Rozhovor / Výstava WALDEN, zámok Hollenegg (AT)

Rozhovor s kurátorkou Alice Stori Liechtenstein o výstave Walden a s Crafting Plastics! Studio, ktorí sú jej tohoročnou súčasťou.

Platformu Schloss Hollenegg for Design založila Alice Stori Liechtenstein, ktorá sa s manželom Alfredom a troma deťmi presťahovala pred pár rokmi do zámku Hollenegg (z roku 1163).

Od roku 2015 začala Alice poskytovať priestor zámku a podporovať mladých perspektívnych (ako ich ona volá emerging) dizajnérov, s cieľom vytvoriť priestor pre výskum, koncentrované premýšľanie aj kritický prístup. Každý rok pozýva 3-4 dizajnérov na rezidenciu. Tí strávia cca. 10 dní na zámku a pracujú na tému, ktorú pripraví kurátorka. Projekty sú potom o rok neskôr súčasťou výstavy, ktorú tvoria aj práce ďalších, zhruba 20 dizajnérov zo sveta. Rozprávali sme sa s Alice Stori Liechtenstein a s dizajnérmi z Crafting Plastics!, ktorí sa predstavujú na aktuálnej výstave Walden, otvorenej vďaka pandémii v špeciálnych podmienkach začiatkom mája.

Rozhovor s Alice Stori Liechtenstein

LH: Výstava Walden na zámku Hollenegg sa tentokrát konala za neštandardných okolností – na pozadí svetovej pandémie – ako ste ju prežili vy a ako ovplyvnila váš pôvodný kurátorský koncept?

ASL: Dlhú dobu som si to nechcela priznať, bola som presvedčená, že ju budeme môcť otvoriť pre verejnosť. Keď som si teda konečne uvedomila, že to nepôjde, na chvíľu som mala pocit porážky. Ale ihneď nato mi došlo, že ju jednoducho nemôžem zrušiť. Preto som sa rozhodla, že je to prekrásna príležitosť na experimentovanie s rôznymi médiami. Urobili sme video a 3D-mapping miestností, aby si diváci a diváčky mohli prezrieť výstavu online. Tiež sme streamovali vernisáž! Je zrejmé, že nech už je technológia akákoľvek skvelá, nikdy nebude môcť nahradiť fyzickú prítomnosť. Je však úžasné, že máme k dispozícii prostriedky, ktoré nám dovoľujú objavovať a skúmať aj v čase, keď cestovať nie je možné.

Pôvodná myšlienka výstavy sa veľmi úzko týkala prírody, menovite toho, aký k nej prechovávame vzťah, ktorý je nefunkčný a postavený na mocenských základoch. No a teraz sa príroda ukázala v celej svojej sile – jeden mikroskopický vírus paralyzoval takmer celý svet.

Myslíte, že táto nová skutočnosť, zážitok, posunie spoločnosť ku konkrétnym zmenám v kontexte klimatickej krízy? Ako to podľa vás zmení dizajnérsku komunitu a jej priority? Alebo sú to predčasné úvahy?

Myslím si, že predtým, ako budeme môcť zachraňovať planétu, musíme zmeniť náš prístup k prírode. Nepovažujem za nutné vyberať si medzi technológiu a životným prostredím, či medzi umelým a prirodzeným, ale určite musíme zmeniť naše chápanie toho, čo to znamená žiť v symbióze s prírodou. Príroda nie je romantická, nemôžeme si vyberať len jej hygienickú, domestikovanú verziu. Musíme na ňu prestať nazerať ako na záhradný reliéf, ktorý treba skrotiť či chrániť. Musíme objať tú nedomestikovanú, divokú stránku prírody a nechať zákutia divočiny, aby prevzali nadvládu. Počas lockdown-u sme bažili po kontakte s prírodou; ukázal nám, že akonáhle odstúpime do úzadia, vzniká tým miesto pre rastliny a zvieratá, ktoré si berú svoje prirodzené prostredie späť. Dúfam, že na to, čo sme zažili, len tak ľahko nezabudneme.

Mohli by ste nám trochu poodhaliť zákulisie výstav súčasného dizajnu na zámku Hollenegg? Viem, že ste kurátorovali niekoľko výstav.

