Rozhovor / MISCHER TRAXLER STUDIO (AT) / Hľadáme trojrozmernú odpoveď na otázky

Katharina Mischer a Thomas Traxler, foto: Daniel Gebhart de Koekkoek

Katharina Mischer (1982) a Thomas Traxler (1981) založili svoje dizajnérske štúdio vo Viedni v roku 2009. Sústreďujú sa na experimentálne a konceptuálne myslenie a vždy zohľadňujú existujúci kontext. Ich tvorba je veľmi cielene sústredená na testovanie nových procesov výroby a na inštalácie, tie sú často kinetické a interaktívne. Vo svojej práci sú poetickí, sústredení aj hraví, rešpektujú prírodu a stále hľadajú aj ukazujú cestu, ako to robiť inak.

 

Vašu tvorbu vnímam roky ako veľmi pekne prepojenú s prírodou – to, ako pracujete s formou, procesmi odpozorovanými z prírody, svetlom, pohybom? Aký bol váš posledný rok, čo bolo najlepšie a na čom práve robíte?

Dosť sme si užili cestu do Japonska, kam sme šli robiť dva výklady pre Hermès. Bola to veľmi milá spolupráca, s veľmi milým tímom v Tokiu a s myslím, uspokojivým výsledkom. V Hermès sa o nás dobre postarali a po projekte sme sa ešte vybrali na umelecké ostrovy Naošima a Taošima. Keby sme tam nemali prácu, tak skoro by sme sa tam nedostali. Druhým skvelým momentom bola príležitosť pracovať so sklom na medzinárodnom sklárskom sympóziu v Novom Bore. Pracovali sme tam dve doobedia s úžasným tímom fúkačov skla, mohli sme tam všelijako experimentovať. Dúfam, že sa niektoré experimenty posunú aj ďalej. A teraz už pracujeme hlavne na budúcoročných projektoch. Robíme na interaktívnej veci, ktorá bude nastálo osadená v múzeu v Nemecku a ešte na ďalšom interaktívnom projekte pre výstavu o dizajnérskych dvojiciach a ich rozhovoroch. Ten má mať otvorenie v máji na budúci rok. Ďalej spolukurátorujeme aktualizovanú, novú verziu MAK Design Labor v MAK – u vo Viedni, kde budeme robiť aj výstavný dizajn.

Výklady pre Hermès, foto: ⓒ Satoshi Asakawa/ Courtesy of Hermès Japon

Okrem toho, ako viem, celkom veľa učíte. Ako vnímate nastupujúcu generáciu? A čo zdôrazňujete študentom počas svojich prednášok?

To je ošemetná otázka, keďže nechceme hádzať všetkých študentov do jedného vreca. Máme pocit, že mnohí študenti majú akoby väčší stres z toho, čo budú robiť po škole. Niektorí by chceli mať istotu, že keď spravia všetko, čo sa od nich žiada, nejaké miesto sa pre nich určite nájde. Lenže v oblasti dizajnu sa nedá len vypĺňať nejaké kolónky. Štúdium dizajnu vyžaduje zapálenie, odhodlanie, zvedavosť a veľa práce. Našim študentom a študentkám dookola opakujeme, že potrebujú zistiť, v čom sú dobrí, pre akú konkrétnu oblasť sú zapálení, že si treba ujasniť čo ich baví a do čoho vkladať úsilie. Lebo ako náhle naozaj viete, čo máte radi a v čom ste dobrí, dajú sa nájsť medzery a možnosti do budúcna.

Čo si myslíte o rozostrenosti pojmu dizajn? Aká je z vášho pohľadu jeho aktuálne úloha/pozícia v spoločnosti?

Myslíme, že dizajn môže zastávať mnohé pozície – stále je tu priestor vo výrobe a v novej definícii produktov a vo výskume toho, ako by sa produkty dali zlepšiť. Ale popritom, môže dizajn spochybňovať súčasné trendy a smerovanie v spoločnosti, prostredníctvom produktov vie komunikovať rôznorodé témy, dokáže analyzovať špecifické problémy a testovať a hľadať riešenia i rôzne spôsoby. Dizajn nemusí nevyhnutne byť o „novom pre nové“, mal by hľadať lepšie alternatívy, často nanovo využívajúc to, čo už existuje.

