Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE
Julien Nguyen, Noli me tangere, Caesaris sum (2018, detail)
Figúra, ktorá nedrží tvar.
V poslednom čase sa mi v hlave vynárajú maľby Juliena Nguyena. Aj preto, že o nich teraz píšem prejav, ktorý prednesiem 26. októbra v Švajčiarskom inštitúte, ale aj bez toho mi na um prichádzajú dosť často. Predstavujú totiž fascinujúcu syntézu toho, čo ma baví na dejinách umenia – najmä renesančné videnie krásy s podobne transakčnou a zámerne podmanivou estetikou súčasnosti. Nguyen berie staré kompozície a dnešné múzy (mladých mužov, milencov, nemaskulínnych mladíkov, androgýnov), skladá tieto opakované formy do seba, aby stlačil čas a dal minulosti futuristickú podobu. Jeho tvorba rozpráva o dnešnej úcte k telu, o mladých, ktorí sa producírujú po uliciach či po pozornosti chtivom Instagrame, ale aj o tom, ako sa v 15. a 16. storočí prehodnocovala antika. Konštruuje tak nové telo, nereálne a na pokraji zmiznutia. Figúry v maľbách v pivničných priestoroch Švajčiarskeho inštitútu majú väčšinou pevné, vymodelované torzá a pripomínajú kamenné útvary z malieb Paola Ucella, z ktorých možno vystúpi svätý Juraj, aby zabil draka. Kurióznejšie však je, že nemajú ruky ani nohy, ich chudé končatiny sa jednoducho postupne rozplývajú v ničote. Svet je nestabilný, uvrhnutý do chaosu a títo chlapci nedokážu uchopiť okolitú krajinu, tak ako necítia tvrdú zem pod nohami – nemajú predsa ani ruky, ani nohy.
Jacopo Pontormo, Kruh smrti (1550)
Aj náboženské príbehy, ako napríklad jeho séria výjavov zo života Krista. Nguyen silne erotizuje násilnú zmyselnosť, tak často zobrazovanú už v renesancii, ale on to potiahol ešte ďalej. No aj tu sa Kristove končatiny jednoducho strácajú ako postavy v Pontormových orgiastických skiciach pre jeho nedokončený Posledný súd v Bazilike San Lorenzo. Telá sa prekrývajú jedno cez druhé a postupne ich pohlcuje papier. Boh v súčasnom umení takmer absentuje a v spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, zohráva pramalú úlohu. No ako sa dá bez neho hľadať zmysel? Bez duše máme totiž iba telo a identitu. A ešte aj to telo sa stráca!
Už desaťročia nám prehliadky z dielne Comme des Garçons so svojimi chorobnými siluetami prêt-à-porter nádorov a nedokonalostí zvestúvajú o tom, že „boh je mŕtvy a zostali nám jedine mutujúce telá“. V aktuálnej kolekcii, uvedenej v Paríži, sa však toho deje viac a ich kánon trochu sám mutuje. Viem to, pretože mi to povedal umelec Bruno Zhu, a tiež mi poslal niekoľko modelov z prehliadky (dvanásty a trinásty), lebo mu vraj pripomínali Julienove maľby. Zakladateľka značky Rei Kawakubo vraví, že budúcu jar bude žena mrštná, v bondáži a bičovaná po hrudi. Jej dlhé rukávy postupne prechádzajú do visiacich reťazí, ako keby bola duch. Ak si kúpite niečo od Comme des Garçons, bude vám vŕtať hlavou, či tu ešte stále ste. Dáte si ruku pred tvár, ale nebude tam nič.
Comme des Garçons SS19, model 12
Podaktorí z nás (a to je aj najnovší strach Karla Oveho Knausgårda) sa obávajú, že mizneme pod nánosmi našich fotiek. Ďalší sa v tom istom procese vyžívajú. „Podľa mňa sme vyťali všetky lesy,“ uvádza Deanna Havas v texte pre svoju nedávnu výstavu v galérii Sundogs, „lebo sme ich nemali radi. No a potrebovali sme ešte aj rámy na maľby. Raz som išla Flixbusom cez Alpy, kde všetky stromy vyzerali ako fraktály. Urobilo sa mi z toho zle. To už bolo na mňa fakt priveľa. Oveľa radšej by som sa pozerala na maľbu než na nejaký obscénny fraktál, a to aj keby bola zlá.“ Svet tu vystupuje iba ako materiál pre umenie. Havas svoj pocit zhnusenia z prírodného rozvíjala ďalej. „Búrim sa. Sme iba baktérie, loziace po tvári tejto zatratenej planéty, ktorá sa chveje v rytme života a rozkladu,“ a týmito slovami nás opäť prinavracia k telu. Ako sa v nových podmienkach virtuality a nepretržitej online performancie zmenil náš vzťah k svojmu telu? A čo nám to nové telo ponúka?
