Blízke veci / SAŠA GABRIŽOVÁ

Priateľ kabát

Pred naším stretnutím mi Saša avizovala, že si vyberá spomedzi troch (blízkych) objektov. Netušila som, aký bude víťaz, a s týmto príjemným očakávaním som vstúpila do jej bytu na Štefánikovej. Bola aj nebola som prekvapená, keď do izby priniesla vešiak, na ktorom visel on – kabát. Saša mi porozprávala o tom, aký hlboký vzťah si dokážeme vytvoriť s kusom oblečenia – a ako s tým súvisí aj to, ako a kým bol vytvorený.

Keď si mi napísala “blízke veci”, páčila sa mi tá hra v názve, že hovorí aj o fyzickej blízkosti. A toto je naozaj objekt, ktorý je zároveň aj subjektom. Okrem toho, že kopíruje líniu mojej telesnej schránky, je jednoducho aj úplne svojský. Predovšetkým mám pocit, že sa zaodievame navzájom – on oblieka mňa, ja mu zase prepožičiavam moju identitu a dotváram tak tú jeho.

Kabát som si kúpila v roku 2018. Je z obdobia, keď pôvodnú československú značku NEHERA, ktorá fungovala celosvetovo od 30-tych rokov minulého storočia, prinavrátili na trh noví majitelia a dali jej súčasnú podobu. Vtedy tam pôsobil francúzsky dizajnér Samuel Drira, ktorý predtým pracoval pre módne domy ako Hermés alebo The Row, a značke nanovo zadefinoval identitu. Tu mal úplne čistý priestor, vytvoriť niečo nové, a súčasne nadviazať na tradíciu a kvalitu, ktorá fungovala takmer pred sto rokmi.

Pod jeho vedením vznikol aj tento kabát. Páčilo sa mi, ako Drira do svojej práce pre NEHERU pretavil určitú víziu modernej ženy a aké ciele si pritom kládol. Každý odev bol zároveň akousi analýzou spôsobu, akým sa v ňom niekto bude pohybovať a ako bude reagovať na reč tela. Tento môj “Drirov” kabát je fúziou východného, japonského kimonového strihu s istým “western twistom”.

Spätne som si uvedomila, že odkedy ho mám, prešla som nejakým procesom sebauvedomenia v rámci nakupovania a začala som vyhľadávať nie len lokálnu, ale aj konštrukčne analyticky premyslenú tvorbu, či už oblečenie alebo predmety, ktorými sa obklopujem. Tento kabát bol v podstate tým úvodným krokom.

Keď som si ho kúpila, bolo zrovna najhorúcejšie leto – a ja som si ho už tak veľmi túžila obliecť! Náš zoznamovací moment tak prebehol až o niekoľko týždňov, v Dánsku, kam ma pozvali do poroty filmového festivalu v Odense. Bol september, a ja som sa totálne potešila: september! Dánsko! To znie ako kombinácia dokonalých poveternostných podmienok pre mňa a môj nový kabát! Keď som si ho konečne obliekla, zaodela som sa do istej role, ktorú hrám veľmi rada. Vystúpim z vlaku v tomto kabáte, prídem v ňom na recepciu v Hoteli Plaza, poviem, že mám rezerváciu (smiech)…

Odvtedy sme spolu precestovali viacero krajín…dokonca kontinentov. Bola som s ním na ceste po Amerike a ešte dlho po návrate som si nechala vo vreckách zrnká piesku, ktoré mi tam nafúkal vietor pri Atlantickom oceáne. Hoci je to pre mňa vzácny objekt, nosím ho so sebou všade a nebojím sa oň. Spolu prežívame filmové momenty. Je pre mňa takmer ako človek, blízka osoba. Keď je teplo, dáme si na pár mesiacov pauzu…a potom sa na seba znova môžeme tešiť.

Myslím pritom aj na Patti Smith, ktorá v knihe M Train spomína na svoj kabát značky Comme des Garçons, ktorý od niekoho dostala, a stalo sa, že ho stratila. Bol to čierny kabát, ktorý nosila úplne vždy a všade, a v knihe o ňom napísala prenádhernú stať. Keď ho stratila, mala pocit, akoby prišla o dobrého priateľa. Tomu úplne rozumiem – taký kabát s človekom prežíva dôležité chvíle, pasáže života – a ako pekne nám vie správny odev dotvoriť moment. Mám na mysli pocit, keď sa v špeciálnom momente ocitneš v tom správnom materiály, ktorý pracuje s pokožkou, je ľahký a vejivý, alebo je vlnený a ťažký, a vie ťa “uzemniť”, vybalansovať. To sa mi na tom páči.

A ešte jeden dôvod, prečo som si vybrala kabát – je to objekt, ktorý je “aktívny”, je neustále v pohybe. Mala som pocit, že sa to ku mne hodí viac, ako keby som si vybrala pasívny objekt. Tie mám rada, lebo vytvárajú pocit domova, ale taký kabát je element v pohybe, a stretáva sa so živlami – s vetrom, dažďom, všetko to do seba vstrebáva.

Kabát už nevyzerá tak, ako som si ho kúpila, ale tvarové zadefinovanie je kvalitné, stále drží. Na vreckách je najviac vidno, ako sme sa už zblížili – ja totiž nosím veľmi často veci vo vreckách…všetko! Do jedného si hodím peňaženku, kľúče, do druhého sa vojde celá kniha, a idem na kávu.

Dokonca som si o ňom napísala pár statí do denníka. Napríklad, keď som ho niesla do čistiarne – to bol naozaj stresový moment. Ale tá pani sa ho dotýkala presnými a precíznymi pohybmi, ktoré boli zároveň rázne. A mala dlhé ružové gélové nechty s trblietkami. Vyhodnotila som, že v jej opatere bude v poriadku.

Ako tam tak ležal na pultíku v čistiarni, hovorila som si, že ho síce vlastním, ale on je taký…skutočne nezávislý kabát. Myslím že aj ja, aj on si vážime, že môžeme byť spolu, ale dávame si aj tú vzájomnú voľnosť.

“Every morning, I got up, put on my coat and watch cap, grabbed my pen and notebook, and headed across Sixth Avenue to my cafe. I loved my coat and the cafe and my morning routine. It was the clearest and simplest expression of my solitary identity.”
(Patti Smith, M Train)

Alexandra Gabrižová v súčasnosti pracuje ako koordinátorka Festivalového oddelenia na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, kde zároveň vedie seminár o festivalových stratégiách. Pod značkou Disco Sailing sa venuje propagácii slovenských krátkometrážnych filmov a vyvíjaniu festivalových stratégií pre viaceré nezávislé produkčné spoločnosti. Ako členka redakcie sa spolupodieľa na tvorbe a obsahu filmologického online portálu Kinečko a príležitostne publikuje vo viacerých periodikách so zameraním na film. Má ukončené magisterské štúdium na katedre Audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU.
16 / 6 / 2021
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook