Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE: DOCUMENTA 14
Tentoraz sa Dean Kissick delí o svoj denník zo štyroch dní v Aténach počas predpremiéry Documenty 14.
Beau Dick: 22 masks from the series Atlakim (1990-2012), foto: Mathias Völzke, zdroj: spikeartmagazine.com
Streda, 5. apríl
V stredu popoludní PKK (ľavicová organizácia známa ako Strana kurdských pracujúcich, ktorá v súčasnosti bojuje proti Islamskému štátu v Sýrii) vyvesí svoje vlajky na námestí Syntagma pred gréckym parlamentom. Majú tam rozložený malý stolík s knihami. Rada Európskej únie považuje PKK za teroristickú organizáciu, ale zdá sa, že nikomu nevadí, že sú tu.
Večer ma pozývajú na večierok, ktorý sa koná každý večer úvodného týždňa až do siedmej ráno. Volá sa „Pizzag8“. Idem však do iného baru a stretávam mladého muža s dvoma monoklami. Zbili ho miestni chuligáni za to, že mal na sebe nesprávny futbalový šál. Nevie, aký šál mal na sebe. „Aha,“ hovorí mu taxikár, keď vidí jeho monokle, „vy ste fajčili to, čo ja!“
Ibrahim Mahama: Check Point Prosfygika, 1934–2034 (2016–17), foto: Mathias Völzke, zdroj: spikeartmagazine.com
Štvrtok, 6. apríl
Ráno sa začína v útrobách aténskej koncertnej sály čakaním na začiatok tlačovej konferencie. Je tu wifi, tak si pozriem Twitter; všetci sa vysmievajú Kendall Jennerovej za jej radikálne elegantnú reklamu na Pepsi, ktorá bude čoskoro stiahnutá. Opona sa dvíha. Všetci kurátori a umelci sedia na pódiu a hrajú experimentálnu partitúru gréckeho skladateľa Janiho Christoua Epicycle (1968 – 2017), ktorá, ako nám hovoria, inšpirovala kurátorský proces documenta 14: Learning from Athens. Skladba je len množstvo ľudí, ktorí vyjú rôzne veci a dupú nohami.
Tento ročník documenty si za maskota vzal Aténinu sovu, ktorá symbolizuje múdrosť. „Veríme,“ hovorí umelecký riaditeľ Adam Szymczyk, „že odnaučiť sa všetko, o čom si myslíme, že vieme, je najlepší začiatok.“ Inými slovami, mali by sme sa usilovať o sokratovský paradox: vedieť, že nič nevieme. Poznamenáva tiež, že počas tvorby tohto predstavenia sa toho veľa udialo: voľby v USA, referendum o brexite, referendum o finančnej pomoci Grécku v roku 2015 a následne prijatie záchranného balíka vládou, ktorý obsahuje väčšie škrty v dôchodkoch a zvýšenie daní, než boli tie, ktoré boli v referende odmietnuté. V priebehu tejto nezvyčajne dlhej výstavy sa toho stane ešte oveľa viac, keďže v Európe sa blížia veľké voľby. Veľa sa toho stane aj počas nasledujúcich troch dní.
Kurátori privítajú na pódiu Spoločnosť priateľov Halita Yozgata, Turka, ktorého pred 11 rokmi v Kasseli zavraždilo národnosocialistické podsvetie. Po ich vystúpení im všetci kurátori a umelci na pódiu tlieskali v stoji. Je to tónovo zvláštny moment, pretože spojenie Spoločnosti priateľov Halita Yozgata s touto výstavou je nejasné. Pripomína to reklamu na Pepsi. Zatiaľ čo documenta začala v roku 1955 ako oslava moderného umenia, ktoré bolo za nacistov potláčané, dnes sa zdá, že posolstvom je aktivizmus dôležitejší ako umenie, čo akosi dokáže pôsobiť očividne a zároveň neúprimne. Nikto, až kým nebol priestor na otázky, nespomenie, že je to zároveň 76 rokov od chvíle, keď Nemecko napadlo Grécko.
