Blízke veci / ŽIVOTY TABERYHO LAMPY

V antikvariáte, na návšteve v cudzej obývačke, u starých rodičov. Na blšáku v cudzokrajnom meste, keď si čupneme na zem, aby sme sa priblížili k tomu, čo leží na starej deke, k tomu, čo v nás vzbudzuje neodolateľné nutkanie dotknúť sa.

Zakaždým, keď do rúk vezmeme objekt, dotýkame sa dvoch príbehov. Prvým je príbeh jeho tvorcu či tvorkyne, zámer, vďaka ktorému sa predmet stal, nadobudol hmotu, tvar. Druhú vrstvu tvorí príbeh objektu a jeho prítomnosti vo svete: objekt ako súčasť života toho, kto si vybral s ním žiť.

Kávová šálka, stôl, lampa; každá vec skrýva viac, než len to, čo vidíme. Ten, kto dá objektu život, vytvára niečo, čo postupne presiahne svoj praktický účel. Takmer každý predmet sa raz stane súčasťou životného príbehu – nezávisle rastúceho, rozvetvujúceho sa naratívu, nad ktorým už sám tvorca nemá žiadnu moc. Príbehy vecí sa od istého momentu odvíjajú úplne nezávisle: ocitnú sa v toku obyčajných alebo dramatických osudov, zmien režimov, sú vystavené napospas celej rade majiteľov, migrujú z bytu do bytu, vpletené do rodinných konštelácií. Nič sa nedá tušiť dopredu. A predsa, vytvoriť objekt a vyslať ho do sveta znamená vedieť, že môžeme preniknúť do ľudských životov a niekedy dokonca spoluvytvárať ich zmysel.

Šálka, váza, lampa. V socialistickom Československu patril dizajn k tomu dobrému, čo vzniklo. Či už v architektúre, alebo pri úžitkových predmetoch nám táto doba zanechala množstvo hodnotných kúskov, ktoré k nám stále prehovárajú s nemennou intenzitou, vznešenosťou, kvalitou. Šesťdesiate, sedemdesiate, či osemdesiate roky: na jednej strane bol výber sortimentu úžitkových predmetov tak úzky, že sa bežné domácnosti vo väčších či menších fragmentoch na seba podobali. Na druhej strane, to, čo v nich bolo k videniu, malo väčšinou svoju kvalitu a štýl. Nie, žeby vtedy mali všetci obyvatelia vkus, ktorý zrazu s príchodom 90tych rokov stratili – to len nevkus v tých časoch veľmi nebol v ponuke.

Medzi ikonické kúsky z tohto obdobia patrí séria červených stolových lámp navrhnutá českým dizajnérom Štepánom Tabery na konci 60-tych rokov. Do veľkovýroby sa dostali o desaťročie neskôr v českom závode OPP Jihlava. Vyrábali sa až po dve dekády v niekoľkých tvarových prevedeniach, líšiac sa od seba výškou a zakrivením tvaru. Asi najznámejšiou sa stala tá najvýraznejšia zo série, produkovaná pod nie úplne atmosferickým názvom Typ M 24. Popularita lampy bola obrovská, dostala sa snáď do každého druhého príbytku v Československu. O Taberym a jeho ikonickej tvorbe sa toho napísalo málo. Ktovie, z čoho pri tvorbe týchto tvarov vychádzal. Lampy vznikali, práve keď na Západe vrcholilo obdobie pop-artu a určite do neho štýlovo zapadajú. Okrem veľmi štylizovaného stromu alebo huby lampa tvarovo neevokuje nič. Je to čistá abstrakcia a predsa jej vzhľad láka, provokuje, vyžaduje zaujať postoj. Stojí na kruhovej podeste, (na počiatku výroby bola z mosadze, neskôr z plastu), ktorá sa jemne zužuje, aby sa vzápätí dramaticky, ale stále elegantne, rozšírila do vypuklého konkávneho tvaru. Sú to krásne, skutočne nadčasové kúsky, ktoré pôsobia exkluzívne nielen kvôli dizajnu, ale aj použitému materiálu. Sú vyrobené z opálového skla, pričom ich tvorí vnútorná biela a vonkajšia červená vrstva. Po jej zažnutí celá miestnoť očervenie mäkkým, oranžovo-červenkastým jasom. Predstavujem si, že v československých bytoch lampa robila atmosféru ako v najdekadentnejšom “západniarskom” klube.