Schloss Hollenegg for Design (Zámok Hollenegg pre dizajn) je nezisková organizácia, ktorej cieľom je podporovať vývoj a chápanie kultúry dizajnu. Vytvára miesto pre výskum dizajnu, myslenie o dizajne a kritiku dizajnu a ponúka tak platformu pre mladých, talentovaných a nových nádejných (emerging) dizajnérov a dizajnérky. Za uplynulých päť rokov sme každý rok usporiadali výstavu súčasného dizajnu v historických miestnostiach zámku, ktoré inak nebývajú otvorené pre verejnosť. Hlavnou myšlienkou je rozprúdiť diskusiu o spoločensky závažných témach a ponúknuť kultúrny program aj mimo mestského priestoru.

WALDEN 2020, zámok Hollenegg, screenshot z virtuálnej prezentácie.

Poďme konkrétne k výstave Walden. Ako ste naformulovali zadanie pre pozvaných dizajnérov a dizajnérky a kde sa ukázali limity?

Pokyny boli veľmi jasné: Chcela som udržať rozhovor o ekológii pri živote, ale bez všetkých tých v súčasnosti bežných spolitizovaných naratívov a naratívov, ktoré majú v človeku vyvolať pocit viny. Preto som ich poprosila, aby priniesli niečo z divočiny do nášho všedného života. Väčšina vystavovaných projektov bola špeciálne navrhnutá a vyrobená pre výstavu, takže finálny výsledok do veľkej miery vytvarovali dizajnéri. Na začiatku som im dala zadanie a potom som ich už len usmerňovala, aby projekty boli rôznorodé, a zároveň sa dopĺňali. No tiež im ponechávam veľa slobody na rozvoj myšlienok a vízií.

V heštegoch k výstave pracujete s pojmom cirkulárny dizajn. Mohli by ste to viac vysvetliť? Ako ho vnímate vy v kontexte výstavy aj súčasnej dizajnérskej scény?

Cirkulárny dizajn sa riadi zásadami cirkulárnej ekonomiky, cieľom ktorej je obmedzenie odpadu a opätovné využívanie či recyklácia zdrojov. Cirkulárny dizajn by mal navrhovať produkty s dlhším využitím a hľadá inovatívne spôsoby využívania odpadu ako výrobného zdroja. Je to jedno z riešení, ako vyrábať veci a ako vytvoriť systém šetrnejší k životnému prostrediu.

Ktoré z vystavených prác projektov vás osobne najviac oslovili? Prekvapilo vás niečo?

Vždy ma vie prekvapiť, ako dizajnéri či dizajnérky na rezidencii zareagujú nielen na zadanie, ale aj na zámok, ako rôzne dokážu vtesnať svoj štýl a výskum do tohto historického miesta, ktoré určitým spôsobom aj zväzuje. Napríklad Crafting Plastics dokázali do priestoru vložiť absolútne organicky svoje okno, Charlap Hyman a Herrero vytvorili nadčasovú tapetu, Klemens Schillinger navrhol lampu pre tie miestnosti, kde nie je zavedená elektrina, a Marlene Huissoud sa zas inšpirovala hmyzom, ktorý obýva šľahúne popínavých rastlín.

Myslíte si, že po koronakríze sa svet vráti späť, alebo čo je pre vás na tomto období zaujímavé?

Určite by som bola veľmi rada, keby sa niektoré veci vrátili – chýba mi spoločnosť, pracovné kontakty a cestovanie. Niektoré zmeny, ktoré sa už i tak boli na spadnutie, sa však urýchlili. Stále sa snažím predstaviť si, ako konkrétne sa veci zmenia. V každom prípade, určite budeme považovať omnoho menej vecí za samozrejmosť!

OFF-GRID LAMP, Klemens Schillinger, screenshot z virtuálnej prezentácie.

THE ARCH, Crafting Plastics! Studio, screenshot z virtuálnej prezentácie.

Alice Stori Liechtenstein

Rozhovor s Crafting Plastics!

LH: V čom vás oslovila koncepcia výstavy Walden?

CP: Téma výstavy Walden nám bola predstavená už počas našej rezidencie v zámku Hollenegg v lete 2019. Strávili sme tu skvelých 10 dní. Majitelia nám sprístupnili všetky miestnosti, napríklad sály s množstvami cenných kníh, dokumentov a artefaktov rodiny Liechtensteinovcov od konca 17. storočia. Bolo fasicnujúce videť takúto ucelenú zbierku a byť v tom prostredí. Koncepcia výstavy sa v tom čase ešte formovala, no dostali do rúk knižku od Itala Calvina, The Baron in the Trees, ktorá bola hlavnou inšpiráciou pre koncept Walden-u.

