Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: SVET JE JAVISKO
Čo sa Dean naučil od najväčšieho mesta na svete?
Dielo Eda Fornielesa zobrazujúce Amaliu, Deana a Eda, ako pred štyrmi rokmi prechádzajú New Yorkom na ceste do Los Angeles, zdroj: spikeartmagazine.com
Ráno po amerických prezidentských voľbách 2016, ktoré ako zvyčajne pripadli na obdobie newyorských galavečerov, musel Jordan Wolfson zorganizovať návštevu ateliéru pre niektorých mecenášov, zberateľov a iných bohatých ľudí. Postavil sa dopredu miestnosti, mával bábkou Trumpa a bábkou Hillary a prostredníctvom bábok na všetkých kričal (aspoň si to tak predstavujem, len som o tom počul), aké dôležité je v takýchto časoch podporovať mladých umelcov a povzbudzovať ich, aby riskovali a nenechali sa nikým cenzurovať. Spomínal aj to, akí dokážu byť ľudia v našom priemysle samoľúbi a nedotknuteľní, a áno, taká veľká časť sveta súčasného umenia, ktorý je založený na peniazoch, je len absurdnou pantomimickou slávnosťou; najmä u nás.
Tento mesiac som sa zúčastnil na svojom vôbec prvom galavečere newyorskej umeleckej organizácie. Ku koncu večere pobehovali rôznorodí umelci po bielom lešení obklopujúcom miestnosť a hádzali na nás veľké hrste oranžových a ružových konfiet s vytlačenými menami priateľov Christa, ktorý bol v ten večer vyznamenaný, ako pásky, a ja som sedel oproti synovi Germana Celanta, na ktorého som sa pozeral, ako naňho pršia a padajú z trámov mená jeho otca, plnia mu pohár s vínom, lepia sa mu na dezert a do vlasov jeho partnerky a občas padajú v bombových papierových chumáčoch, ktoré po dopade na nás vybuchujú. Pred touto dosť magickou a nočnou oidipovskou scénou však ktosi z predstavenstva vstal a predniesol bláznivú reč o tom, že „tu nie sú žiadni rozhnevaní muži s kladivami, skôr tu máme umelcov, ktorých zbraňou sú paličky a ich dych, umelcov so závesmi, ktorí nám dávajú svoje srdcia,“ a nejaké slová v tomto zmysle: Tak nám dajte nejaké peniaze. Predpokladám, že to všetko je súčasťou hry.
Uplynulo ďalších pár týždňov, skončili sa voľby v polovici školského roka a medzi americkou kultúrnou elitou na chvíľu povolila nálada pochmúrneho zúfalstva, takže sa mi zdá, že je vhodný čas napísať o tomto mieste, kde žijem už niečo vyše roka.
Bobbi Rohs vystupuje na klaunskom rave Payasa Marcela Alcalá v bulharskom bare Mehanata, zdroj: spikeartmagazine.com
Newyorčania sú presvedčení, že môžu byť, kým chcú, a vytvárať si vlastnú realitu, ako sa im páči, a preto ma zaujímajú príbehy, ktoré počúvam o umelcoch, ale ešte viac príbehy, ktoré rozprávajú o sebe. Vzrušujúce tu nie sú výstavy, ktoré v súčasnosti zrejme nikoho nezaujímajú, ale umelci, spisovatelia a tajomné postavy, ktoré človek stretáva na vernisážach a večierkoch, a mimoriadna miera sebavedomia, ktorú si mnohí vypestovali. Nie všetci sa utápajú v zúfalstve. Mám priateľa, ktorý žije na severe štátu, kde maľuje a trávi čas, a sľubuje mi, že Hudson je jeho Rubikon a keď ho prekročí, všetko zmení. Keď ideme do baru, sype zo seba šialené osobné aforizmy, ako napríklad: „Jediný prípad, keď sa stane niečo dobré, je, keď niekto prekročí svoje hranice“ a „Rešpekt je chytiť niekoho za tvár a dať mu zažiť takmer smrť.“ V Los Angeles alebo Londýne mi nikto nikdy nič také nepovie. Ale toto je mesto, kde si z vás ľudia radi uťahujú.
