DOM / NÁMESTIE SLOBODY 17, BRATISLAVA
O pavilóne Strojníckej fakulty STU v Bratislave, o tom kde je a aký je, píše Michal Janák. Dom fotil v marci 2020 Ján Kekeli.
Dva znaky
Ambivalentnosť nie je vlastnosť, ktorá by na prvý pohľad charakterizovala pavilón strojníckej fakulty STU. Objekt, ktorý je súčasťou významného kempusu univerzity, akoby vrážal zásadne inou mierkou medzi užšie a širšie severovýchodné centrum Bratislavy. Jeho výraz je racionálny a monumentálny, svojou architektúrou je v meste zreteľný. Napriek tomu, jeho najzaujímavejšou formálnou vlastnosťou je nejednoznačnosť. Tá je daná polohou objektu medzi dvoma mestskými formami – je súčasťou konkávy superbloku kempusu a zároveň konvexy ohraničujúcej Námestie Slobody. V pozadí tohto zaujímavého momentu stojí historická genéza daného mestského priestoru a jeho funkčná transformácia. Po štúdiu vývoja zástavby územia, je zrejmé, že formálne riešenie objektu, ktorý sa stal Strojníckou fakultou a ktorého konečnú podobu navrhol tím architekta Martina Kusého, bol predmetom negociácie. Je to zaujímavý príbeh a na rozdiel od iných podobných je historicky zapísaný.
Komplexný urbanistický návrh areálu Slovenskej vysokej školy technickej na Námestí slobody v Bratislave, Emil Belluš, 1947. Zdroj: Archív zbierky architektúry SNG.
Na počiatku bolo hľadanie miesta pre štátne ustanovizne v dynamicky sa rozvíjajúcej novej sub-metropole Československa. Medzi ne patril univerzitný kempus, aj budovy úradov. Oproti plánom pre zástavbu nábrežia bolo počas fašistického Slovenského štátu preferované umiestnenie vládnych budov v okrajovejšej pozícii mesta, v blízkosti Arcibiskupského paláca. Univerzita mala byť umiestnená na hradnom kopci. Poloha novej vládnej štvrte posúvala centrum mesta smerom k rozvojovej oblasti, koniec koncov aj umiestnenie novej radnice bolo zamýšľané tu, na južnom konci Kollárovho námestia. Súťaž vypísaná roku 1943 priniesla víťazstvo českého architekta Josefa Gočára, avšak je zrejmé, že druhý ocenený návrh talianskych architektov La Padulu a Liberu bol vplyvnejší pre následný zastavovací plán územia, ktorý vypracoval architekt Emil Belluš. Tento plán vytvára obrátený mestský znak – abstraktné prázdno rámované ortogonálnymi monumentálnymi objektmi. Akýsi inverzný blok, ktorý nedefinuje ulicu, ale ústredným priestorom je “dvor”. Bellušov plán zakomponoval, na rozdiel od víťazného návrhu, aj objekt arcibiskupského paláca. Ide o hybridnú urbanistickú formu,využívajúcu doskové hmoty, ktoré v klasicizujúcej palácovej kompozícii sú akoby jeho ramenami. Avšak, práve východné ohraničenie (neskôr strojnícka fakulta) je v tejto kompozícii znejasňujúcim prvkom. Na rozdiel od barokového princípu predĺženia osi paláca do stratena, tento pomyselný priestor zásadne prehraďuje a formálne tak ponižuje palác na úroveň púheho ramena. Poloha strojníckej fakulty v tejto konštelácii podporuje skôr cudzosť paláca , danú už jeho odlišným tvaroslovím a štylistikou, ktoré sú v kontraste voči zvyšným abstraktným ramenám. Návrh súboru navyše odpútava pozornosť od paláca svojou excentrickou orientáciou voči jeho osi súmernosti, čím sa abstraktné prázdno stáva ťažiskovým. V tejto situácii sa východné rameno stáva protipólom paláca, formálne si uzurpuje námestie. Jeho fasáda sa stáva priečelím vymedzujúcim námestie , aj preto je poňatá najdekoratívnejšie. Objekt strojníckej fakulty tu pravdepodobne nemá väčšie ambície ako byť naplnením tejto fasády.