Pozvaný je aj Charif Kiwan z kolektívu autonómnych sýrskych filmárov Abounaddara, ktorý vznikol po Arabskej jari. Abounaddara premietajú svoje video The Syrian Who Wanted the Revolution (2011) v Parko Eleftherias, umeleckom centre aténskej samosprávy a Múzeu antidiktátorského a demokratického odporu. Kiwan začína objasnením, že sú remeselníci, nie umelci. Aj jemu sa dostáva potlesku v stoji. Szymczykovi nikto netlieska v stoji. Idem si pozrieť výstavu na aténskom konzervatóriu, v EMST (Národnom múzeu súčasného umenia) a v prístavbe múzea Benaki na ulici Pireos do 23.00 a napĺňa ma to radosťou. Idem spať. V tú noc Donald Trump nečakane schváli letecké útoky v Sýrii. Dejiny sa v týchto dňoch hýbu tak rýchlo.
Lois Weinberger: Debris Field (2017), foto: Mathias Völzke, zdroj: spikeartmagazine.com
Piatok, 7. apríl
V skorých ranných hodinách odpaľujú vojnové lode Spojených štátov niekde vo východnom Stredomorí 59 rakiet Tomahawk na sýrske vládne letisko. „Východné Stredomorie“ znie blízko. A práve preto sme v Aténach, pretože Szymczyk chce obrátiť našu pozornosť na globálny Juh.
Spomínam si na dielo francúzskeho filmára Michela Audera v EMST, Gulf War TV War (1991, zostrih 2017), pre ktoré nahral a kolážoval americké spravodajské vysielanie zo začiatku prvej vojny v Perzskom zálive, čím vytvoril portrét tej doby, ktorý pôsobí nechutne a zároveň upokojujúco nostalgicky, nehovoriac o divokej predvídavosti dnešnej nekonečnej vojny. V jeho aktualizovanom zostrihu sa osviežil jazyk bojov z 90. rokov a nad obrazovkou sa teraz vznášajú frázy ako „Real news fake news / Fake news real news“. Ak v roku 1991 káblové siete premenili vojnu na jingoistickú nepretržitú zábavu, dnes jednotlivci menia vojnu na atomizovanejšie vlákna straníckych online hádok. Moja časová os je zaťažená posmešnými odsúdeniami pokrytectva Donalda Trumpa a pokrytectva Hillary Clintonovej. Zdá sa, že všetci sú nahnevaní skôr jeden na druhého, než aby sa hnevali na vojnu v Sýrii, ktorá je podobne ako documenta 14 možno príliš komplikovaná na to, aby ju niekto skutočne pochopil.
Popoludní je námestie Syntagma obkľúčené tisíckami stúpencov komunistickej strany, ktorí protestujú proti poslednému súhlasu vlády s ministrami financií eurozóny. Dočítal som sa, že vyšli len komunisti, pretože po ôsmich rokoch úsporných opatrení väčšina Grékov trpí únavou z protestov. Na stenách záchodov na Hore múz sa odlepujú plagáty s výtržnosťami v uliciach a zakrvavenými postavami na chodníku s heslami v gréčtine a nemčine: „Gemeinsam den sozialen Frieden zerstören.“ Alebo: „Zničme sociálny mier.“ Atény sú naozaj provokatívnym miestom na otvorenie nemeckej výstavy súčasného umenia s rozpočtom 37 miliónov eur.
