Mestá v meste / ROBOTNÍCKE KOLÓNIE

Robotnícke kolónie boli produktom prevažne 19. storočia, ako typológia súvisiaca s vtedajšou urbanizáciou, ktorú poháňala industrializácia. Poňaté ako typ boli najmä v krajinách, ktoré sa najvehementnejšie oddali tejto transformácii ekonomiky a spoločnosti. Vo Veľkej Británii a neskôr, v druhej polovici storočia, v Nemecku, ktoré malo významný a priamy vplyv na náš región. To však neznamená, že takéto kolónie neboli stavané aj v ďalších krajinách. Naopak, v danej dobe bola informačná výmena medzi krajinami na vysokej úrovni, preberanie koncepcií en bloc fungovalo. Tam, kde sa stavali fabriky, bolo nutné zabezpečiť bývanie pre robotníkov, ktorí často pochádzali z vidieka. Kapacity miest nestačili. Kolónie boli stavané na periférii, v dostupnej vzdialenosti od tovární, avšak v nadväznosti na mesto. Boli sebestačné a okrem ubytovacích kapacít často ponúkali aj spoločenské priestory, školy, obchody a určitý priestor pre osobné vyžitie, ako napríklad záhrady. Osobitnou kategóriou boli celé robotnícke mestá, so svojím až paralelným štátnym aparátom, ideológiou a podobne. Tie sú však typologicky už v inej mierke než kolónie, ktoré bývali rozsahovo obmedzenejšie, často ako menšie usadlosti.

Je nutné podotknúť, že výraz “robotnícka kolónia” má rôzne významy v závislosti na lokálnej histórii. V anglosaských krajinách sa tak pomenúvajú usadlosti, pri vzniku ktorých bola prítomná aj určitá ideologická nadstavba, povýšená nad pragmatickú potrebu zabezpečenia bývania. V USA tento výraz súvisel najmä s kolonizáciou západu. Severoamerické kolónie boli skoro až nezávislými “kapitalistickymi mini-štátmi” vo vlastníctve továrnikov. Organizácia a pravidlá, ktoré museli obyvatelia dodržiavať, často úzko súviseli s kresťanskou morálkou cirkví, ktoré tu pôsobili. Tieto kolónie tak mali aj istý “charitatívny” rozmer, spočívajúci v zabezpečení morálneho života jedincov, ktorí z rôznych dôvodov odišli hľadať šťastie mimo východného pobrežia. Podobný charitatívny rozmer mali aj rôzne poľnohospodárske kolónie vo Veľkej Británii. Tie boli zakladané za účelom poskytnutia práce a “cnostnejšieho” života pre ľudí, ktorí zväčša vandrovali krajinou. V Británii mal vznik robotníckych kolónií úzky súvis s budovaním sociálne cítiacej politiky. Najrannejšie kolónie vznikali koncom 18. storočia. Najznámejšou bola New Lanark[1] z roku 1786 v Škótsku. Od roku 1800 ju viedol Robert Owen, textilný továrnik, predstaviteľ družstevného hnutia a sociálny reformátor, zakladateľ utopického socializmu.[2]

Návrh robotníckej kolónie New Harmony, Rober Owen, 1825, zdroj: University of London.

Kolónie vznikajúce v blízkostí rastúcich miest (tiež prípad Bratislavy) však veľmi rýchlo prestali kapacitne postačovať. Často už pomerne rýchlo po svojom vzniku nedokázali ubytovať všetkých robotníkov. Prideľované boli buď tým, ktorí prišli ako prví, alebo selektívne vyššej a dôležitejšej vrstve zamestnancov. Nie však pracovníkom, ktorí bývanie potrebovali najviac. Radoví robotníci nemali v danej dobe zaručené základné práva a fluktuácia na trhu práce bola vysoká. Je pravdepodobné, že nemalá časť zamestnancov žila v nevhodných podmienkach, čoho dôkazom je aj stupňujúca sa kríza bývania a politická kritika tohto problému trvajúca až do polovice 20. storočia. V tomto kontexte robotnícke kolónie poskytovali akýsi romantizujúci naratív o dobrodinnom továrnikovi, ktorý si svojich zamestnancov hýčka. Sociálna práca manažmentu podnikov tak bola súbežne aj nástrojom budovania korporátnej mytológie.

Schulpeho kolónia, premet zástavby pôvodných objektov na súčasnú katastrálnu mapu.

 

Bratislava, ako periférne mesto Uhorska, bola síce industrializovaná, avšak v obmedzenejšej miere ako metropoly Budapešť, Viedeň, či česká časť Habsburskej monarchie. Zásadnými strategickými podnikmi boli chemický závod Alfreda Nobela – Dynamitka – založený roku 1873, či rafinéria Apollo, založená koncom 19. storočia. Sídlilo tu aj množstvo menšej a stredne veľkej výroby. Zásadným posunom ku spriemyselneniu bolo Rakúsko-Uhorské vyrovnanie v roku 1867, ktoré umožnilo a akcelerovalo vstup nemeckého a rakúskeho kapitálu do mesta. Od sedemdesiatych rokov 19. storočia tak možno hovoriť o zásadnej premene charakteru mesta.  Obyvateľstvo, ktoré sa do Bratislavy prisťahovalo z vidieka, nemalo adekvátne životné podmienky a dostupné kapacity pre bývanie. V tomto období sa otázka ich bývania začala pomerne rýchlo riešiť. V prvom rade sa konvertovali jestvujúce objekty v dostupnosti priemyselných štvrtí. V zóne Blumentál – Radlinského a Vazovova Ulica, v blízkosti vtedajšej fabriky na kefy, či tabakovej továrne, boli upravené stavby, ktoré pôvodne slúžili ako kasárne či skladové objekty – tzv. Walterskirchenove domy. Tie mali pavlačovú dispozíciu so zdieľaným hygienickým vybavením, boli dvojpodlažné a dvory boli zväčša neobytné – slúžili najmä ako sklad uhlia.

Prvou prípadovou štúdiou mesta v meste v podobe robotníckej kolónie je Schulpeho kolónia. Postavená bola v niekoľkých fázach od konca 19. storočia po tridsiate roky 20. storočia v trojuholníku medzi Šancovou, Beskydskou a Karpatskou ulicou. Výstavba bola financovaná barónom Jurajom Schulpem. Tento šľachtic sa aktívne zaujímal, a podľa historikov aj študoval problematiku bývania a životných podmienok robotníckej triedy. Za týmto účelom zakúpil pozemky a od roku 1894 začal kolóniu budovať.

Schulpeho kolónia, fotografia z konca 19. storočia, zdroj: Múzeum mesta Bratislavy.

V prvej fáze bol projekt urbanisticky ucelený a možno skutočne hovoriť o jednom z archetypov mesta v meste. Štyri objekty boli orientované do Šancovej ulice.[3] Tri z nich boli dvojpodlažné a obytné v osovo symetrickej formácii, vytvárajúc akúsi alúziu na palácovú formu. Kompozícia súboru naznačuje súdobé secesné vplyvy. Štvrtým bola práčovňa umiestnená vo dvore za stredovým objektom. Domy boli strohého vzhľadu s valbovými strechami, ktoré boli pokryté keramickými šindľami. Fasáda z omietky bola dekorovaná kordónovou rímsou predeľujúcou podlažia a šambránami okien (štyri okná na každom podlaží smerom do ulice a dvora a dve na štítovej stene). Tie boli úzkej proporcie, členené v pomere 2:3. Pôdorysná forma krídlových objektov bola analogická – obdĺžnik o dĺžke cca 22m a šírke cca 9m s rozšírením – akási falošná priečna loď s rizalitom na jednom konci a prízemná prístavba na konci druhom. Stredový objekt bol tiež obdobný v pôdoryse, ale oproti tým krídlovým, otočený o 90 stupňov. Do uličnej fasády bol orientovaný rizalit so strohým tympanónom. Prízemný objekt práčovne mal štvorcový  pôdorys s dvoma oknami na každej strane a stanovú strechu. Materialita, detaily a zdobnosť všetkých objektov bola zhodná. Celok tak pôsobil jednotne, a napriek svojej strohosti poskytoval svojou architektonickou formou určitú veľkorysosť reprezentácie nájomníkov. V ďalších fázach bolo v rámci pozemku postavených ďalších päť objektov, vrátane kasína (spoločenská miestnosť s knižnicou) a materskej škôlky. Táto fáza nevyplnila plný perimeter pozemku, ale nechala od Beskydskej ulice odstupový priestor, ktorý bol neskôr zastavaný ďalšími objektami. Začiatkom 20. Storočia tu bolo 36 relatívne malometrážnych bytov (kuchyňa, izba a skladové priestory). Skromné, ale na tú dobu bežné vybavenie bytov bolo kompenzované pomerne robustnou spoločnou výbavou: práčovňami, ošetrovňami a dokonca malým múzeom. Priestor dvora, kultivovanejšie upravený ako spoločenský priestor, zahŕňal altánok a osobné záhrady pre obyvateľov, ktorí prišli z vidieka a mohli si tak pestovať plodiny.