Iná umelkyňa mi povedala, že ako mladá žena tu má príležitosti, ktoré by doma v Európe nedostala, pretože všetko sa deje oveľa rýchlejšie a vo väčšom meradle. Verí, že v umení môže uspieť v každom smere; nie že si musí vybrať vlastnú cestu a ísť po nej až na vrchol, ale že môže preskočiť všetky cesty a vyliezť na každý vrch a uspieť podľa všetkých možných štandardov. Opäť, niečo také mi ešte nikto nikdy nepovedal; znie to ako niečo, čo by si habsburský cisár nechal napísať na svoje medailóny. Existuje toľko ciest, ktoré môže umelec preskúmať, a toľko alternatív k unavenému starému českému nonkonformizmu: iný príchodzí z Európy mi hovorí: „Roky som sa snažil o akýsi bataillovský cynizmus, poznanie len pre osobné oslobodenie… ale potom som si uvedomil, že byť len extrémne pozitívny a šťastný je to najcynickejšie, čo človek môže robiť.“ To mi prišlo ako najčudnejšia umelecká stratégia zo všetkých, ale zároveň aj ako tá najamerickejšia vo svojej podstate.
Wall Street Bull pokrytý dildami od Jeffa Jettona, zdroj: spikeartmagazine.com
Človek tu môže zastávať akúkoľvek pozíciu, ak je ochotný sa jej skutočne venovať. V nedávnej kontroverzii okolo navrhovanej výstavy Darje Bajagić a Boyda Ricea v Greenspon Gallery sa najrozšírenejšia kritika Amy Greenspon netýkala toho, že súhlasila s výstavou umelca známeho používaním fašistických obrazov, ale skôr toho, že neskôr od tejto dohody upustila tvárou v tvár súkromným protestom a snažila sa zbaviť zodpovednosti, akoby nevedela o tom, aké provokácie Rice robí; neverila svojmu projektu natoľko, aby si stála za svojím a pod tlakom sa rozpadla v tomto meste, kde vás ľudia radi neustále skúšajú, a takýto druh zbabelosti neobstojí. Nikto nikdy neprizná, že sa mýli, a to je osviežujúca zmena oproti Londýnu, kde sa všetci vždy za všetko sakramentsky ospravedlňujú; napríklad za to, že vám uvarili čaj alebo prešli okolo vás po chodbe.
„New York,“ informoval ma teológ, „je sociálne otroctvo, držíte sa svojich priateľov v najnepríjemnejšej stresovej polohe.“ Umelci nehovoria o svojej praxi, ale o svojej kariére, čo vytvára prostredie, ktoré podporuje intenzívnu závisť, stres, odcudzenie a úzkosť, ale zároveň v človeku zanecháva pocit, že všetko je možné a celý váš život sa môže v okamihu navždy zmeniť, ak sa vám podarí presvedčiť pár vybraných ľudí, aby vám verili; aspoň tak to cítim ja. Toto som sa naučil z tohto trblietavého, krásneho, týčiaceho sa mesta na ostrove: musíte sa každý deň zobudiť a presvedčiť svet, aby vo vás veril. Ako mi v lete napísal jeden priateľ: „Súčasné umenie je naša pasca a my sme pasca, Dean!“
Chimérická socha Kathy Ruttenberg, West 157th Street pred Boston Market, zdroj: spikeartmagazine.com
Najdiskutovanejší príbeh roka, príbeh Anny „Delvey“ a toho, ako podvodom pripravila portfólio hotelov, reštaurácií, bánk a spoločenských osobností z umeleckého sveta o státisíce dolárov, bol v podstate len starým príbehom o hrdinovi, ktorý ide na Západ, o ambicióznom mladom človeku, ktorý prišiel do Veľkého jablka s novým menom, kuframi plnými sebavedomia a snahou, ktorej mohli ostatní uveriť: Christo, samozrejme, zafinancoval gigantické centrum vizuálneho umenia s pop-up módnymi butikmi a nemeckou pekárňou, ktoré malo byť na otvorenie zabalené do závesov od… Christa. To je všetko, čo potrebujete, aby ste sa tu v New Yorku v ére vysokého umenia a kultúrneho kapitálu presadili.
Samozrejme, nie každý môže uspieť. Nie vždy sa to podarí. Tento mesiac som bol požiadaný, aby som napísal niečo o umení pre prestížny newyorský časopis, do ktorého som nikdy neprispieval, a tak som sa inšpirovaný touto tlačovou správou umelca Tylera Dobsona o tom, že zatvoril svoju galériu Real Fine Arts, presťahoval sa späť do Maine a snaží sa okolo seba opäť vybudovať nejaký impulz, opýtal, či by som mohol napísať o neúspechu. „Tento príbeh má všetko,“ nadhodil som: „Úspech! Michael Krebber! Artforum! Tvoji priatelia sa stávajú milionármi! Kokaín! 47 Kanál! Tvoje sny sa rozpadajú! Kruté mesto!“
Čakám na odpoveď.