Esej / DOLE PO ŠPIRÁLE
Dean pláva v magickej rieke. Na ostrove je smrť. A návštevník vpláva do prístavu.
Grétina loď
Koncom júla som si s priateľmi zašiel do Catskills – hôr na severe štátu New York. Umelecká sezóna sa pomaly končila a všetci sa snažili vypadnúť na sever alebo do Európy. Po ceste sme sa zastavili na Bard College na vernisáž prehliadky magisterských prác. Prechádzali sme sa s priateľmi a jedným čiernym mačiatkom (Gomi), ktoré sme našli v smetiaku v Central Parku. Teraz sme s týmto malým adoptovaným tvorom cestovali v priehľadnom kapsulovitom ruksaku pre mačky z AliExpressu. V jednu chvíľu začalo byť Gomimu teplo a dychčal, takže sme ho radšej nechali v aute s klimatizáciou zapnutou na plné pecky.
Potom sme sa vybrali na prírodné kúpalisko pri mestečku Leeds, vzdialenom asi polhodinu autom. Zaparkovali sme za bufetom, zišli cez les dole, kde sa pred nami rozprestierala široká magická rieka s plytkými jazierkami, vodopádikmi a kopou ploských skál, na ktorých vylihovali všelijakí umelci z akadémie a NY City. Nádhera. Severný New York je jednoducho sen. Naposledy som v Hudsonskom údolí navštívil upírsku stodolu v Goshene (vlastnia ju Kye Christensen-Knowles, Sean Mullins, Phoebe Nesgos a Henry Belden), kde žijú všetci pohromade a vyrábajú strašidelné gotické figuratívne maľby a basreliéfy. Teraz som kráčal za priateľmi, poskakujúcimi po skalách s mačiatkom v ruksaku. Na polceste cez rieku pozdravili poetku Precious Okoyomon so psíkom, ktorá tam bola s umelkyňami Avivou Silverman a Ally Marzellou a teplým kuchárskym kolektívom Spiral Theory Test Kitchen. Bol tam aj umelec Korakrit Arunanondchai a umelkyňa Meriem Bennani, čo len nedávno stiahli svoje práce z Whitneyovského bienále (o deň či dva na to Warren Kanders, spájaný s firmou distribuujúcou slzný plyn, odstúpil zo správnej rady). Bola tam aj diplomantka Diane Nguyen so spolužiakmi. Decká skákali z balvanov do hlbšieho jazera trochu ďalej dole prúdom. Celá tá scénka mi pripadala ako nejaká pointilistická maľba Georgesa Seurata.
Selfie v Catskills
Preplával som k Bradovi Troemelovi a Joshuovi Citarellovi, ktorí sa ako vždy držali trochu bokom od ostatných umelcov na úpätí skalnatých útesov naproti. Srandovali, že takto nejako asi vyzerá vysnená idylická socialistická utopická spoločnosť – miesto, kde necháte mobil na skale, vyzlečiete sa a ponoríte do teplej vody – a naozaj to malo akési kúzlo, asi ako transcendentalistické experimenty na Brook Farm a Fruitlands, len v 21. storočí.
Po zotmení sme sa vydali autom domov a lesy osvecovali svätojánske mušky. Na druhý deň sme zamierili na menej malebné a menej avantgardné kúpalisko. Stál som v rieke a ponad hlavu mi preletovali chochláčiky, tancovali v teplom vzduchu, chytali hmyz a ja som sa cítil ako v nebi. Posledný deň sme si vyšli na dlhý výlet popri rieke. Chceli sme sa vkradnúť do bludiska, ktoré vybudoval istý architekt na svojom pozemku, ale nepodarilo sa nám prejsť popri správcovi. Rovno podo mnou si plával ružový pstruh. Urobili sme si zopár selfíčiek na lúke, ktoré okomentovala „Reena Spaulings”. Upozornila nás, aby sme sa určite popozerali, či nemáme kliešte, čo ma potešilo, lebo som o „nej“ práve dočítal román od kolektívu Bernadette Corporation. A tu čo nevidím – zrazu s nami zdieľa skautské múdrosti o vysokej tráve (pozn. prekl. Reena Spaulings je anonymný umelecký projekt vo forme románu, umeleckej persóny a galérie v New Yorku). Snáď celý umelecký svet bol na dovolenke. Späť do mesta som sa vrátil autobusom, so zástavkou vo Woodstocku. Vždy som tam chcel zájsť, ale bolo to jedno veľké sklamanie, všade samé prihlúple spirituálne obchody a gýčovité rokenrolové memorabílie.