Povedali sme si, že výstava by mala otvoriť diskusie o súčasných, či budúcich vzťahoch medzi prírodou a človekom v akomsi prirodzenejšom, divokejšom súznení. Bolo zaujímavé nad tým premýšľať v kontexte historického zámku z 11. storočia, v ktorom akoby sa zastavil čas a divoká príroda v okolí nemala na neho až taký dosah, pretože bol stáročia udržiavaný rodinou Lichtenštajnovcov.

Nás zaujali dve veci – akýsi stret dvoch svetov vonkajšieho – divokého vs. vnútorného, ktorý tvoril ,safe’ place.  A potom čas, ktorý akoby tam ani neplynul v spojení s materiálmi, ktoré v zámku pretrvali storočia. Veľa času sme strávili pozorovaním okolia zvnútra a rozhodli sme sa pracovať s priestorom medzi týmito dva svetmi. Chceli sme pracovať s pohľadom na krajinu, ktorú v našich očiach mení to, cez aký prostriedok/ materiál sa na ňu pozeráme. 

Na druhej strane sme uvažovali nad tým, koľko by mala naša intervencia do zámku prežiť, vydržať. Mala by nás prežiť a zostať storočia? Alebo by sme už s ohľadom na súčasné premnoženie produktov a ľudí mali dizajnovať veci, ktoré tu zostanú presne toľko, koľko musia a potom ,splynú’ s prírodou?

Najviac sme premýšľali o čase a materiáli Rozhodli sme sa prepojiť materiál súčasno-budúcnosti, ktorý je pre našu tvorbu typický – prírodný bioplast a lokálny material, s ktorým rodina Liechtensteinovcom stáročia pracuje (vlastnia pílu) – drevo.  Chceli sme vytvoriť intervenciu, ktorá bude spojená iba z týchto dvoch materiálov, bez použitia skrutiek, či lepidla. Tak, aby sa eventuálne mohli spoločne rozložiť za pár desiatok rokov a nezanechali negatívnu stopu. Konštrukciu sme realizovali v spolupráci so šikovným dizajnérom a remeselnikom Petrom Liškom, ktorý dlhodobo pracuje na udržateľnom spôsobe spájania dreva.

Výsledkom je ,the Arch’, okno, cez ktoré sme chceli priniesť nový pohľad na okolitú krajinu. Bioplastové dosky z Nuatanu sú navrhnuté tak, že sú translucentné a jeho časti menia tonalitu počas jednotlivých fáz dňa. Zároveň je naše okno/stena funkčným a hravým objektom, jednotlivé časti vieš zatvárať a otvárať, ručne, cez slidovanie a dotykom s jednotlivými doskami.

THE ARCH, Crafting Plastics! Studio, foto: Adam Šakový.

V heštegoch k výstave pracujete s pojmom cirkulárny dizajn. Mohla by si viac vysvetliť, ako to vnímaš ty v kontexte výstavy aj súčasnej dizajnérskej scény?

Cirkulárny dizajn je pre nás akýmsi východiskom a znamená byť si vedomý celého cyklu života produktu či projektu, na ktorom pracujeme. Cirkulárny dizajn je apelom na lineárny spôsob navrhovania a výroby produktov, v ktorom je dôležitý iba čas jeho využívania a to, čo sa stane potom by už mal riešiť niekto iný. My si myslíme, že rozmýšľať nad materiálmi a jeho ekologickým dopadom by malo byť MUST pre každého dizajnéra a jeho prax. Keď sa to tak stane, možno už nebude treba žiadne špeciálne hashtagy 🙂 Dizajnéri, ktorých Alice vyberala na túto výstavu sú tvorcovia, pre ktorých je udržateľný dizajn základom. A to sa nemusí nevyhnutne týkať iba tvorby nových materiálov.Mnoho z nich tvorí nové procesy produkcie, či skúmajú práve vzťahy medzi životom ľudí a iných obyvateľov tejto planéty. Za posledných 5 rokov sa cirkulárny dizajn dostáva, čím ďalej do popredia. Je to dobre, pretože sú mnohé projekty, ktoré naozaj idú do hĺbky problematiky. Myslíme si, že úlohou dizajnéra v súčasnosti by malo byť hľadanie spôsobov ako cez vlastnú prax navigovať aj priemysel aby menil svoje procesy z lineárnych na cirkulárne.