Bellušov zastavovací plán, po vojne v roku 1948, po rekonštrukcii Československa a nástupe vlády komunistickej strany, adaptoval vládnu štvrť na univerzitný kempus SVŠT. Nad dnešným Námestím slobody, ako lokalitou pre univerzitný kampus, sa uvažovalo už začiatkom storočia, ale až neskôr, po ďalších úvahách o iných lokalitách ako napríklad hradný vrch, sa nakoniec zvolila za optimálnu práve táto štvrť. Bellušov plán pre univerzitný kempus je formou akéhosi zrasteného dialektického dvojbloku pozostávajúceho z inverzného bloku námestia a superbloku SVŠT tvoreného štyrmi autonómnymi objektami / architektúrami. Pracuje s danou situáciou-“noha vo dverách”– objektom poštového paláca od Eugena Kramára a Štefana Lukačoviča, ignoruje Gočárov plan a naopak ide v línii talianskeho návrhu, čím ho skoro nevyhnutne vracia do hry. Úloha adaptácie prázdneho bloku na nový kempus, pre ktorý však pôvodný taliansky plán objemovo nepostačoval, bola náročná a je až fascinujúce ako priamočiaro, avšak konceptuálne, sa s ňou Belluš vysporiadal. Využil túto situáciu k prehodnoteniu objektu východného ramena ako púhej fasády.
Metropola bola v tej dobe plná ambícií vyplývajúcich z jej rastu, ktoré si žiadali robustnejšie riešenia – prestavbu jestvujúcich priliehajúcich území ako Obchodná ulica, Kollárovo námestie, zároveň expanziu a potrebu premierkovania v komplikovanom priestore. Uzavretý blok SVŠT nadväzoval na hustejšiu uličnú štruktúru starého mesta, otvorený priestor Gottwaldovho námestia mal posunúť ťažisko mesta smerom k rozvojovým územiam. Pavilón strojníckej fakulty bol v tomto koncepte dvojitého zrasteného bloku ústredným a jeho riešenie sa menilo počas vývoja návrhu. Ako je z tohto príbehu zrejmé, jeho riešenie si vyžadovalo koncepčnú prefíkanosť a urbanistickú ambíciu (respektíve tie boli do neho prepísané).
Plán z roku 1948 ukazuje pavilón strojníckej fakulty, ktorý formálne jasne nadväzuje na voľne stojace pavilóny na námestí dvoma naznačenými falošnými ramenami. Naopak, je znateľná cezúra medzi pavilónom strojníckej fakulty a východným ramenom superbloku (dnes stavebná fakulta). V Bellušovom návrhu bolo nádvorie superbloku poňaté ako otvorené a krajinné. Ak hovoríme o otvorenom a uzavretom bloku, nemalo ísť o prísne dialektickú situáciu, ako ju poznáme dnes. Obe prostredia “dvorov” boli zamýšľané ako prístupné. Pustý “firšnál” Gottwaldovho námestia (dnes Námestie slobody) bol univerzálnou plochou pre naplnenie programom, ale ako taký neposkytoval veľa možností pre pobyt. Je zrejmé, že intímny dvor superbloku SVŠT ich poskytovať mal, a tak mohol integrovať študentský život do väčšej miery ako následne realizovaný prísne vymedzený perimeter, ktorý sa otvára iba do ulíc.
V tomto ponímaní mal byť pavilón strojníckej fakulty priepustnou membránou týchto dvoch prostredí. Fasáda tu je v porovnaní s talianskym návrhom viac „trojrozmerná“, funkčná. Objektmá možnosť mediovať vzťah dvoch rozdielnych prostredí. Bellušov plán vysádza rizality do dvora, akoby usmerňujúc tok v zmysle poréznosti. Taktiež umiestňuje na uličnú fasádu viacero vstupov. Pre bližšiu predstavu a možno aj ako dôkaz o rafinovanosti Bellušovej koncepcie, môže slúžiť ako príklad pavilón teoretických ústavov (dnes FAD STU), ktorý tento architekt navrhol ako protiľahlé rameno poštového paláca. Foyer je tu veľkoryso otvorený do námestia, avšak nie je jasné, ktorá fasáda je frontálna. Objekt je tak v stave produktívnej negociácie medzi ulicou a námestím, je porézny a dvojtvarý. Analogicky, zo zastavovacieho plánu nie je úplne zrejmá orientácia strojníckej fakulty, respektíve, je zrejmé, že plán je voči jej orientácii zámerne nejasný, aj keď v architektúre explicitný.
Tento charakter domu – fasády bol potom v určitom zmysle prenesený aj do projektu od tímu Martina Kusého. Urbanisticky však Bellušov princíp vyvracia a prisudzuje pavilónu charakter (nepriepustného ?) perimetra superbloku. Falošné ramená na strane námestia boli zabudnuté a konce domu sú v oboch rohoch v kontakte so susedmi, bez cezúry. Aj rizality sú akoby vyvrátené, osadené na priečelí do ulice. Pre jasnejšie definovanie priestoru a mierky námestia sú však minimalizované/zredukované na vykonzolované objemy auditórií, ktoré rytmizujú priebežnú plochu pričom neoslabujú jej monumentalitu. V tom sa vystúpené hmoty ponášajú na členenie sochami v návrhu talianskych architektov. V zmysle znovu legitimizovaného modernizmu sú však tieto skulptúry funkčné. Do dvora je orientovaný iba objem veľkej auly.
Program sa čitateľne prekresľuje do vertikál na ploche fasády, čím je viac podporený charakter trojrozmerného objektu ako dvojrozmernej fasády v Bellušovom pláne, navyše objektu bez funkčnej a konceptuálnej urbanistickej ambície. Tento (Kusého) objekt je v porovnaní s (Bellušovým) zastavovacím plánom omnohonepriestupnejší napriek náznaku v podobe presklenia foyer-u. Reálny urbanizmusnechal tento objekt visieť v akomsi limbe identity. Dvor superbloku sa stal funkčným zázemím, nie centrom. A súbežne / zároveňdopravné riešenie cestnej komunikácie vedúce popred pavilón znemožilo Námestiu slobody suplovať túto funkciu. Objekt nie je sofistikovanejšou poréznou membránou.
Ide tu teda znova „iba“ o fasádu, ktorá prislúcha interiéru námestia a program sa na ňu síce prekresľuje, avšak je na mestskom priestore nezávislý a nemá ani ambíciu ho nejako ovplyvňovať. V zásade je kulisou námestiu. Kusý sa vrátil k pôvodnému charakteru priehrady pred priestoru arcibiskupského paláca, funkčne je už však musí spätý so superblokom. Tieto dve polohy sú separátne, akoby nenašli koncepčný prienik, ktorý Bellušov plán naznačoval, a ostalo visieť iba napätie nevyriešeného konfliktu – ktorému znaku objekt prináleží a aká je jeho úloha. Bravúrne stvárnenie fasády tak možno supluje, alebo naopak, pripomína urbanistickú banálnosť budovy v pláne. Škoda. Je to veľmi dobrá fasáda.
Aula Maxima, dnes premenovaná na aulu Aurela Stodolu je s cca 950 miestami najväčšou aulou Slovenskej Technickej Univerzity. Má veľmi dobrú akustiku a svojou špecifickou organizáciou (vyvýšené pódium) poskytuje variabilné možnosti obsadzovania rôznymi druhmi udalostí.
Strop auly “oslavuje vedu” najväčšou maľbou na Slovensku (300m2). Autorom Oslavy ľudského umu je umelec Ladislav Gandl, ktorý ju odovzdal v roku 1964.
V tejto aule je, v porovnaní s vykonzolovanými posluchárňami a vlastne zvyškom budovy, ešte značná časť pôvodného vybavenia. Vymieňali sa okná, pridali sa rampy,… Aula, tak ako existuje teraz, je v prípade komplexnej budúcej rekonštrukcie, ktorá by vychádzala zo súčasných noriem, už neudržateľná.
Pod aulou, hyperbolicko-paraboloidnou strechou sa nachádza telocvičňa. Invenčne odpovedá na aulu oslavujúcu ľudský um, kopíruje jej pôdorys.