Misy, projekt reversed volumes 2014, foto: Yara Varela pre PCM Design

Misy, projekt reversed volumes 2013, foto: Yara Varela pre PCM Design

A aká je vaša pozícia/prístup? A ako sa menila/l odkedy ste začali spolu robiť?

Náš prístup sa oproti tomu, čo bolo na začiatku, veľmi nezmenil. Vždy sme totiž pracovali s témami a reagovali na kontext každého projektu. Nikdy to nebolo tak, že sme si najprv povedali: Chceme
robiť ten, či onen objekt. Skôr sme sa pýtali otázky ohľadom istej témy či situácie a potom sme hľadali vhodnú trojrozmernú odpoveď. Táto metóda vedie k rôznym výsledkom a takto vlastne pracujeme doteraz. Našťastie nemáme núdzu o zákazky, takže v tomto ohľade máme slobodu.

Pýtam sa aj preto, lebo by som chcela vedieť, čo si myslíte o interdisciplinarite vo vašom odbore, ktorá je aktuálne tak zdôrazňovaná?

Niekedy sa nám zdá, že sa o interdisciplinarite viac rozpráva, než sa v skutočnosti takých projektov robí. Tak či onak, interdisciplinárne projekty naozaj otvárajú novšie obzory a radi by sme s ďalšími disciplínami pracovali viac. Vyžadujú si však tiež viac času a dialógu. Navyše býva veľmi zložité nájsť ochotných partnerov z iných odborov, ktorí by mali vôľu, čas a rozpočet na výskum a experimentovanie.

Z edície „realLimited“ Hríby, foto: Rene van der Hulst

Z edície „realLimited“, Lampa

Koho práca je pre vás v súčasnosti zaujímavá?

Mám pocit, že každý deň nás zaujmú a inšpirujú rôzne veci alebo ľudia. Momentálne nás fascinujú ľudia, ktorí dokážu motivovať ostatných s cieľom pomáhať zlepšovať enviromentálne a spoločenské problémy. Veľmi sa nám páčia projekty ako „one litre of light“  alebo  Mark van Baal, ktorý pomocou sociálnych médií motivuje ľudí k tomu, aby sa stali akcionármi ropnej spoločnosti Shell a prinútili ju tak začať investovať do alternatívnych zdrojov energie. Máme radi, keď sú projekty optimistické, motivačné a ukazujú, že každý z nás môže niečo ovplyvniť.

A aký je váš vzťah k novým technológiám? Nielen ako dizajnérov, ale aj užívateľov. Trávite veľa času na sociálnych sieťach?

V posledných rokoch sme pracovali na interaktívnych projektoch, v ktorých sú senzory a kódovanie nevyhnutné. Taktiež sa to týka aj prototypovania, technológií ako 3D tlače, rezania laserom a ďalších vecí, ktoré sú fakt zaujímavé. Takže v štúdiu používame technológie rozmanitým a zaujímavým spôsobom. K sociálnym sieťam sa staviame rôzne. V súkromí ich úplne ignorujeme, keďže nemáme potrebu hocičo oznamovať svetu. Podľa nás je to strašná nuda. Snažíme sa byť spoločenskými v skutočnom svete, uchovávať si blízke vzťahy s rodinami a s tými niekoľkými ozajstnými priateľmi, čo máme. Naše štúdio má instagramový profil, kde ochotne zdieľame projekty, nechávame iných nahliadnuť do našej praxe a zdieľame veci, ktoré sa v ateliéri dejú, ale tiež sa nejdeme pretrhnúť).

Lebel L, Krehký balans Utópie pre London Design Biennale 2016 s témou ‛Utopia by Design’, foto: Simon Scherrer

Vaše štúdio je povedzme už etablované, máte zaujímavých klientov. Vyžijete z toho, alebo je to stále napínavé?

Na začiatku sme nevedeli, či štúdio vôbec prežije niekoľko ďalších mesiacov a prvých päť či šesť rokov bolo fakt drsných. Teraz generuje dosť príjmu pre nás a asistenta. Niektoré roky sú lepšie, niektoré horšie a asi tak skoro nebudeme veľmi bohatí, ale dalo by sa povedať, že zarábame „normálne“. Najmä, keď popritom učíme a máme dodatočný príjem bez výdavkov. Povedali by sme, že nám to stačí, necítime sa byť chudobní a máme veľa pekných zážitkov, ktoré by ľudia s obyčajnými povolaniami nemali.

Hovorí sa vzletne, že čas je najväčší recenzent. Čo myslíte, ktorý z vašich doterajších projektov obstál?

Takto spontánne by sme povedali, že nechceme vynechať žiadny projekt – pri každom jednom sme sa niečo naučili a vzhľadom na lehoty, financie a súvislosti, mali všetky v čase ich vzniku zmysel. Dosť veľa našich projektov je dodnes aktuálnych a niektoré z nich, by sme radi rozvíjali ďalej. Najúspešnejšie projekty boli určite „the idea of a tree” a „realLimited”. Aj po desiatich rokoch sa totiž stále týkajú aktuálnych tém ako napr. alternatívna výroba, používanie alternatívnych zdrojov alebo tematizovanie straty biodiverzity. Oba projekty sa pravidelne vyskytujú na výstavách po svete a „the idea of a tree“ sa nachádza v niekoľkých stálych expozíciách. Z novších projektov sú to interaktívne projekty „curiosity cloud” a „LeveL”, ktoré stále nestratili čaro. Pri produktov by to boli misky a tácky v rámci série „reversed volumes“. Sú stále skvelými malými predmetmi do domácnosti.

Projekt The idea of tree, lavica (od 2008), foto: archív Mischer Traxler

Projekt The idea of tree, proces výroby (od 2008), foto: archív Mischer Traxler

Projekt The idea of tree, svietidlá (od 2008), foto: archív Mischer Traxler

Žijete v Rakúsku, vo Viedni. Je z vášho pohľadu niečo typické pre súčasnú rakúsku dizajnérsku scénu, zmenilo sa v nej niečo?

Bohužiaľ ani nie, dnes je dizajn, ako mnoho iných ďalších odborov úplne globálny a dizajnéri berú inšpiráciu z najrôznejších oblastí a kútov sveta. Väčšina geografických území stratila na dôležitosti. Napriek tomu by sa možno dalo povedať, že rakúski dizajnéri a dizajnérky oplývajú skromnosťou a potrpia si na dobrú kvalitu. V návrhoch sa tiež často nachádza remeselný aspekt, najmä v prípade prototypov a pri menších edíciách. Máme to šťastie, že je tu ešte stále dosť vitálna remeselná kultúra.

Projekt Vzory Viedne, Papuče (inšpirované vzorom rybej kosti – typickej pre viedenské drevené parketové podlahy), 2015, foto: archiv Mischer Traxler

O čom snívate?

Práve v tejto chvíli o dovolenke na nejakom teplom ostrove s dobrým červeným vínom a veľa spánkom. Ale čo sa práce týka – fajn by bol nejaký rezidenčný projekt, kde sa sústredíte na nejaký konkrétny projekt, pri ktorom treba veľa rozmýšľať, na výskum je veľa času a nie tieto dennodenné povinnosti, ktoré sa musia riešiť pri prevádzke štúdia.

Prídete opäť do Bratislavy?

V Bratislave sme neboli už dlhšie a momentálne sa myslím ani nechystáme. Možno by sme mali prísť konzultovať s kurátormi Múzea dizajnu ohľadom výstavy Bakelitu v MAK-u, ale to ešte nie je isté. Ale spomíname na to, keď sme robili projekt pre Bratislava Design Week v roku 2013. Išli sme vtedy vrámci výskumu pešo z Viedne do Bratislavy. Zabralo nám to dva super vyčerpávajúce dni (jednu noc sme niekde prenocovali). V každom prípade, to bol jeden z najlepších zážitkov v našom živote a často na ten výlet spomíname, ako na inšpiratívnu cestu. Určite by sme si to chceli niekedy zase zopakovať.

A možno by sme sa mali na oplátku teraz vyraziť na prechádzku z Bratislavy do Viedne my. ) Ďakujem za rozhovor.

Mischer Traxler Studio na BADW 2013, foto: archív MischerTraxler

Cesta z Viedne do Bratislavy, foto: archív MischerTraxler

Na úvodnom obrázku: Projekt Light Volumes pre Victor Hunt Designart Dealer, 2017, foto: archív MischerTraxler
6 / 12 / 2018
by Ľubica Hustá
Zdieľaj na Facebook