[:sk]Esej / ZA FORMÁLNYM V ŠPERKU[:en]Essay / BEYOND THE FORMAL IN JEWELRY [:]

[:sk]Nové podoby autorského šperku.[:en]Author jewelry seems to be changing its appearance.[:]

[:sk]

Nové podoby autorského šperku sa v súčasnosti objavujú v tvorbe mladšej generácie autorov. Tí prehodnocujú svoj vzťah k médiu, k jeho priestorovému ohraničeniu, možnostiam jeho prezentácie, vzťahu k nositeľovi/divákovi a často sa pohybujú na hrane voľného umenia. Sú to diela na hrane, ktoré už nie je možné vnímať ako šperky v konvenčnom zmysle slova. Posúvajú hranice autorského šperku od statickej formy k novým formám komunikácie s nositeľom/divákom, k jeho novej performatívnosti, vytváraním autentických situácií, procesov, ktorými divák aktívne participuje na diele, a tak sa stáva jeho súčasťou.

Impulzom k napísaniu tohto článku boli diela mladých tvorcov, ktoré nie sú len šperkami, ale nie sú ani sochami, maľbou, performanciou, inštaláciou v pravom zmysle slova. Tieto práce sa vymykajú tradičnej umeleckej kategorizácii presahom do iných médií. Statickú formu neberú ako svoju konečnú podobu, ale radšej otvárajú diskusiu a priestor pre aktívnu komunikáciu a pre zapojenie diváka do kontextu práce. Dané diela nadväzujú na konceptuálnu tvorbu autorov 20. storočia, ako napr. Otto Künzli, Peter Skubic, Bernhard Schobinger a iní, avšak ich otvorenosť spočíva v hybridnosti a performatívnosti na inom kultúrnom a spoločenskom pozadí. Kde je možné zaradiť dané diela? Ako reflektujú autorský šperk a v čom spočíva ich význam pre rozširujúce sa vnímanie a nové kontexty média?

Performativita je v šperku často opisovaná a vnímaná ako [1] pôsobenie materiálu, teda jeho bezprostredných vlastností – ako farba, lesk, povrch, váha, teplota a vlastnosti spájané s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami ako hodnota a oceňovanie. Pod pojem performativita spadá aj [2] spôsob, akým je šperk používaný nositeľom, či slúži na reprezentáciu nositeľa na verejnosti, ako osobný talizman, ozdoba alebo komodita. V širšom kontexte [3] môžeme performativitou rozumieť celý proces, počas ktorého dielo vznikalo. Inými slovami, performativita znamená proces, funkciu, nestálosť, hodnotu, event alebo programové zameranie autora, a preto môže byť interpretovaná skôr ako to, čo autorský šperk robí, než to, čím formálne je.

Daný príspevok bližšie skúma performativitu v šperku ako proces produkcie diela. Vo väčšine prípadov sa proces tvorby uskutočňuje medzi štyrmi stenami umelcovho ateliéru a divák je konfrontovaný s jeho výsledkom. Čo však v prípade, že sa tento proces odohráva priamo vo výstavnom priestore a stáva sa umeleckou performanciou alebo eventom?

Pavol Prekop, Space Race, 2017, šperkárska inštalácia. Photo: Adam Šakový

Primárna performatívna hodnota šperku spočíva v jeho materialite – schopnosti zmeny farby, povrchu, lesku, formy pôsobením času, prostredia a spôsobu nosenia. Ak však zmena formy, povrchu alebo farby vzniká pôsobením prostredia, samotného autora alebo diváka a je autorským zámerom, vnímanie statickej, nemennej formy je podriadené autentickým zážitkom tu a teraz.