Schulpeho kolónia – jej vzťah k objektu YMCA, 1920, zdroj: Múzeum mesta Bratislavy.

Väčšina objektov bola v priebehu 20. storočia asanovaná. Zachované, hoci zásadne modifikované, boli iba dva na Beskydskej ulici. Parcelu na nároží Karpatskej a Šancovej ulice Schulpe po prvej svetovej vojne venoval americkej kresťanskej organizácii YMCA, ktorá tu financovala výstavbu významnej mestskej budovy. Projekt vypracovali architekti Alois Balán a Jiří Grossman a dokončená bola roku 1921. Táto budova bola formovaná novou mierkou štvorpodlažnej zástavby a kompaktnejším poňatím celého bloku, reagujúc na zámer pozdvihnutia Šancovej ulice na mestskú triedu v rámci nového “ringu” Bratislavy. Objekt bol už projektovaný v rámci novej regulácie zástavby, mysliac na rozširovanie ulice. Pôvodné objekty tak boli odsúdené na koniec, ktorý však bol naplnený až o takmer 50 rokov neskôr. Vytvorila sa tak zaujímavá dočasná situácia, charakteristická pre Bratislavu, keď nové objekty sledujú budúce kontúry zástavby, avšak pôvodné sú asanované až neskôr. Uličná čiara tak v mnohých miestach uskakuje a vytvára uličné niky, najznámejšie napríklad na Obchodnej ulici. Súbežnosť budúcnosti a minulosti v komplikovanej prevrstvenej situácii, akejsi trvalej dočasnosti. Kolónia postupne strácala svoj charakter enklávy a bola prevádzkovo fragmentovaná na jednotlivé objekty, ktoré boli buď obývané, alebo prestavané. Celok sa rozpustil a asimiloval v rámci  kompaktnejšej mestskej zástavby pozdĺž perimetra bloku.[4] Rozširovanie Šancovej (vtedy Malinovského) ulice začiatkom sedemdesiatych rokov napokon definitívne spečatilo osud pôvodnej zástavbu troch obytných objektov v zmysle plánovanej regulácie zo začiatku storočia.

Schulpeho kolónia – sociálny priestor, fotografia z konca 19. storočia, zdroj: Múzeum mesta Bratislavy.