V polovici augusta som s jednou slečnou z Ruska išiel na Rockaways. Mal som ju počkať pri trajekte. Len čo som sa zobudil, som mrkol do telefónu a uvidel, že našli nevládne telo Jeffreyho Epsteina (pozn. prekl. amer. finančník odsúdený za sexuálne zneužívanie maloletých dievčat) v jeho väzenskej cele v Chinatowne, pri Svetlana Gallery. Preto som sa po ceste do prístavu zastavil v nemocnici New York Presbyterian, aby som si o tom urobil obraz. Nedialo sa pred ňou nič zvláštne (nejakí príslušníci zákona, dodávka televíznej stanice ABC zaparkovaná na rohu, na obrubníku sedelo zopár paparazzov s notebookmi), ale na jednej z nemocničných stien visel obrovský transparent „TU SA DEJÚ SKVELÉ VECI“.
V ten večer sme šli na večierok k jednému reštaurátorovi umenia v mestskom dome v Upper East Side s mnohými originálnymi prvkami. Všetci hostia boli presvedčení o tom, že pána Epsteina zavraždili, teda okrem môjho kamaráta, ktorý overuje fakty v New Yorkeri – bol toho názoru, že ho k tej samovražde najskôr povzbudili. Jeho smrť stmelila mesto. Teda mojej kamarátke z Ruska to bolo srdečne jedno, ale zverila sa mi, že niečo také by sa stalo aj v jej vlasti. Nie že by do toho Rusi boli nejako zapletení – ale preto, že Amerika je od základov skorumpovaná krajina, v ktorej vládne bezprávie. Presne ako v Rusku.
Nasledujúci víkend som v jednom bare narazil na ďalšiu Rusku – Dašu Nekrasovu z podcastu Red Scare. Spoluorganizovala stretnutie konšpirátorov okolo Epsteina na Union Square na druhý deň popoludní. Pozvala ma naň a ja som bez váhania súhlasil. Nedeľné dopoludnie som strávil v parku čítaním esejí o hnutí Weathermen a ekoteroristoch z 90. rokov, čo vlastne cez víkendy robievam často. Na lavičke medzi ostatnými sedeli a pokrikovali na seba dvaja mladíci. Jeden bol na vozíčku a mal na svojho kamaráta ťažké srdce, lebo šúľal jointa príliš pomaly (čo bola pravda). Ten s jointom mu naspäť strašne dlho odvrával: „Celý čas sa so mnou pokúšaš iba vyjebať,“ kričal. „Furt so mnou len vyjebávaš,“ atď. Takto to pokračovalo, až kým nakoniec nezreval: „Kámo, mám ťa rád! To si musíš uvedomiť, dobre? Mám ťa kurva rád!“ Bol slnečný deň a náladička vzletná.
Na trávniku bol vysoký pohľadný mladík, ktorý – ako mi prezradil – mal epilepsiu. Vo vtáčom prevleku húlil z fajky, víril sa dookola a popod stromy. Na chodníku zas hral nejaký týpek na elektrickej gitare pesničky od Boba Dylana. Mal som pocit, ako by som sa prepadol v čase a pristál v nádejnejších časoch. Potom som sa pripojil k Epsteinovým konšpirátorom na schodoch Stožiara nezávislosti. Bolo tam zo päťdesiat ľudí a viacerí rozprávali potichu, takže som im neveľmi rozumel. Byť súčasťou komunity bol skvelý pocit, aj keď len na hodinu či dve. Vždy mám pocit, že potrebujem hnutie či niečo, čo by mi v živote poskytlo nejaký zmysel. Hovorím si to deň čo deň.
