie a darí sa mu to. Redukciou sa snaží obnažiť podstatu objektu, ukázať jeho krehkosť a pevnosť zároveň. Dáva do kontrastu objemy, experimentuje so spojovacími prvkami. Dôležitým je pre neho skutočne porozumieť materiálu. Zastupuje ho Galéria Rossana Orlandi v Miláne.