Jon Rafman, ktorý nedávno vytvoril scénu pre najnovšiu prehliadku Balenciagy – spektakulárny tunel, kde vybuchovali, kolabovali a trasľavo sa stierali rôzne počítačom generované textúry, mi v lete ukázal vyrenderované kulturistky. Našiel ich na Deviant Arte a sú podľa neho vizuálne vzrušujúcejšie než hocičo v súčasnom umení. Nie ani tak pre ich smiešne tvary, ktoré akoby rozvíjali Bellmera (hoci aj tie sa vedia poriadne zaryť do mozgu). Skôr pre tie ich neuveriteľné povrchové textúry, presahujúce akékoľvek očakávania človeka o tom, čo by mohol vidieť v skutočnom svete. Predstavujú akýsi pokrútený nový idealizmus a predčasný pokus o hyperreálnu dokonalosť.
Deviant Art rendre (našiel Jon Rafman)
To platí aj pre nedávno spustený webprojekt pod kreatívnym vedením vizážistky Isamaye Ffrench. Dazed Beauty prichádza s novým, podobne divným, modelom krásy: lesknúce sa, poohýbané, groteskné transhumánne telo. Každý „fotopríbeh“ je vymodelovaný. „3D umelci“ najprv dookola zosnímali telá svojich subjektov, potom im zlomili virtuálne kosti, stiahli z nich kožu a prerobili ich základné tvary pomocou modelovacieho softvéru: hudobníka Arcu preanimovali do priesvitného zhluku ciev, orgánov a industriálnych súčiastok; modelka Slick Woods sa stáva čiernou catwoman a z instagramerky Princess Gollum je gotická myš. Telo sa tu berie ako reinterpretovateľná surovina pre umenie, prestalo byť nádobou, do ktorej nalievame svoju identitu. Predstavuje skôr odrazový mostík k tomu, aby sme stíhali s rastúcou túžbou prekročiť svoj vlastný odraz, mať rôzne alter egá a meniť tváre, farby, textúry a tvary podľa ľubovôle. A zároveň vidieť, ako naše telo mizne
Homepage Dazed Beauty
Na novej platforme Dazed-u je však najzvláštnejšie to, ako sa táto pantomimická teatrálnosť a tekutá kryštalická hra s rolami prezentuje spolu s naším starým známym budovaním pozitívneho vzťahu k telu („UMELEC @BOIHUGO SPOCHYBŇUJE EXOTIZÁCIU MUŽOV Z ÁZIE NA GRINDR-I“) a s pomerne blúznivou politikou identít („MODELKA,ČO SNÍVA O TOM, ŽE SA STANE PRVOU PREZIDENTKOU JUŽNÉHO SUDÁNU“). Niekto tu zrejme hrá komplikovanú hru reprezentácie. Dnešné populárne hnutia často stavajú na primáte tela, zdôrazňujú jeho politickú dôležitosť alebo ho chcú úplne opustiť a plaviť sa oslobodené k metaverzu, a zdá sa, že Dazed Beauty podchytáva obe pohnútky. To sme síce videli už aj predtým, napríklad v subkultúre otherkinov, kde sa konštantne menia rody a chimérické formy, lenže teraz sa to deje na veľkej korporátnej platforme, ktorá nadbieha vedúcim kozmetickým značkám a dúfa, že objaví nové štandardy krásy. Základným konceptom je, že naše tekuté identity si vyžadujú tekuté reprezentácie, také, ktoré by sa mohli čoraz viac vyvíjať odpútané od fyzického tela, čo bude najmodernejšia forma výrazu našich jedinečných osobností a možno aj duší. Naša identita by sa mohla stať idolom, ktorý každé ráno nanovo vymodelujeme z digitálnej hliny.
Na Dazed Beauty vidím posvätné ego, ktoré si opakovane utvrdzujú tí a tie, čo opúšťajú svoje telá. Na maľbách Juliena Nguyena zas vidím uctievané telo zmiešané s rozpúšťajúcou sa telesnosťou a márnosť prahnúcu po večnom blaženosti. Vo svete bez centra alebo aspoň bez spoločnej reality sa podobné protirečivé myšlienky vždy prelínajú. Takže kde je teraz tá krása? Sme krásni a krásne zvnútra či len na povrchu alebo niekde celkom inde, na obraze na stene, v zbierke tvárnych častí tela, uložených na harddisku neznámeho človeka? Alebo všade naraz. Znie to strašne únavne.