Príkladom takéhoto prístupu k autorskému šperku je dielo „Wurchmesser“ nemeckého šperkára Gisberta Stacha. Stach počas Mnichovského medzinárodného sympózia šperku Schmuck 2015 vytvoril v priestoroch zatvoreného podchodu na Maximillians Forum multimediálnu inštaláciu, v rámci ktorej sa v ohlásený čas po dobu trvania sympózia konala autorská akcia s názvom „Wurchmesser“ (Vrhanie nožov).[1] Autor vrhal nože na hliníkový button zavesený na drevenej stene. Divák stál za stenou a mohol vrhanie sledovať cez kukátko. Výsledkom tejto akcie bola prerezaná brošňa, ktorú si divák odnášal ako výsledok akcie, výsledný artefakt. V prípade performancie „Wurchmeser“ sa ruší formálny odstup medzi dielom a divákom, ako aj hranica medzi divákom a autorom. Dielo napriek svojej prvotnej bizarnosti vyvoláva v divákovi pocit silného autentického zážitku, spoluúčasti a stopa noža sa stáva pamäťou predmetu. Vizuálna forma výsledného diela nie je určujúca, naopak, „poškodené“, prepichnuté buttony kreujú emocionalitu, ktorú často stretávame v spomienkových predmetoch, ktoré dávno stratili svoju funkciu a pôvodnú krásu, stále ich však mávame vo svojich domovoch.

Gisbert Stach , Wurfmesser, 2015,video. Photo: Simon Bruck

Iným príkladom šperku ako performancie je dielo Space Race slovenského šperkára Pavla Prekopa. Prekop skúma hranicu medzi šperkom ako materiálnym objektom a jeho potenciálom stať sa hrou a zážitkom pre diváka/nositeľa. Práca je súčasťou multimediálneho projektu Bleskových šperkov, ktorými sa autor dlhodobo zaoberá. V projekte Space Race divákovi sprostredkúva brošne v tvare rakiet so zápalnými šnúrami, ktoré sú vystavené ako šperky v sklenenej vitríne. Vedľa vitríny sú položené zápalky. Inštalácia je dialógom s divákom, ktorý, ak naberie odvahu zapáliť jednu z pod vitríny vyčnievajúcich zápalných šnúr rakety, stáva sa nielen súčasťou diela, ale je ponechaný s obrovským zážitkom zo šperkárskej performancie. Ďalším rozmerom projektu Bleskových šperkov je krátky hraný film s názvom 25 km štvorcových o fiktívnom mužovi, ktorý sa snaží vyrábať bleskové šperky, a audio príbeh, ktorý tému sprostredkováva prostredníctvom rozprávkového príbehu.[2]

Portugalská šperkárka Carla Castiajo sa vo svojej tvorbe zaoberá vlasmi ako materiálom, ktorý sa používal a používa v umení a šperku, jeho kultúrnymi významami v minulosti a dnes a odkazmi na šperk. Počas svojho pedagogického pobytu na Beaconhouse National University v Pakistane v roku 2006 autorka vytvorila dielo, ktoré priamo pracovalo s rikšou, jedným z populárnych spôsobov transportu strednej vrstvy v krajine. Zadnú časť rikše, ktorá je väčšinou bohato zdobená, zamenila za záves z dlhých čiernych vlasov. Dielo vzniklo so zámerom skúmať reakcie na materiál, ktorý v sebe skrýva rovnako krásu a škaredosť a v inom ako európskom kultúrnom prostredí odkazuje na svoje ďalšie čítanie. Autorka vytvorila event vo verejnom priestore dokumentovaný videom, ktoré vzniklo so zámerom nahrať a skúmať reakcie na materiál, ktorý provokuje rôzne kultúrne čítania, reakcie. Dielo nie je nositeľným šperkom, ale v kontexte autorka odkazuje na šperk a jeho často neuchopiteľné a ťažko reprezentovateľné elementy, ktoré presahujú to, čo je videné.