Výstava sa otvára v čase pandémie, teda v čase, keď sme silno pocítili akí sme malí oproti prírode a to poznanie bolo zhodou okolností aj jedno z východísk výstavy (kurátorky Alice Stori Liechtenstein). Ako zasiahla pandémia konkrétne do procesu príprav? Aj do vzniku vašej práce?     

Vďaka pandémií sme mali viac času na odovzdanie a Peter Liška neskolaboval 😀 (píše Mirko) – (Miro Král) 

Výroba nášho objektu bola pomerne zdĺhavá. Vedeli sme, čo chceme, ale hľadanie finálnej konštrukcie a aj postupné navrhovanie a doladovanie detailov sme robili v procese. Čiže sme mali o niečo viac času a to bolo dobre. Bohužiaľ sme nemohli ísť osobne na zámok inštalovať a hoci sa celá výstava fyzicky realizovala, jej otvorenie prebehlo online. Minulý rok sme v Schloss Hollenegg boli súčasťou Ad Mensam výstavy a hoci je veľkolepé otvorenie nezabudnuteľným zážitkom, nie je toľko ľudí, ktorí budú cestovať za Graz (tam sa nachádza ich zámok) počas trvania výstavy. Kvôli situácií s Covid- 19 sa Alice rozhodla urobiť 3D výstavu. Všetky projekty a otvorené miestnosti si tak mohli ľudia pozrieť do konca mája online na webe Schloss Hollenegg a na Adorno. Podľa mňa to je skvelý prostriedok  a otvoriť takýto špecifický priestor širokej verejnosti. 

THE ARCH, Crafting Plastics! Studio, foto: Adam Šakový.

Povedz niečo viac o výstave. Ktoré z vystavených prác projektov ťa najviac oslovili a prečo? 

Veľmi nás bavil projekt od Jonasa Edvarda, ktorý pracoval s hubami, konkrétne hlivou ustricovou. V priebehu niekoľkých týždňov spolu  s textilnými  a konopnými vláknami vytvoril pružnú textíliu a potom to dopestoval do pevnej kompozitnej štruktúry. Z nej potom vytvoril stoličku, ktorá po kompostovaní môže zlepšiť kvalitu pôdy. Ďalším zaujímavým projektom je Limted Grasses od našich obľúbených mischer’traxler ktorý patrí do ich projektov sústreďiacich sa na ohorozený hmyz a huby. Tento projekt sa zameriava na flóru, konkrétne na druh pšeničnej trávy, ktorej momentálne v Rakúsku zostalo už iba okolo 200. 

A ešte by sme spomenuli Dry WC od Arvid & Marie, ktorý sa javí ako totem, ale v skutočnosti je to suchá toaleta. Hlavným princípom suchej toalety je zhromažďovať ľudský odpad na kompost a použitie ho ako hnojiva, namiesto jeho spláchnutia. Dry WC je niečo ako pamätník staršieho systému, archeologickým pozostatkom budúcnosti a alternatívou súčasnosti, ktorým je toaleta skrývajúca za hladkými krivkami objektu.

Prípadne Summloch od BNAG, kde je zaujímava interakcia s objektom, ktorý má bzučiace diery. Ak do neho dáte hlavu budete počuť bzučanie a bzučanie, ktoré vydávate vy spôsobuje rezonáciu objektu. Vibrácie a brnenie v tele by malo vyústiť v harmonickom pocite pohody. 

Inak ale je ťažké hodnotiť bez toho aby sme pri objektoch aj fyzicky stáli alebo sa ich dotkli. Predsalen poznáme ich len z online priestoru.

Chápem, limity online sveta sú zrejmé, a je nám po tejto pandémii jasné, že reálny kontakt vedia nahradiť len do istej miery.

 

https://www.schlosshollenegg.at/exhibitions/walden
https://www.craftingplastics.com/
25 / 6 / 2020
by Ľubica Hustá
Zdieľaj na Facebook