Pán Tabery vytvoril ikonický objekt, ktorý sa stal tichým pozorovateľom celých dekád rodinného života. Táto lampa: objekt s názorom a silnou prítomnosťou, podivuhodným tvarom a atmosferickým svetlom, všetko len nie nevýrazný kus. Bohémsky dotyk každodenného života. A dnes? Veľmi žiadaný retro objekt, vzácny artikel na online bazároch, neoficiálne kultúrne dedičstvo, ku ktorému sa emocionálne vzťahuje minimálne celá jedna generácia.

Koľkými príbehmi sa táto lampa preplietla?

Som majiteľkou jednej z Taberyho lámp. Má toľko rokov, koľko ja. Bola mojou ešte predtým, než som sa naučila chodiť. Vybrala ju mama.

V deň mojich narodenín dostanem od mojej mamy, rok po roku, takmer rovnakú správu. Väčšinou mi napíše, ako sa vydala večer 24. novembra do pôrodnice len v hnedých poltopánkach, lebo jeseň roku 1982 bola teplá. Keď si sa narodila, mrholilo, napíše vzápätí. Vždy si spomeniem na dramatické detaily môjho narodenia, ktoré mi opisovala tak, že sa takmer stali mojimi vlastnými spomienkami. Je to taká klasická pôrodná story z obdobia socializmu. Nechali ju príliš dlho čakať, samotnú po celú noc, v nehostinných podmienkach chodby malej miestnej nemocnice, a potom, ako to už mamu nadránom prestalo baviť, alebo skôr cítila, že je čas, tak sa sama, bez vyzvania, vydala do pôrodnej sály, aby nahnevaný a protestujúci lekár vzápätí zistil, že pôrod je už v pokročilom štádiu a v záujme všetkých treba ihneď konať. Niekedy rozmýšľam, či to, čo ju primälo k porušeniu pravidiel, bola mamina povaha, alebo silný inštinkt a že ak by nekonala, možno by som tu dnes nebola.

A potom tu bol môj otec – teda skôr nebol. Bola som zatajené dieťa, otec mal v dobe môjho príchodu na svet už svoju vlastnú, veľkú rodinu. Bola som maminým vysnívaným, a otcovým vedľajším projektom.

Mama bola veľmi sklamaná, keď nás po mojom narodení neprišiel pozrieť do nemocnice. Myslím, že mu to, napriek všetkým okolnostiam, nikdy neodpustila.

Po rokoch mi povedala: Chcela som si to vynahradiť, a rozhodla som sa kúpiť sama sebe darček. Lampu som prvýkrát videla u tvojej krstnej mamy. Jednoducho sa mi páčila, povedala mi.

Taberyho lampa stála dlhý čas na bielej komode v našej spoločnej izbe. Ako dieťa som ju nemala rada, spomínam si na čudesné pocity, ktoré vo mne vyvolávala. Zdala sa mi divná, chladná, cudzorodá. V našom byte bola určite tým najavantgardnejším kúskom.

O mnoho rokov neskôr ma začala záhadným spôsobom priťahovať. Cítila som, že od nej nechcem byť oddelená. Vzácny objekt s dvojitým príbehom som si presťahovala do Bratislavy. Išla so mnou z bytu do bytu. Každú párty som prežila s latentným strachom, že sa rozbije. Vydržala. Je to zvláštne, ale do dnešného dňa mám pocit, že na nej visí môj život, že ak sa lampe niečo stane, môže ma to zásadným spôsobom ovplyvniť.

Lampa mojej matky, stred osobného vesmíru, objekt, ktorý vlastne symbolizuje život, ktorý mi dala. Lampa ako emocionálne dedičstvo. Jeden príbeh z mnohých, a nič netušiaci pán Tabery.

Lampa a jej nemateriálne, červené svetlo. Ľudia dlho verili, že i predmety v sebe skrývajú zvláštnu moc, ich funkciu videli ďaleko za hranicou praktickosti. V čom tkvie tajná sila tejto Taberyho lampy vie len moja mama.

9 / 2 / 2021
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook