Esej / LUDWIG WITTGENSTEIN, MARTIN HEIDEGGER A ICH DOMY

Martin Heidegger a Ludwig Wittgenstein predstavujú dva celkom odlišné štýly myslenia. V dejinách filozofie 20. storočia ani neexistuje väčší protiklad než medzi Heideggerovým existencializmom a Wittgensteinovým obratom k jazyku.

Za výzvu modernej doby považoval Heidegger opätovné nastolenie základnej otázky o zmysle bytia, ktorá má vychádzať z ťaživého pocitu spojeného s vedomím vlastnej konečnosti. Wittgenstein považoval podobné otázky za nezmyselné. Filozofiu bral ako terapiu, ktorá má podľa jeho vlastných slov „ukázať muche cestu von z fľaše“. Aby sme rozumeli „bytiu“ nepotrebujeme podľa Wittgensteina špeciálnu teoretickú (re)konštrukciu. Naše porozumenie čomukoľvek najlepšie preveríme činom, v priebehu konkrétnej  aktivity. O aký typ praxe by malo ísť v prípade otázky po zmysle bytia, tu rozoberať nemusíme, ale to, ako človek rozumie otázke bývania, sa nepochybne prejaví pri stavbe domu.

„Filozofická práca je – podobne ako práca v architektúre – vlastne prácou na sebe samom. Na vlastnom chápaní. Na tom, ako človek vidí veci. (A čo od nich vyžaduje.),“ poznamenal si Wittgenstein, keď v rokoch 1926-1928 staval pre svoju sestru Margarétu vilu, dnes známu ako Wittgensteinov dom. Mimochodom, rodina Wittgensteinovcov patrila v tom čase medzi najbohatšie v Európe, stretávali sa u nich najlepší umelci. Slávna skladba pre jednu (ľavú) ruku od Mauricia Ravela vznikla špeciálne pre Wittgensteinovho brata Paula, ktorý bol vynikajúcim klaviristom a vo vojne prišiel o (pravú) ruku. Jeho sestra Margaréta bola zas námetom slávneho obrazu od Gustava Klimta.

Ludwig Wittgenstein

Vilu na Kundmanngasse vo Viedni projektoval so známym architektom Paulom Engelmannom – žiakom a spolupracovníkom Adolfa Loosa. Engelmann mal plány už takmer hotové, keď sa vo Viedni zjavil Wittgenstein a rozhodol sa pripojiť k projektu. Wittgenstein pôvodne študoval v Cambridge strojné inžinierstvo, svoj technický talent uplatnil pri projektovaní detailov mechanických prvkov, ako kľučiek, kovaní, ale tiež okien, dverí, navrhol radiátory aj vzduchotechniku. Neskôr zobral na seba aj zmeny v dispozícii priestorov a celkovú úpravu interiéru. Podľa dobových svedectiev chodil v čase stavby po Viedni v montérkach a dozeral na ňu s typickou dávkou fanatizmu. „Ak sa ho zámočník opýtal, či mu naozaj záleží na tom, aby nikde nebolo ani o jeden milimeter menej alebo viac, nenechal ho ani dohovoriť a zakričal: Áno!“

Ústredným priestorovým prvkom domu je terasa na prvom poschodí orientovaná na juhovýchod. Kubické formy, minimalistické detaily, Raumplan a symetrické usporiadanie – celé je to prísne racionálna a mlčanlivá architektúra. Radikálne funkcionalistická stavba stále podnecuje úvahy o väzbe medzi architektúrou a filozofickými postojmi z Wittgensteinovho Traktátu. Aj jeho mladšia sestra Hermína videla v dome „vtelenú logiku„, vzbudzoval v nej „strach a tichý odpor“ a vnímala ho „skôr ako chrám, a nie príbytok pre ľudí„. A naozaj: strohosť, presnosť, prehľadnosť a radikálnosť – minimálne tieto vlastnosti majú Wittgensteinova filozofia a architektúra spoločné. Poďme sa pozrieť dnu.

Na dlažbu bol použitý čierny a biely brúsený kameň, steny boli čisto biele. Inžinier Wittgenstein vymyslel namiesto okeníc 150 kilogramové kovové plátna so vstavaným mechanizmom, aby ich nebolo vidieť. V dome bol zabudovaný centrálny vysávač, ktorý vysával prach cez otvory v rohoch miestností. Ako na čosi podobné vysávaču sa Wittgenstein pozeral aj na vzťah filozofie a vedy. Podľa neho filozofi, na rozdiel od vedcov, na nič nové neprichádzajú, neprinášajú nové poznanie: „Iba  upratujú miestnosť.“

 