Carla Castiajo, 2006, Black Diamond, video. Photo: David Alesworth

Spoločnou črtou všetkých spomenutých diel je ich zámer rušenia hraníc medzi objektom a subjektom, medzi autorom a divákom, vytváranie kritických situácií, ktoré vystavujú šperk širšiemu vnímaniu a otvárajú hranice jeho interpretácie. Performatívnosť ako performancia a event je spôsob, akým je vytváraný autentický zážitok a aktívna komunikácia založená nielen na vizuálnej senzuálnosti diela, ale na jeho komplexnom prežívaní a interakcii s ním. Divák prestáva byť iba pozorovateľom, ale stáva sa aktívnym účastníkom diela.

Dané diela otvárajú konvenčné vnímanie formy a materiálu autorského šperku a sú výzvou samotného umeleckého média. Tvoria alternatívnu scénu súčasnej autorskej tvorby prezentovanej galériami. Zdá sa, že napriek týmto tendenciám chýba ešte teoretické a inštitucionálne zastrešenie a podpora, ktoré by poskytovali priestor a tlmočili by zámery danej tvorby odbornému, ako i laickému publiku, a ďalej by ich identifikovali v kontexte súčasnej umeleckej tvorby. Budú môcť dané diela, predovšetkým diela mladšej generácie autorov prežiť bez podpory kultúrnych inštitúcií, teoretického zázemia a mediálnej podpory?

[:en]

Author jewelry seems to be changing its appearance in the practice of the younger generation of makers today. Jewelers are re-evaluating their relationship to the medium, its spatial boundaries, the possibilities of its presentation and the relationship between jewelry, and the viewer/ wearer. This new work often balances on the edge between fine and applied arts. Some of these works on the edge can no longer be perceived as jewelry in the conventional sense of the word. They push the boundaries of author jewelry towards new forms and ways of engaging with the audience, towards its new performativity, by creating authentic situations and processes that allow the audience actively participate in the work and thus become part of it.

Gisbert Stach , Wurfmesser, 2015,videostill. Photo: Simon Bruck

The impulse for this article were jewelry works of emerging artists that are no longer just jewelry, but neither can they be understood as sculpture, painting, performance or installation in the traditional sense. These works exceed the traditional art categorization, by intersecting with other media. They do not consider static form as their final form, but rather, they open a discussion and space to explore ways and means of active communication and engagement of the viewer/wearer in the context of the work. They build on the conceptual jewelry tendencies of the 20th century represented by Otto Künzli, Peter Skubic and Bernhard Schobinger, among others, but their openness lies in their hybridity and performativity against different cultural and social background. Where is the place for these works? How do they reflect upon author jewelry and what is their significance for expanding the perception and new contexts of the medium?

This article explores more closely performativity in jewelry as a process of making. In most cases, the process of making takes place among four walls of the artist´s studio and the viewer is confronted solely with its outcome. But what if the work is created directly in the exhibition space and becomes an performance or event?

A prime example of this is the work “Wurfmesser” by German jeweler Gisbert Stach. The performance “Wurfmesser” (Throwing Knives) was held at announced times in the premises of the closed underpass of MaximiliansForum during Munich Jewelry Week 2015.[1] Stach as the author of the performance was throwing knives trying to stab a circular aluminum brooch hanging on a wooden wall. The viewer was standing behind the wooden wall and could observe the throwing of knives through a peephole. The result of Stach´s performance was a punctured aluminium brooch, which the viewer was then able to buy and wear. In the case of the performance “Wurfmesser“, the boundary and formal separation between the exhibited artwork and viewer/wearer was abolished as well as the line between the viewer and the author. The pierced brooch creates emotionality that is frequently encountered in keepsakes that have lost their original beauty and function, but they still remain in our homes because of their emotional value.

Despite these works open and challenge the conventional perceptions of form and material, they remain as an alternative jewelry practice to the works exhibited in galleries. There seems to be a missing link of institutional and theoretical support that would present these works to specialized and laic public and further identify them. Will the “performative” in jewelry be able to carry on without theoretical, institutional, media reinforcement and background?

text was originally published at artjewelryforum.org

[:]