Grétina flotila
Koncom mesiaca som išiel na svadbu kamarátov v starom dome námorného kapitána a po svadobnom obede som sa vydal do prístavu North Cove pri pamätníku Ground Zero, lebo som chcel byť svedkom toho, ako Greta Thunberg pristane na brehu Ameriky. Plavila sa z Anglicka a mala niekoľkohodinové meškanie. Podľa Twitteru sa jej flotila zdržala kdesi pri Governors Islande. Vedľa prístavu stálo niekoľko stovák ľudí rôznej vekovej kategórie, čakali na ňu s vlastnoručne vyrobenými nápismi, výskali a skandovali slová náklonnosti. Zapriadol som rozhovor so staručkou Japonkou, ktorá mi pripomínala moju matku. Povedala mi, že prišla, lebo Greta je skvelá klimatická aktivistka a chce ju privítať v Amerike. Zhováral som sa aj s veselým chlapíkom s chvostíkom v maskáčoch s paličkou. Povedal mi, že pracuje pre OSN a že má na starosti, aby nikto z hostí nezomrel. Tvrdil, že sa to ešte nestalo. Čakali sme ďalej.
„Aha, čierna plachta!“ vykríkla Japonka, načo Greta popri Soche Slobody na svojej lodi s čiernymi plachtami vplávala do prístavu. Môj kamarát Sean Monahan neskôr poznamenal, že „má nepochybne zmysel pre politickú gráciu.“ Tlačová konferencia sa konala na brehu a mala mesianistické rysy – táto štokholmská žiačka s Aspergerom, obsedantno-kompulzívnou poruchou a selektívnym mutizmom svojím nadneseným príhovorom o tom, ako sa vymanila z depresie prostredníctvom protestu a ako musíme zachrániť svet spoločne, priniesla deťom radosť a starým Newyorčanom zbavených ilúzií nádej. Médiám povedala, že rada nerobí nič a že jej bude chýbať mnohohodinové civenie na oceán. Ešte si nebola istá, ako sa napokon dostane domov. Greta Thunberg je v mnohých ohľadoch dosť absurdná postava a práve to sa veľmi hodí k jej veku. Obzvlášť oceňujem, že na naše city neútočí svojím detstvom ani roztomilosťou. Práve naopak – je nekompromisná, bez štipky humoru a dáva nám pocítiť hanbu za naše kolektívne hriechy. Zároveň nám však dáva aj niečo, k čomu by sme sa mohli upäť.
Tomuto som sa teda venoval, keď boli zavreté brány galérií. Ubehlo päťdesiatjeden rokov, odkedy Valerie Solanas vošla do The Factory na Union Square a postrelila Andyho Warhola. Skoro nás uchránila pred tým pekelným svetom obrazov, celebrít, popu, lajfstajlových magazínov, politiky v štýle reality šou a od toho, že všetci chcú byť slávni či umelcami, ale nepodarilo sa jej to a už to nemôžeme zvrátiť. Trápi nás to isté ako vtedy. Ubehlo päťdesiat rokov, odkedy tri dni mieru a hudby vo Woodstocku udali tón pre celkom novú spoločnosť na severe štátu New York. Predtým sme mali voľnú lásku a Zachráňte veľryby; dnes máme polyamóriu, spoplatnené zoznamovacie služby pre kreatívcov a Extinction Rebellion. Predtým sme všetci ako diví riešili atentát na Kennedyho, dnes je to smrť Jeffreyho Epsteina a tajomstvá, ktoré si so sebou vzal do hrobu. Galérie znova valcuje psychedelické umenie. Všade naokolo akoby boli šesťdesiatky. Kamaráti jedia hubičky, kyselinu a speed a húlia trávu z „magických pier“. Leto sa vraj skončilo, ale ja si prajem, aby bolo mohlo trvať naveky.
Grétina uvítacia párty
DEAN KISSICK je spisovateľ a prispievateľ do časopisu Spike. Žije v New Yorku.
Esej publikujeme v spolupráci so Spike Art Magazine.