Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE #2

Tento mesiac sa Dean Kissick venuje Superflat America, vzostupu hikikomori a ich prepojeniu s meme kultúrou alt-right.

Chiho Aoshima: City Glow, 2005, zdroj: spikeartmagazine.com

Často sa hovorí, že víziu budúcnosti, najmä tej dystopickej, by sme mali hľadať v Japonsku. „Japonsko môže byť budúcnosťou sveta,“ napísal Takaši Murakami v roku 2005 v katalógu k skupinovej výstave „Little Boy: The Arts of Japan’s Exploding Subculture“, ktorú zorganizoval v New Yorku: „A teraz je Japonsko Superflat. Od spoločenských zvykov až po umenie a kultúru je všetko super-dvojdimenzionálne.“ Aj Západ by sa dnes dal označiť za superplochý – slovo, ktoré vymyslel na označenie nielen vizuálneho štýlu, ale aj odtrhnutosti od histórie, emócií a samotnej reality.

Murakami na svojej výstave sledoval vývoj moderného Japonska smerom k tomu, čo nazval „vyústením kultúry, živenej traumou, pohodlne vychovávanej v inkubátore zlyhávajúcej spoločnosti. Živíme sa v [samoobsluhe] 7-Eleven, kultúrne artefakty získavame v [diskontnom reťazci] Don Quijote a svoju intelektuálnu zvedavosť uspokojujeme mobilnými telefónmi a počítačmi. Máme ilúziu, že všetko sa dá sústrediť v našom dosahu, že každý druh informácie je možné sústrediť v našich počítačoch.“ Táto ilúzia sa odvtedy rozšírila po väčšine vyspelého sveta.

Približne v čase výstavy začali médiá informovať o hikikomori – doslova „vťahovaní sa do seba“ – tínedžerov a mladých dospelých, ktorí sa stiahli z japonskej spoločnosti do svojich spální a do ríše fantázie anime, videohier, internetu alebo len tak hľadiacich do vesmíru. Stratení vo svojich spálňach vychádzajú len preto, aby si vyzdvihli jedlo, ktoré im matky nechali pred dverami, alebo aby si uprostred noci kúpili bento boxy v 7-Eleven. Je tu nový pohodlný spôsob, ako vypadnúť zo spoločnosti a vyhnúť sa všetkému, čo sa od vás očakáva. V poslednom čase sa tento termín používa aj v súvislosti s podobným spoločenským trendom na Západe.

Dale Beran, vo svojej krátkej histórii anonymnej diskusnej stránky 4chan, pripisuje jej popularitu nedostatku príležitostí pre stratenú generáciu v Spojených štátoch a pýta sa: „Prečo sa teda neuchýliť do suterénov svojich rodičov? A namiesto zúfalstva zo snahy a neúspechu oslavovať nesnahu? Oslavovať ústup do fantazijných svetov počítača.“ Hoci majú tieto formy japonskej a americkej izolácie odlišné príčiny a odlišné dôsledky, obe sú variáciou celosvetového fenoménu NEET (Not in Education, Employment or Training) mladých ľudí a obe sú dôležité pre to, ako uvažujeme o subkultúre; ak vôbec o subkultúre v súčasnosti uvažujeme.

Podľa Murakamiho veľkolepého naratívu sa Japonsko po vojne orientovalo na Západ a zároveň infantilizovalo, v dôsledku čoho sa „kawaii (roztomilá) kultúra stala živou bytosťou, ktorá preniká všetkým“. Ale odkedy to napísal, aj Západ sa stal japonskejším a kawaii: abeceda emoji, estetika filtrov Snapchat, balíčky nálepiek na Facebooku, pokémonmi rozšírená realita, anime; všetky tieto veci pochádzajú z Japonska alebo sa ním inšpirovali, rovnako ako anonymné komunity na diskusných fórach, ktoré zmenili vizuálnu kultúru.

4chan vznikol v roku 2003 ako anglická verzia japonskej stránky 2chan a rovnako ako jeho predchodca bol anonymný a takmer nemoderovaný. Od jednoduchých začiatkov ako nástenka na diskusie o anime a mange sa čoskoro vymkol spod kontroly a vyvinul vlastnú kontrakultúru, ktorá priniesla hnutie Anonymous, nové formy komunikácie prostredníctvom mémov a následne mnohé fašistické mémy z poslednej doby: od digitálnych koláží so žabiakom Pepem až po konšpiračné teórie o večeri Mariny Abramovičovej „Spirit Cooking“, ktorá priviedla Clintonovcov do kontaktu so Satanom. Minulý víkend v rámci pozoruhodne komplikovanej a nebesko-navigačnej umeleckej lúpeže, ktorá zahŕňala štúdium letových modelov z priameho prenosu oblohy v Tennessee, ukradli používatelia 4chan vlajku z predstavenia Shia LaBeoufa „On nás nerozdelí“. Oni naozaj nemajú radi umelcov.

Z hľadiska ich politického vplyvu je síce ťažké pripísať kreslenému žabiakovi prezlečenému za nacistu, že presvedčil mnohých voličov – dokonca aj v roku 2016 –, ale rozšírenosť tohto druhu správ určite pomohla vytvoriť Trumpovo antisystémové presvedčenie v primárkach a vo voľbách a jeho antisystémové presvedčenie bolo jednou z mála vecí, ktoré mu pomohli.

Takashi Murakami: My Lonesome Cowboy, 1998, zdroj: spikeartmagazine.com

4chan vznikol ako diskusný portál pre otaku, čo znamená človeka posadnutého témami ako anime alebo erotizované školáčky, a v januári republikánsky stratég Rick Wilson charakterizoval Trumpových priaznivcov ako „bezdetných slobodných mužov, ktorí masturbujú pri anime“. V katalógu k Murakamiho filmu „Little Boy“ producent anime Tošio Okada v rozhovore s akademikom Kaičiró Morikawom spomína: „Povedali ste, že ‚Otaku je o vektore k dáme [nie je dobrá]. Keď to rozšírim, keď si otaku zvolia túto orientáciu, smerujú k tomu, že sa stávajú čoraz patetickejšími. Zároveň ich baví sledovať, ako sa stávajú čoraz neprijateľnejšími.“ Takéto potešenie z vlastnej opovrhovanosti je hmatateľné aj na extrémnejších nástenkách 4chan, kde používatelia oslavujú vlastnú identifikáciu ako lúzrov, robia cnosť z neúspechu a nesnaženia sa a chvália neprijateľné, pričom prekračovanie hraníc prijateľnosti považujú za zdroj potešenia a možno aj spôsob, ako dať životu zmysel.

Deti nerozumejú mdlému konzervativizmu svojich rodičov. Ale potom rodičia nerozumejú nihilistickému 4chan fašizmu svojich detí.

A predsa Milo Yiannopoulos a Allum Bokhari v knihe „An Establishment Conservative’s Guide to the Alt-Right“ naznačujú, že väčšina tých, ktorí vytvárajú mémy s fašistickými sklonmi, „k tomu nie sú priťahovaní kvôli intelektuálnemu prebudeniu alebo preto, že sú inštinktívne konzervatívni. … k alt-right ich to ťahá z rovnakého dôvodu, ako mladých ľudí Baby Boomers v 60. rokoch minulého storočia k novej ľavici: pretože sľubuje zábavu, transgresiu a výzvu spoločenským normám, ktorým jednoducho nerozumejú“. Inými slovami, je to chorý, zvrátený vtip z voličskej skupiny, ktorá sa podobne ako predtým Anonymous definuje svojou antisystémovosťou. Trollovanie je jednou z charakteristických čŕt kultúry tohto desaťročia a sotva prekvapí, že gang trollov priťahuje prezident, ktorý sám trávi väčšinu času trolovaním svojich nepriateľov na Twitteri. Alebo, že mužov, ktorí údajne masturbujú pri anime, by priťahoval muž, ktorý údajne masturbuje pri zlatých sprchách v moskovskom Ritz-Carlton.

The Return of Doraemon, 1998, zdroj: spikeartmagazine.com

Zdrojom tejto súčasnej nihilistickej tendencie môže byť viacero vecí: sexuálna frustrácia, zúfalstvo z vlastnej situácie, akási dekadencia posledných dní Ríma, strata kontaktu s realitou, ktorú urýchlilo naše zaľúbenie do virtuálneho sveta, alebo mnoho iných vecí. Ale je to spôsobené aj smrťou subkultúry. Maggie Jonesová, ktorá v roku 2006 písala v New York Times o japonských hikikomori, naznačila: „V iných spoločnostiach by reakcia mnohých mladých ľudí bola iná. Ak by nezapadali do hlavného prúdu, mohli by sa pridať ku gangu, stať sa gothikom alebo byť súčasťou inej subkultúry.“ To však neprichádzalo do úvahy; nie preto, že by neexistovala subkultúra, ale preto, že v Japonsku, ako napísal Murakami, „neexistuje žiadna vzdialenosť medzi kultúrou a subkultúrou“. Teraz sa táto vzdialenosť prekonala aj na Západe. Hipsterská kultúra si podmanila všetko: kaviareň je na každom rohu, každý je kreatívec, Teen Vogue je o aktivizme a punk je len ďalšou témou Met Ball. „Alt-right používa dnes už úplne skrachovaný jazyk kontrakultúry a transgresie,“ píše Angela Nagle v Jacobine, „keď hovorí o tom, že je ‚nový punk‘, čo by malo slúžiť ako pripomienka toho, aké prázdne sa tieto myšlienky stali.“

V poslednom desaťročí sa pravica čoraz viac zameriava na mäkkú silu kultúry. Andrew Breitbart, zakladateľ Breitbart News a jeden z architektov pravice, mal mantru – „Politika ide po prúde kultúry“ – čo znamená, že kultúra sa musí zmeniť skôr, ako sa zmení politika, a často hľadal zvláštne, transgresívne postavy, ktoré by mohol využiť. Breitbartov chránenec Steve Bannon, ktorý teraz riadi Biely dom, si podľa portálu Politico udržiaval „tím vo vojnovej miestnosti v Trump Tower…, ktorý monitoroval trendy v sociálnych médiách“, ako napríklad groteskné mémy vytvorené v útrobách 4chanu a šírené po celom svete. Došlo k superflákaniu kultúry a nová generácia politických technológov pracuje na tom, ako to využiť. Zatiaľ čo kultúrny establišment má väčší záujem ako kedykoľvek predtým, aby sa jeho predmetom stala ľavicová politika, a anonymní tvorcovia mémov zaplavujúci internet obrázkami a konšpiráciami chcú väčšinou chaos a smiech, pravicoví politickí technológovia, ako je Bannon, nachádzajú spôsoby, ako tieto nové formy nihilistickej kontrakultúry využiť vo svoj prospech.

 

DEAN KISSICK momentálne žije ako hikikomori vo svojej detskej izbe v Oxforde.

 

 

 

29 / 4 / 2017
by Dean Kissick
Zdieľaj na Facebook