Ak Schulpeho kolónia patrí medzi prvé, druhá prípadová štúdia – Mierová kolónia, pôvodne nazvaná Vistra, patrí medzi posledné dedikované kolónie postavené na území Bratislavy. Dôvodom výstavby kolónie v polovici 20. storočia bola markantná vzdialenosť areálu Dynamitky od mesta. Mierová kolónia tak bola skutočná enkláva vnútri priemyselného areálu chemického závodu východne od Bratislavy. Podstatnú časť súboru s občianskou vybavenosťou navrhoval Vladimír Karfík, architekt, ktorý pôvodne pracoval na projektoch robotníckych miest pre Tomáša Baťu (Zlín, Partizánske) pred druhou svetovou vojnou. Po presťahovaní sa do Bratislavy na pozvanie Emila Belluša, ktorý mu ponúkol miesto na Fakulte Architektúry SVTŠ, tu pracoval na rôznych projektoch pre priemyselné areály – robotnícka kolónia Biely kríž, či administratívna budova chemických závodov Dynamitky na Račianskej ulici 78. Kolónia Vistra bola budovaná od štyridsiatych rokov a na jej forme sa podpísali progresívne tendencie urbanizmu tej doby. Ide tak skôr o mikro-sídlisko.

Mierová kolónia – pozícia v rámci areálu chemických závodov.

Kolónia sa nachádza v jadre rozsiahleho územia areálu medzi ulicami Rožňavská a Vajnorská. Napriek blízkosti výrobného areálu malo dané prostredie charakter krajiny, preto bola kolónia koncipovaná ako záhradné mesto. Výstavba projektu prebiehala v dvoch fázach, a postupne nahrádzala pôvodné industriálne objekty. V rámci prvej fázy, ktorá nebola navrhnutá architektom Karfíkom, sa na Magnetovej ulici postavilo 16 jednopodlažných a dvojpodlažných objektov v tradičnejšom štýle so sedlovými strechami a okenicami. Proporčne architektúra odkazovala na nemecké a rakúske súdobé sídliská. Zástavba celého areálu sa neuskutočnila v zmysle tohto projektu. Vladimír Karfík však na princíp plánu, ktorý objekty združuje do osovo symetrického hniezda napojeného na jednu prístupovú cestu, nadviazal, akurát použil trojpodlažné objekty modernejšieho charakteru s plochou strechou. Tento typ už predtým použil v Zlíne a v kolónii Biely kríž v Bratislave. V tejto etape bolo vybudovaných 18 objektov. Veľkorysý sociálny priestor bol ústredným motívom, čo je možné badať dodnes, kedy je toto centrálne územie využívané nie iba ako park, ale aj pre športové aktivity. Nachádza sa tu detské ihrisko, aj multifunkčné športové ihrisko. Urbanistická schéma komplexu bola nasledovná: centrálna os s parkom, ktorého súčasťou bol pôvodne aj bazén a detské ihrisko s malými objektmi spoločnej vybavenosti. Okolo nej bola situovaná obslužná cesta. Areál mal jeden centrálny vstup pomedzi objekty z prvej fázy. Pozdĺž tejto cesty boli radené objekty po oboch stranách. Každý byt tak mal výhľad do parku, alebo krajiny. Väčšie sekcie boli uložené do vnútorného okruhu, menšie do vonkajšieho, čím sa zámerne oslabila definícia vonkajšej hranice a krajina tak mohla plynulejšie preniknúť do súboru. Vladimír Karfík navrhol jednu sekciu trojpodlažného podpivničeného obytného domu, ktorá bola umiestnená v rôznych kombináciách a tvorila samostatné, dvoj, troj a štvor sekcie. Po stranách obvodu územia boli vyhradené plochy pre záhradky. V pôvodnom zastavovacom pláne je zobrazených 26 obytných objektov (11 solitérov, 10 dvojsekcii, 4 trojsekcie a 1 štvorsekcia a dva objekty vybavenosti, jeden z nich bola škôlka). Spoločenská vybavenosť kolónie zahŕňala obchody, spomínanú škôlku s jaslami a pohostinstvo. Neskôr, v roku 1958 bola postavená základná škola, taktiež podľa projektu V. Karfíka.[5] 

Mierová kolónia dnes – sociálna krajina ako centrum, zdroj: archív autora.

