Recenzia / NEPOSTREHNUTÝ BRATISLAVSKÝ RING

Peter Szalay o výstave Projekt Bratislava vol. 2.: Paralelná Petržalka v Galérii Photoport

Foto: Ján Kekeli.

Projekt Bratislava je názov nezávislej výskumnej iniciatívy, ktorou architektonické štúdio PLURAL mapuje svoje rezidenčné mesto. Podľa definície Michala Janáka a Martina Jančoka, vedúcich osobností štúdia, sa jedná o „dokumentačno-špekulatívnu  iniciatívu“,  ktorej cieľom je „dôsledne čítať“ existujúcu štruktúru  mesta a hľadať v nej charakteristické črty, ktoré ďalej môžu využiť vo vlastnom plánovaní. Ak sa architekti svojim prvým výskumným vstupom s názvom Hypotéza & realita (2017) pokúsili zachytiť celkovú fyzickú stopu mesta v podobe rozmerného „schwarzplánu“, aktuálne bádanie zamerali už len na vybranú časť mesta, Petržalku. V novom projekte, Paralelná Petržalka prezentovanom vo forme výstavy v galérii Photoport, už ďalej nepokračovali v práci s čiernobielym rastrom zastavaných a voľných plôch, za objekt svojho skúmania či čítania si zvolili konkrétnu líniu cesty – okruhu, ktorý obopína najznámejšie sídlisko Slovenska.

Prechod z vtáčej perspektívy k pohľadu chodca po nevytýčenom Petržalskom ringu vizualizovali jednoduchým, zrkadlovo rozloženým pohľadom „uličnej“ fronty. Dva rovnobežné pásy fotografií s prázdnou osou cesty, tvorili hlavný prvok výstavy prezentovanej v Petržalskej galérii Photoport. Autori v línií okruhu, ktorý obehol členitý priestor stien galérie, odprezentovali kompletný fotografický zápis rôznorodých urbánnych a krajinných prvkov okolia tejto významnej dopravnej infraštruktúry.  Odhalili tak prehliadanú všednú realitu miest po ktorých síce na autách denne prejdú tisícky ľudí, no málo kto z nich tento priestor reflektuje inak ako tranzitný koridor. Neprikrášleným, suchým fotografickým záznamom reality okruhu tak architekti odhalili neplánovitý, rastlý charakter tejto lokality, ktorý sa pritom v mapovej mierke javí ako jasný urbanistický zámer, ako ideálny ring okolo Petržalky.

Paradox PLURAL-om skúmanej lokality však nespočíva len v dvojakom videní „Petržalského ringu“, ale aj v samotnej fragmentárnosti tohoto urbanistického konceptu. V aktuálnom územnom pláne a v podstate aj v predchádzajúcich urbanistických plánoch datovaných vznikom novej Petržalky je tento ring integrálnou súčasťou plánu Bratislavy, napriek tomu nevznikla dodnes ucelená vízia, ktorá by architektonizovala okruh ako celok, či aspoň jeho väčšie časti. Prehliadanie tejto cestnej línie plánovačmi a aj architektami potvrdzuje aj doplňujúci materiál k výstave – súbor faksimile textov o plánovaní Petržalky. V tejto vyčerpávajúcej rešerši dobových magazínov, ktorú architekti umiestnili na sokel v kúte galerijného priestoru nájdeme len veľmi málo zmienok o tejto okružnej komunikácii, väčšina textov sa orientuje na celkový plán mestskej štvrti, alebo na riešenie „centrálnej rozvojovej osi“ prechádzajúcej stredom sídliska.

Prezentácia formou rozloženej uličnej fronty je obvykle využívaná pri ukazovaní kompaktnej panorámy ulíc, či bulvárov. Jej aplikovaním na Petržalský okruh PLURAL umocnil skutočnosť, že obe jej strany nie sú vnímané ako celok, že architektonické projekty vznikajú akosi povedľa tejto dopravnej tepny a nie na nej. Väčšina zo stavieb cestu, pri ktorej vznikli, ignorujú, vytvárajú indiferentné štruktúry, obracajú sa ku komunikácii fasádami pri ktorých nie je celkom jasná ich orientácia (najlepšie vystihuje prístup neskoro postmoderná budova Daňového úradu), iné sa od nej oddeľujú, chránia bariérami a technickými podlažiami, prijímajú drive-in stratégiu s charakterom diaľničnej infraštruktúry (ako je na príklad Obchodný dom Atrium od Ľubomíra Závodného, alebo vedľajšie fitness Relax od Andrei Klimkovej). V prípadoch keď pracujú s oboma stranami cesty sa však túto líniu usilujú čo najviac potlačiť, prekonať (spomeňme víziu architekta Vladimíra Dedečka premostiť výstavisko Incheba so sídliskom rozsiahlymi plochami terás, alebo nedávne úsilie o prekrytie Einsteinovej ulice ľúbivou krajinnou štruktúrou ateliéru Šebo a Lichý).

Polohy ľudskej živelnej aktivity, generovanej viac ekonomickým potenciálom než racionálnym plánovaním, by sa tak zdanlivo mohli podobať podobne živelným prvkom lesov, či náletových plôch s pozostatkov nerealizovaných stavebných plánov. Tieto prírodné ostrovy, ktoré lemujú významnú časť predstaveného okruhu však v sebe nesú významný potenciál siahajúci za nutkavú potrebu nekonečnej inovácie a rastu.

Autori „Paralelnej Petržalky“ sa držia svojej zásady dokumentovania, neprejavujú ambíciu projektovať,  len v určitých vybraných miestach podľa charakteru krajiny a architektúry pripájajú referencie slávnych architektonických návrhov. Opatrne tak naznačujú vlastný názor na ich formovanie, stále v ňom však pretrváva poloha pozorovateľov, ktorý si snažia uchovať objektivizujúci odstup. Ich autorským gestom a vyjadrením je už samotné vizualizovanie nepovšimnutého ringu, architektonizovanie tohto útvaru, čím sa má stať ďalej formovateľným.

Na Slovensku je zriedkavé aby projektujúci architekti skúmali, mapovali terén svojho mesta ako iniciatívu k vlastnej tvorbe. Vo svete k takémuto vlastnému skúmaniu nájdeme rad referencií, samotní architekti štúdia PLURAL sa od začiatku Projektu Bratislava odvolávajú predovšetkým na dlhodobý výskumný projekt O. M. Ungersa o Berlíne. Ungers svoje návrhy, na ktorých v sedemdesiatych rokoch pracoval spolu so svojimi študentami na Cornelovej univerzite, publikoval v knihe Mesto v meste: Berlín: Zelené súostrovie (1977). Ungers týmto projektom reagoval na zmršťovanie a vyľudňovanie miest svojej doby a jeho kniha sa rýchlo stala manifestom pre uchopenie tohto procesu. Charakteristikou súčasnej Bratislavy však nie je zmršťovanie, naopak zažíva masívny stavebný boom. Mesto sa už dlhšiu dobu rozlieva do krajiny a v posledných rokoch sa aj stále viac zahusťuje vo svojom vnútri. Ungers reagoval na vtedajšie globálne udalosti, ropné krízy a nástup neoliberálnych politík, privatizácie verejného priestoru, ktoré iniciovali premyslenie verejného záujmu v meste a viedli k formulovaniu Lefebrvových téz práva na mesto.

V dnešnej dobe si stále akútnejšie uvedomujeme komplexnosť týchto práv, ktoré už nemôžu zahŕňať len ľudí ako druh. Globálna klimatická zmena nás núti hľadať súlad v koexistencii s čo najširším spektrom živých organizmov a entít nevyhnutných pre našu existenciu. Hľadať spôsob života medzi druhmi ako predostiera Rossi Braidotti sa tak zdá byť nevyhnutný pre žitie spravodlivého sveta.
Jediný centrálne umiestnený objekt v priestore galérie, fotografia prírody temer bez náznaku civilizácie od Jána Kekeliho nepochádza zo skúmaného ringu, ale z dlhodobo diskutovanej centrálnej petržalskej osi. Podobne ako na petržalskom okruhu aj v jej centre ešte prežíva divoký nearchitektonizovaný a neregulovaný biotop, ktorý tu zdanlivo bez prekážok bujnie. (Rôzne stavebné projekty od silne medializovaných ako je Nové lido, a spomínanej centrálnej rozvojovej osi až po tie „ututlávané“ ako je snaha zástavby lokality Pečianskeho ramena a pohraničných zón však spochybňujú tento pokoj). Melancholickú Kekeliho fotografiu tak môžeme čítať ako metaforu, ale aj ako výzvu potreby radikálneho premyslenia konceptu práva na mesto a toho či sme my ľudia jeho výhradnými nositeľmi.

Projekt Bratislava vol. 2.: Paralelná Petržalka
Galéria Photoport, 28. 12. 2018 – 10. 1. 2019
Autori: Martin Jančok, Michal Janák, Zuzana Kovaľová, Ruslan Dimov + Ján Kekeli

Foto: Ján Kekeli.

Foto: Ján Kekeli.