Okolo ôsmej večer sa vraciam do EMST. Je tu wifi, tak si pozriem Facebook. Švédski priatelia sa po „incidente v Štokholme“ označujú za bezpečných. Neskôr sa pozriem na Twitter: „Kendall Jennerová si skrýva tvár, keď sa vracia do Los Angeles po kontroverznej reklame na Pepsi.“
Rebecca Belmore: Biinjiya’iing Onji (2017), foto: Fanis Vlastaras, zdroj: spikeartmagazine.com
Sobota, 8. apríl
Dnešný deň sa začína otvorením výstavy nemeckým prezidentom Frankom-Walterom Steinmeierom a gréckym prezidentom Prokopisom Pavlopoulosom. Prechádzajú prvou miestnosťou EMST, ktorej dominuje zbierka masiek Beaua Dicka, umelca Kwakwaka’wakw z Kanady, ktorý zomrel 27. marca. Steinmeier a Pavlopoulos sú odfotografovaní vedľa seba a bezútešne hľadia do úst Dickových obradných masiek, z ktorých mnohé predstavujú Bakwasa, ktorý svoje obete oklame jedovatými pochúťkami a okradne ich o dušu, a Dzunuk’wa, ktorý požiera deti. Vezmite si z toho, čo chcete.
Hoci by sa dalo očakávať, že tu uvidíme viac sýrskych, afganských a irackých umelcov, silnejšie zastúpenie tu má predchádzajúca vlna utečencov: väčšina prisťahovalcov v Grécku pochádza z Albánska a to akoby podmieňovalo nečakané zameranie výstavy na albánsku maľbu dvadsiateho storočia. Pomerne veľa priestoru v EMST aj na aténskom konzervatóriu je venovaného surrealistickým maľbám a kresbám Ediho Hilu, na ktorých farmári tancujú na poliach, klauni nosia obleky a štátom sankcionovaní „priemerní umelci a režiséri“ pália transparenty. V 70. rokoch 20. storočia dostal príkaz pracovať na hydinárskej farme ako trest za tvorbu podvratného umenia a niektoré jeho kresby z tohto obdobia sú vystavené. Je zosobneným duchom documenty 14: málo známy avantgardný maliar pracujúci na hydinovej farme pod nátlakom v socialistickom Albánsku 70. rokov.
Mojou poslednou zastávkou v Aténach je Galéria Nikosa Hadjikyriakosa-Ghika, venovaná rovnomennému gréckemu modernému umelcovi, kde boli inštalované niektoré obrazy z Národnej galérie v Tirane ako protipól k stálej zbierke. Na každom poschodí sú na voľne stojacich kovových rámoch, ktoré držia vrecia s pieskom, zavesené jeden alebo dva malé obrazy z Tirany: pochmúrne figuratívne obrazy z 30. a 40. rokov 20. storočia od Androniqi Zengo Antoniu, Abdurrahima Buza, Kela Kodheliho, Foto Stamo a Ganiho Strazimiriho, z ktorých mnohé zobrazujú utečencov. Okrem týchto diel (a miestnosti plnej Ghikových fotografií z jeho ciest v 30. rokoch 20. storočia) si nesmiem pozrieť žiadnu z expozícií múzea bez toho, aby som si kúpil vstupenku do múzea, a tak ma striedavo zdvorilo vedú hore budovou Gréci v strednom veku v oblekoch, ktorí tam pracujú a nechcú, aby som sa na niečo pozeral, a zachraňujú ma mladé Grékyne v objemných bielych tričkách, ktoré pracujú pre documentu a vedú ma k osamelým albánskym obrazom medzi všetkým ostatným. Ocitám sa v štýlovom ateliéri Hadjikyriakosa-Ghika na piatom poschodí – zrejme to bolo miesto, kde sa medzi vojnami stretávala aténska inteligencia – a rozjímam nad skleslým socialistickorealistickým obrazom starého tiranského bazáru, zatiaľ čo ma bez záujmu pozoruje ochranka. Situácia je absurdná. Mám pocit, akoby som sa ocitol v pasci románu Bena Lernera o tom, že na jar 2017 idem na gigantickú, bezvýchodiskovú výstavu nemeckého umenia v Aténach. Zážitok je však skôr čudný ako nepríjemný. Taký je možno proces odnaučovania. „Veľké poučenie,“ hovorí Szymczyk o tri dni skôr na tlačovej konferencii, „je, že žiadne poučenie neexistuje.“
Pope.L: Whispering Campaign (2016-17), foto: Freddie F., zdroj: spikeartmagazine.com