Esej / PLECHOVKA OD FAZULÍ

o domove na dočasných miestach

Foto: archív autorky.

„Domov pôvodne znamenal stred sveta – nie v geografickom, ale v ontologickom zmysle. Mircea Eliade predstavil archaický domov ako bod, z ktorého mohol vzniknúť svet. Domov vznikal, ako povedal, “v srdci skutočného”. V tradičných spoločnostiach bolo skutočným všetko, čo dávalo svetu zmysel; chaos, ktorý existoval naokolo, bol hrozbou – bol hrozbou preto, že bol neskutočný, neuchopiteľný.

Bez domova, ktorý spočíval v strede toho skutočného, bol človek nielen bez strechy nad hlavou, ale aj stratený v ne-bytí, v ne-realite. Bez domova bol svet len fragmentami.

Domov bol stredobodom sveta, pretože bol tým miestom, v ktorom pomyselná vertikálna línia preťala horizontálnu. Vertikálna línia smerovala nahor – do neba, a nadol – do podsvetia. Horizontálna línia predstavovala ruch sveta, všetky možné cesty, vedúce naprieč zemou na iné miesta. Takto bol človek doma najbližšie k bohom v nebi a k mŕtvym v podsvetí. Táto blízkosť bola prísľubom oboch. Domov bol počiatočným, a, dúfajúc, aj konečným bodom všetkých pozemských ciest.“ [1]

Počas posledných rokov, kedy som strávila veľa času v nových mestách, v cudzích bytoch a prenajatých izbách, počas pobytov, ktorých dĺžka ponúkala priestor vytvoriť si istý vzťah k miestu, som začala uvažovať o vertikalite domova. Nie ako o archaickej línii, ktorá by ma prepojila s nebom a peklom, ale ako o malých, svetských momentoch, ktoré pretínali horizont mojich dní, otvorený a nepredvídateľný.

Raz na jeseň minulého roka, potom, ako som za sebou zavrela prenajatý lisabonský byt, pomyslela som si: zdolala som dvere. Po týždni sa mi podarilo zavrieť ich s nečakanou ľahkosťou. Bol to ten moment, keď do seba zrazu všetko zapadne. Keď už viete, ktorý kľúč patrí kam, ako silno máte potiahnuť a kedy potlačiť, aby zámok s ľahkosťou zacvakol.

Bol to ten deň, keď mi dvere konečne prestali vzdorovať, keď odchod z a návrat do dočasného domova prebehol hladko, keď moje pohyby – moje telo – a nové prostredie začali spolupracovať. Deň, keď miesto dalo tušiť domov.

V Nide to neboli dvere, ale prázdna plechovka v nich. Bratislava – Viedeň – Riga – Klaipéda – Smiltyné – Nida. Lietadlo, autobusy, trajekt. Po asi devätnásť hodinovej ceste som si, vyhladovaná, kúpila v jedinom miestnom supermarkete konzervu červených fazulí a pripravila som si prvé jedlo. Kuchyňa nemala okno, len dvere na terasu, ktoré sa zatvárali automaticky. Keď o pár dní vznikla potreba vymyslieť si vetrací systém, siahla som po prázdnej plechovke, odloženej na kuchynskej linke. Celkom presne zapadla do objatia pántov, ktoré ju váhou dverí zovreli a stlačili. Takto dostala ďalší život. Strávili sme spolu nasledujúce dva mesiace – ja a plechovka, ktorej kovové telo si navždy zapamätalo pevné zovretie dverí. Čakala, kým ju zase raz objímu. Improvizovaný dizajn dočasného domova.

Uvedomila som si, že na plechovke v ráme dverí bolo niečo viac, než len funkčnosť. To, čo na začiatku vyzeralo ako pragmatické a dočasné riešenie, časom získalo symbolický presah. Bol to jeden z tých subtílnych momentov, ktorý vytvára pocit domova na dočasnom mieste. Moment súladu s priestorom, spôsob, gesto, akým si priestor môžeme osvojiť, aj keď len na okamih – často predtým, než si to vôbec uvedomíme. Plechovka vo dverách. Pohľadnica na stene. Prvá aféra s miestom. Stopa po stope, formujúc vertikálnu líniu.

V mongolskej kultúre kočovníkov má domácnosť presné fyzické usporiadanie, ktoré vytvára silný kontrast k neustálej zmene miesta pobytu. Jurta je stredobodom vesmíru a sama o sebe, svojim usporiadaním, vytvára mikrokozmos. Vchod je orientovaný na juh, zatiaľ čo sever interiéru predstavuje špeciálne miesto, vyhradené pre posvätné predmety a vzácnych hostí. Západná strana je určená pre mužov a ich lovecké náčinie, východnú stranu okupujú ženy a kuchyňa. Vnútorné rozdelenie jurty je presne dané, nemenné, a rovnaké pre každú rodinu. Presnému systému podlieha aj usporiadanie kuchyne. Ak mongolská žena navštívi inú “domácnosť”, bez opýtania s istotou siahne na miesto, na ktorom vie, že nájde soľ.

Domov, trvalý alebo dočasný, nie je viazaný len na konkrétne miesto a výlučne na jeho fyzický interiér, ktorý práve okupujeme. Podstatu domova tvorí, viac ako čokoľvek iné, sústava zvykov a vzťahov, v ktorých sa rozvíjajú. Je za ním princíp opakovania, rituálu, cyklu.
Domov sa preto môže zhmotniť aj v pohľade z okna, z ktorého pozorujete zvyky tých druhých.
Vedieť, že si váš sused každý deň o určitej hodine vyjde na prechádzku. Pozorovať, ako sa počas roka mení koruna stromu.

Momenty, v ktorých prežívame náš vzťah k miestu, rozoznávame a budujeme v našom interiéri, v mentálnej krajine. Časom možno vertikálna línia pretne horizontálnu, rituál zapadne na svoje miesto. Tu sa sformuje tá pomyselná os, pomocou ktorej navigujeme naše bytie vo svete, v chaose.
Po príchode domov si ľahnúť na podlahu svojho bytu, cítiť, ako sa telo dotýka pevnej zeme, nechať sebou prejsť vertikalitu domova.

Autor neznámy, zdroj: internet.

 [1] John Berger: Our faces, my dear, brief as photos. 1992 (z anglického originálu preložila autorka)
9 / 1 / 2020
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook