Recenzia / BEH PROTI PRÚDU

Daniel Grúň o výstave Mateja Gavulu: Abrazívna spoločnosť pre tranzit.sk

Foto: Adam Šakový.

Česanie proti srsti, ako nazýval Walter Benjamin svoj prístup k dejinám, dokáže určitý dejinný smer rastu a vývoja faktov narušiť pohybom nášho myslenia a ukázať v ňom prekryté alebo na povrchu neviditeľné procesy. Ak sa niekto vyberie proti prúdu, proti smeru rastu, musí očakávať, že ho to vyvrhne na okraj, že v prúde diania jednoducho zanikne, stratí sa, že prúd napokon aj tých najvytrvalejších strhne a odvlečie neúprosnou silou zákona. Výstava Mateja Gavulu v priestoroch tranzit.sk je meditáciou o architektonickom priestore. Zároveň ale sleduje paralely medzi prírodným a spoločenským zákonom prežitia, ako a čím sú navzájom podmienené. Ukazuje archaický a pomalý svet sochárstva ako archetypálnu, zdanlivo statickú, a preto málo viditeľnú súčasť prítomnosti, vníma a číta ho za javovou stránkou skutočnosti ako vnútorný tichý prúd, a zároveň ho kriticky prehodnocuje.

Foto: Adam Šakový.

Výstava je zostavená zo štyroch navzájom prepojených častí – prvou je atlas – pilier podopierajúci stropný preklad a doplnený niekoľkými menšími sochami, druhou je súbor sklených objektov zapojených do performancie, treťou časťou je projekcia krátkeho filmu a poslednú časť tvorí tlačovina s fotografickou esejou, doplnená o kurátorský text od Judit Angel a netradičný rozhovor umelca s mladou umelkyňou Danou Tomečkovou, doplnený jej kresbami. Judit Angel píše: „Zatiaľ čo v skutočnosti nekompletná štruktúra mozaiky odkazuje k procesu rozpadu, v priestoroch výstavy sa stopy mozaiky stávajú šúčasťou stálej kompozície, vybudovanej z pevného materiálu.” Gavula pri svojich prechádzkach okolo komplexu budov Prírodovedeckej fakulty zbieral odpadnuté kusy sklenenej mozaiky a doma v ateliéri preniesol ich formu do sadry a umelého kameňa. Z prasknutého plášťa modernistickej stavby vytvoril dynamický modul nie nepodobný modernistickej mriežke, v ktorej sa opakuje algoritmus jednotiek a núl, gén plnosti a prázdnoty. Stĺp postavený zo sadrových modulov je vložený do miestnosti tak, akoby podopieral strop. Haptický povrch stĺpa je negatívom modernistického plášťa. V tejto metamorfóze nielen vyzýva k dotyku, ale svojim vyhladeným povrchom, prevedením plnosti toho, čo inde chýba, spôsobuje taktilný zážitok. Sexus a falus sú odrazu dané do služby atlasa.

Foto: Adam Šakový.

Foto: Adam Šakový.

Foto: Adam Šakový.

Gavula v odpovediach na otázky Dany Tomečkovej prirovnáva nájdené kusy opadanej mozaiky k hornine. Fotografická esej dopovedáva túto asociáciu zábermi z interiérov Prírodovedeckej fakulty, oddelenia geológie a mineralógie. Architektúru, ktorá sa stala východiskom motívu, máme možnosť vnímať zvonku i zvnútra. Degradácia a zánik kultúrnych foriem je súčasťou kozmického kolobehu, ale zároveň je vždy nejako dejinne podmienená, ako je to v prípade modernistickej architektúry reálneho socializmu, z ktorej sa stávajú ruiny. Vonkajšia erózia univerzitného areálu súvisí s tým, že Vladimír Dedeček tvoril pre štát a mnohé jeho budovy sú sídlami verejných inštitúcií. Prechodný stav chátrania je spôsobený úpadkom školstva a presunom kapitálu i spoločenského záujmu do rýchlo rastúcich výnosných odvetví napojených na privátnu sféru reprodukujúcu diktát ekonomického rastu. Abrazívna spoločnosť je spoločnosťou trpiacou symptómami erózie (nielen) architektonických krás, ktoré sa vymykajú aktuálnym spoločenským trendom. Gavula na to upozorňuje bez toho, aby sa staval do role kritika. Všíma si a skúma toto zvláštne prepojenie prírody a kultúry. Sprevádza nás reťazcom asociácií prírodných a sochárskych procesov, ako sú vysekávanie, obrusovanie, odoberanie materiálu, pričom práve to, čo z kameňa odchádza v procese generovania tvaru je tým, v čom hľadá silu výpovede.

Foto: Adam Šakový.

Foto: Adam Šakový.

Výstava Mateja Gavulu pôsobí na prvý pohľad redukovane. V každej miestnosti je len jedno dielo, čo autorovi umožnilo sústrediť sa na ich vzťahy v rámci celku. Tieto vzťahy môžeme vnímať v rovine motívu – mozaika, sklo, architektúra, verejný priestor, ako aj v rovine vizuálnej artikulácie – pilier, performancia a filmová slučka. V projekcii krátkeho videofilmu Beh je kľúčovým momentom spomalenie scény, kedy sa postava bežkyne so zopnutými dlaňami pred sebou vydá proti smeru bežiaceho davu. Pohyb vpred a vzad filmovej slučky, transparentnosť sklených objektov a pozitív-negatív piliera z transformovanej mozaiky nás uvádzajú do komplexnej hry vzájomných vzťahov. Výstava vedie dialóg s daným miestom. Jemná a precízna práca s výstavným priestorom, minimalistická plnosť prázdnoty spúšťa senzitívne vnímanie každého použitého elementu. Doterajšie výstavné projekty, do ktorých bol ako spoluautor zapojený dokazujú, že Gavula je skutočným umelcom spolupráce. V prípade jeho samostatnej výstavy to platí dvojnásobne, pretože nanovo vynachádza a rozvíja funkčné spolupráce nielen medzi umelcami, ale aj medzi autorom a divákmi.

Foto: Adam Šakový.

Foto: Adam Šakový.