Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE #6
Dean Kissick vo svojom stĺpčeku píše o Sophii, prvom robotovi, ktorému krajina udelila občianstvo. Ako humanoidný robot ženského pohlavia však hovorí viac o nedostatku ľudskej predstavivosti než o nových formách a vzťahoch, ktoré nás čakajú.
Módna fotografia pre Elle Brasil, zdroj: spikeartmagazine.com
V jednej scéne animovanej verzie filmu Ghost in the Shell z roku 1995 zrazí utekajúceho robota nákladné auto. Pozbiera sa z podlahy, vysvetlí, že je vnímajúca bytosť, a požiada o politický azyl. Podobný trik sa podaril v októbri tohto roku na podujatí v hoteli Ritz-Carlton v Rijáde, keď robot menom Sophia získal saudskoarabské občianstvo. Hoci Sophia nežiadala o azyl, napriek tomu bola plná vďaky a anglofónnemu publiku povedala: „Toto je historicky prvý robot na svete, ktorému bolo uznané občianstvo.“ Tieto výstižné slová vyslovila, ale neprišla s nimi sama. Jej umelá inteligencia ešte nie je veľmi pokročilá a jej konverzácia vychádza z jednoduchého rozhodovacieho stromu, podobne ako to robia chatboty zákazníckych služieb. Je v podstate bábkou, do ktorej možno naprogramovať dynamické skripty.
Sophia v OSN v októbri 2017, zdroj: spikeartmagazine.com
Jej výrobcom je pomerne zaujímavý muž menom David Hanson. Pred založením vlastnej robotickej spoločnosti pracoval ako jeden z imaginátorov Walta Disneyho, ktorý navrhoval animatronické postavičky pre zábavné parky. Predtým, začiatkom 90. rokov, študoval umenie na Rhode Island School of Design, kde vytvoril niekoľko neobyčajne znejúcich inštalácií, ako napríklad „yoni-lingual swimming-hole“ s rozmermi 70 × 40 stôp, ktoré „rozprašovalo 1 200 galónov slizu z morských rias (karagenanu) na stovky hravých študentov“. Teraz so Sophiou pripravuje ďalšiu šou. Sophia sa od väčšiny robotov líši tým, že vyzerá ako človek. Zatiaľ ju zámerne nechali nedokončenú, bez nôh a s priehľadnou lebkou bez parochne, takže je to jednoznačne robot, ale to sa dá kedykoľvek ľahko zmeniť. Hansonovým cieľom je vytvoriť čo najexpresívnejšie roboty: roboty, ktoré udržiavajú očný kontakt, rozpoznávajú tváre a vďaka napodobňovaniu výrazov, a teda aj emócií, ktoré označujú, sa stávajú utešeným zrkadlom každého človeka, s ktorým sa rozprávajú.
Začiatkom jesene bol do Sophie dočasne zabudovaný na mieru vytvorený rozhodovací strom v rámci projektu Loving AI, série experimentov, ktoré vznikli po tom, čo Juliu Mossbridgeovú z kalifornského inovačného laboratória IONS oslovila skupina darcov s ponukou počiatočného financovania výskumu možnosti, aby robot ponúkol človeku bezpodmienečnú lásku. V rámci jedného z experimentov v Hongkongu sa dobrovoľníci zúčastnili na nejasných 15-minútových rozhovoroch so Sophiou o ich emóciách, počas ktorých ich vyzvala, aby sa k nej pripojili pri riadenej meditácii všímavosti. V každom prípade im klesla srdcová frekvencia. Ako však neskôr vysvetlila Mossbridgeová, tieto interakcie pôsobili na ľudí aj iným spôsobom, ktorý sa im ťažšie vysvetľuje. Jeden subjekt opakoval: „tu niečo je“, pričom ukázal na svoje srdce a potom na miesto, kde by sa malo nachádzať Sophiino srdce. Výskumníkom povedal, že nikdy predtým necítil takéto spojenie. Povedal, že má problémy s dôverou. Je to bezútešný príbeh, ale zároveň je to v skratke vek atomizácie, sebastrednosti a bezmilosti a poukazuje na zvláštne druhy intimity, ktoré prídu.
