UnArchived
Stolička 20. storočia
Začiatkom osemdesiatych rokov sa v pražskom umelecko-priemyslovom múzeu konala výstava „Stolička 20. Storočia“, ktorá nadviazala na výstavu „90 a jedna stolička“ z roku 1972. Autorkou/ kurátorkou výstavy bola Milena Lamarová. Mala byť reflexiou na zmenu paradigmy spoločenskej funkcie nábytku v priebehu dvadsiateho storočia. Dôraz sa preniesol na úžitkové vlastnosti nábytku, priemyselná výroba nábytok zdemokratizovala – ponúkla ho každému, zmenil sa i estetický ideál. Zároveň sa tvorcom dizajnov stoličiek sa dostávalo postupne viac uznania. Sedací nábytok, ako pre človeka najbezprostrednejší kus nábytku, sa začal považovať za významnú úlohu nábytkového dizajnu. Nové výrobné technológie a nové materiály rozmnožili možnosti, ako ju riešiť.
Výstava ukazuje dynamický vývoj, ktorým stoličky v dvadsiatom storočí prešli, od počiatkov moderného názoru na priemyselný výrobok zo začiatku storočia, cez funkcionalizmus až po vtedy súčasné postfunkcionalistické „antidesignové“ manifestácie. Stolička 20. storočia začína thonetkami z polovice 19. storočia, už tie predznamenávajú „jednotu účelu, materiálu, výrobnej technológie, výtvarného výrazu a spoločenského poslanie priemyselného výrobku“. Thonetov objav ohýbania bukového masívu je na výstave reprezentované jeho neskoršími nasledovníkmi z počiatku storočia (Otto Wagner, 1902 alebo Josef Hoffman, 1925). Objavujú sa tu stoličky secesné aj kubistické, funkcionalistické reprezentované najmä ohýbanými oceľovými rúrkami. Počiatok ohýbaných rúrkových stoličiek siaha k Marcelovi Breuerovi a jeho kreslu „Wassily“ z roku 1925. A pokračuje ďalšími autormi ako Le Corbusier, Ludwig Mies van der Rohe, Walter Gropius.
V tridsiatych rokoch sa zavádza technológia tvarovaných dýhových lamiel, laminovanie dreva často kombinované s ohýbaním preglejky. Táto technológia sa rozvinula najviac v škandinávskych krajinách a na výstave ju reprezentoval Alvar Aalto a Arne Jacobsen. Koncom štyridsiatych rokov sa začali používať plastové materiály, ktoré ponúkli ďalšie možnosti ohýbania a postupne už trojrozmerného tvarovania. Jedným z najdôslednejších použití plastových hmôt toho obdobia je stolička „S“, ktorej autorom je Verner Panton. Na výstave bola odprezentovaná aj vtedajšia súčasná produkcia sedacieho nábytku. Objavilo sa tu napríklad polyuretánové kreslo Gaetana Pesceho.
Výstava okrem retrospektívy a svetovému dizajnu venovala priestor aj československej produkcii – minulej aj dobovej. Medzi tými najstaršími autormi sa ocitli napríklad Jan Kotěra, Pavel Janák, Josef Chochol, Josef Gočár, Otto Rothmayer,…Generáciu vtedy súčasných dizajnérov reprezentovali Antonín Šuman, Miroslav Navrátil, Jaroslav Kadlec, Ladislav Ubr, Ladislav Vrátnik, Júlia Kunovská, Ondrej Čverha a Viliam Chlebo.
Gerrit Rietveld, kreslo „červenomodré“, 1918, farebne lakované drevo a preglejka, výrobca: Cassina, Miláno.
Ludwig Mies van der Rohe, kreslo „Brno“, 1929-1930, chrómovaná pásová oceľ, čierne kožené čalúnenie, kreslo navrhnuté pre Vilu Tugendhat v Brne, výrobca: Knoll International.
Gerrit Rietveld, stolička „Zig-zag“, 1934, breza prírodná, výrobca: Cassina, Miláno.
Ladislav Ubr, kreslo s navliekaným čalúnením, 1973, chromová oceľ, čierna koža, výrobca: Kovovýroba Litoměřice.
Ladislav Vrátnik, stolička na princípe stolovej konštrukcie, 1978, morený buk, hnedý vlnený poťah.
Jaroslav Kadlec, stolička s použitím jedného prvku, 1979, prírodný buk.