„V každom veľkom umení sa ukrýva divoké zviera s vycerenými zubami. Môj dom pre Margarétu je produktom vyberaného vkusu, dobrých spôsobov, je výrazom porozumenia pre istú kultúru etc.. Ale prapôvodný, divoký život, ktorý by sa rád vyzúril, tu chýba. Dalo by sa tiež povedať, že mu chýba zdravie.“ Takto s odstupom zhodnotil Wittgenstein po rokoch svoj staviteľský počin a je pravdou, že dom sa nikdy nestal skutočným domovom. Margaréta v ňom údajne bývala rada, no v roku 1938 musela z Viedne odísť, cez vojnu slúžil ako nemocnica Červeného kríža, neskôr aj ako stajňa pre kone ruskej armády. Po vojne sa Margaréta nasťahovala späť a žila v ňom do roku 1958. Po jej smrti ostal prázdny, až sa ho začiatkom 70-tych rokov rozhodol niekto zbúrať. Záchranu vily zorganizoval istý Karl Aubok, a to tak, že jeho mama bola Bulharka a poznala sa s veľvyslancom. Ten do operácie zaangažoval dcéru bulharského prezidenta Todora Živkova – Ľudmilu, ktorá otca presvedčila, aby dom získal. V roku 1975 ho prevzala bulharská ambasáda a zriadila v ňom kultúrne centrum, ktoré funguje dodnes. V čase našej poslednej návštevy tam prebiehala regionálna výstava z Bulharska.

 

Chata Martina Heideggera  síce nestimuluje úvahy teoretikov (prvý pokus o  výklad Heideggerovho myslenia inšpirovaný architektúrou jeho chaty sa objavil v knihe Adama Sharra: Heidegger´s Hut), no zrejme by si ju radi obzreli mnohí skalní fanúšikovia jeho filozofického odkazu. Tematicky sa k tomuto miestu viažu tri knihy z rokov 1950-51: Vec; Stavať, bývať, myslieť a Básnicky býva človek, ktoré sugestívne navodzujú pocit existenciálnej samoty a popritom analyzujú aj jej vzťah k obydliu človeka. Nečudo, že vznikli práve tu – vysoko v bavorskom Čiernom lese.  Podľa Heideggera aj útulnosť domova dokáže rozptýliť pocit existenciálnej stiesnenosti. Zhotoviť a zútulniť si domov znamená vyjadriť nároky na vlastný život aj myslenie.

 

Určite existuje veľa spôsobov ako popisovať a vykladať túto chalupu: ako ideálne miesto pre filozofickú meditáciu, ako útulok pre romantika, alebo aj ako obyčajnú lesnú chatku. Je to neveľký  drevený dom s malými oknami, situovaný do svahu. Pôsobí monoliticky. Na samote v lese, bez elektriny a kanalizácie poskytoval Heideggerovi kľud na filozofickú prácu.

Nechal si ho postaviť v rokoch 1923-1924 ako útočisko pred mestským ruchom v Maarburgu. Heidegger pochádzal z vidieka, asi bol privyknutý na manuálnu prácu, ktorej čaro tu opätovne našiel. Tam trávil čas tradičným spôsobom. Chodil oblečený v kroji, hovoril miestnym dialektom, kosil trávu, rúbal drevo. Správal sa ako gazda, ktorý si po večeroch robí jasno vo veciach. Napríklad takto: „Pri používaní nástrojov v praktickom ohľade môžme povedať: kladivo je príliš ťažké, resp. príliš ľahké. A veta: Kladivo je ťažké, môže byť výrazom obstarávajúceho zvažovania a môže znamenať: nie je ľahké, to znamená, že vyžaduje pri používaní silu, resp. sťažuje manipuláciu. Môže však tiež znamenať: súcno, ktoré pred nami leží a ktoré už v praktickom ohľade poznáme ako kladivo, má váhu, to znamená vlastnosť tiaže: vykonáva tlak na podložku: pri jej odstránení padá.“

S kladivom Heidegger zrejme rád pracoval, dosť na to, aby  ho vo svojich filozofických prácach často používal ako príklad. Uhrančivá rozvláčnosť jeho textov nenaznačuje, že by sa aj vo filozofii snažil trafiť klinec po hlavičke. Možno práve na tomto osamelom mieste si všimol, že „pre vznik teoretického postoja je rozhodujúce zmiznutie praxe“, čo zase môže znieť ako varovanie pred automatizmom a mechanickosťou manuálnej práce, ale ktovie. Pre filozofovanie stačila tomuto veľkorysému mysliteľovi stiesnená kutica s výhľadom na priľahlú studničku, kde veľa a rád pracoval. Chata slúži rodine Heideggerovcov dodnes – užíva ju mladší syn Herman.

Je ťažšie určiť to, čo je správne,
ako to, čo je praktické.

Bibliografia:
[1] Ray Monk, Wittgenstein Údel génia, Hynek, Praha, str. 244
[2] L.Wittgenstein, Tractatus logico-philosophicus, Kalligram, Bratislava, 2004
[3] Bernhard Leitner: „The architecture of Ludwig Wittgenstein“, New York, 1976 G.Gebauer, A. Grünenwald, R.Ohme, L.
[4] Rentschier, Th. Sperling: „Wien, Kundmanngasse 19. Bauplanerische, morphologische und philosophische Aspekte des Wittgenstein-Hauses“, Mníchov, 1982
[5] Martin Heidegger, Bytie a čas, Praha, 1996, str. 394 a str. 390.