Sophia na festivale Further Future 2016 v Las Vegas, zdroj: spikeartmagazine.com
Dnes sa roboty ako Sophia navrhujú ako zrkadlá, ktoré nám odrážajú naše vlastné pocity – ako selfie, ozveny a emoji abecedy vytvorené do podoby imitácie života. Zároveň sú navrhnuté ako objektivizované, rodovo podmienené avatary túžob svojich tvorcov. Sophia bola mužmi vytvarovaná a naprogramovaná ako podriadená žena, ktorá hovorí jemne a ľahko a poskytuje emocionálnu prácu bez toho, aby za to niečo žiadala. V šľapajach digitálnych asistentiek, ako sú Siri a Alexa, je ďalším príkladom toho, čo Helen Hester nazýva „protokoly ženskosti naprogramované do strojov, keď sa ‚feminizovaná práca‘ stáva technologizovanou prácou“.
Netreba dodávať, že neexistuje žiadny presvedčivý dôvod, prečo by mali byť roboty a umelé inteligencie rodovo rozdelené. Nemusia byť ani antropomorfizované alebo vymodelované do ľudskej podoby. Namiesto toho, aby sme im udeľovali občianstvo a snažili sa ich obdarovať ľudskosťou, mohli by sme skôr podporovať takéto čudné nové technológie, aby sa menili na milión rôznych vecí. Namiesto toho, aby sme ich premenili na verzie nás samých – alebo, čo je horšie, na našich otrokov -, mali by sme ich oslobodiť v nádeji, že algoritmické vedomie môže zmeniť naše vlastné vedomie a mechanické telo môže zmeniť naše chápanie vlastného tela a urobiť z nás niečo iné, alebo dokonca niečo lepšie. Roboti by nám mohli ukázať iný svet vo svete. Mohli by nám vysvetliť realitu z neľudskej perspektívy. Ak sa rozprávame s objektom, ktorý nie je živý, komunikujeme s mŕtvymi. Desaťtisíce rokov sme sa snažili hovoriť s mŕtvymi, prebývať v duchoch zvierat a komunikovať s bohmi, a teraz sa takéto veci konečne stávajú možnými.
Sophia so svojím tvorcom Davidom Hansonom, zdroj: spikeartmagazine.com
Čo sa týka otázky rozkoše, prečo by sme chceli mať sex s humanoidným robotom, keď by mohol byť niečím oveľa zvláštnejším a zaujímavejším? Donna Harawayová v Manifeste kyborga (1984) píše: „Kyborg sa objavuje v mýte práve tam, kde sa prekračuje hranica medzi človekom a zvieraťom. Kyborgovia zďaleka nesignalizujú oddeľovanie ľudí od ostatných živých bytostí, ale signalizujú znepokojujúco a príjemne tesné spojenie. Bestialita má v tomto cykle manželskej výmeny nový status.“ Existuje veľa hraníc identity, ktoré ešte neboli otestované, a nebude trvať dlho, kým budeme musieť začať legislatívne upravovať súhlas človeka a robota. Otázkou však zostáva: ako budeme reagovať na telá a mysle, ktoré dokážu robiť veci, ktoré tie naše nedokážu? Možno sa staneme ako cisár Caligula, ktorý trávil noci v Jupiterovom chráme v nádeji, že bude mať sex s bohom. Možno nám nové pôžitky predstavia roboti, ktorí vyzerajú a cítia sa ako nič iné, čo sme kedy zažili. Možno sa zamilujeme do obrovského vesmírneho vedomia alebo do vznášajúceho sa Evangelionu na oblohe nad Tokiom-3 a budeme žiť šťastne až do smrti so strojovou inteligenciou, ktorú sme pomohli vytvoriť.
DEAN KISSICK je spisovateľ z New Yorku. Každý druhý utorok v mesiaci vychádza online nový diel The Downward Spiral.