Sekcie bytových domov mali isté variácie – na jedno vertikálne jadro boli zavesené buď dva trojizbové, alebo dva štvorizbové byty.[6] Sekcie so štvorizbovými bytmi mali pôdorysný rozmer 22×11 m, ktorý umožňoval dobré presvetlenie a prevetranie jednotky. Koncové byty zas využívali štítovú stenu na presvetlenie. Štvrtou izbou bola menšia pracovňa, ale nebolo ojedinelé ani to, že tieto byty obývali dve rodiny. Výmera takého bytu bola približne 90 m2. Trojizbový byt poskytoval 70 m2, čiže relatívne slušný priestorový štandard, ktorý sa už historicky nezvyšoval. Takéto sekcie s trojizbovými bytmi boli o niečo kratšie – 18,5 m. Každý byt obsahoval samostatnú kuchyňu, komoru a balkón. Rozmer rodičovskej spálne bol veľkorysý, zhruba 20 m2. V suteréne boli umiestnené skladové priestory, práčovne a spaľovne odpadu (netradičný spôsob likvidácie, ktorý bol použitý aj v Zlíne). Dispozične a objemovo boli objekty súdobého charakteru. Obdobné riešenie bolo použité napríklad aj na sídlisku 500 bytov, či neskorších typizovaných domoch päťdesiatych rokov. Koniec koncov, podobnú proporciu, avšak s valbovou strechou, mali už jestvujúce objekty prvej fázy. Karfíkove objekty prezrádzajú s akým pragmatizmom prevzal situáciu do rúk a dokázal projekt doviesť do výsledku, ktorý je síce skromný, ale veľmi precízny a sebavedomý. Či už je to mierka, odstupy a rozostupy, komplexné pokrytie služieb a priestorových nárokov, alebo pôdorysné zloženie (byt má štvorcový pôdorys a neobsahuje iba “to najnutnejšie”, ale “to optimálne pre život”. Architektúra tu nevystupuje do popredia vo formálnom autorskom prejave, ale v tom najlepšom zmysle “slúži”. Výraz je naozaj neutrálny, modernistická štylizácia je zrejmá v použití plochej strechy a poloblúkovom tvarovaní balkónov v štýle art deco, resp. “streamlined modern”.

Mierová kolónia – výkres typického 4 izbového bytu, zdroj: Archív mesta Bratislavy.

V druhej polovici 20. storočia bývalo už zriedkavé zriaďovať menšie dedikované robotnícke kolónie. Dôvodom bola jednak určitá stabilizácia územia v zmysle výstavby nových závodov ďaleko od mesta, ale najmä hromadná výstavba obytných sídlisk, ktoré už systematicky poskytovali ubytovanie pre pracujúcu triedu. Nová výstavba bola organizovaná a koordinovaná štátom, a preto nové usadlosti slúžiace závodom boli väčších mierok, ako napríklad sídlisko Devínska Nová Ves určené pre závod výroby automobilov. Menšie obytné súbory boli stavané z typizovaných jednotiek bez zámeru vytvorenia kolónií so svojou vlastnou formálnou a programovou identitou. Mestá v meste tohto charakteru už ďalej vytvárané neboli.

 

 

1 https://www.newlanark.org
2 Serra, Rosa: Industrial colonies in Catalonia, CATALAN HISTORICAL REVIEW, 4: 101-120 (2011) Institut d’Estudis Catalans, Barcelona, ISSN: 2013-407X
3  Výkresovú a fotografickú dokumentáciu poskytol Archív mesta Bratislavy a Múzeum mesta Bratislavy
4 Obuchová, Viera: Priemyselná Bratislava, Marenčin PT, 2009, str. 281-283, ISBN 9788089218998
5 Obuchová, Viera, Janovíčková, Marta: Každodenný život a Bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí, 2011,  str. 277-281, Marenčin PT, ISBN: 978-80-569-0056-7
6  Výkresovú dokumentáciu poskytol Archív mesta Bratislavy

Projekt bol podporený z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislava pomocou štipendíjneho programu Umenie Nadácie Mesta Bratislava.

30 / 11 / 2020
by Michal Janák
Zdieľaj na Facebook