Rozhovor / NASTASSIA ALEINIKAVA / Je dôležité navzájom sa pochopiť

Rozhovor s dizajnérkou šperkov a okuliarov Nastassiou Aleinkava. O živote v Prahe, o stratenej identite v Bielorusku, či o spolupráci s IOKO.

V portfóliu optiky IOKO, ktorá sa doteraz profilovala ako concept store pre výnimočný dizajn okuliarov pribudla v poslednej dobe sebavedomá limitovaná kolekcia IOKO & NA eyewear. Autormi sú v Čechách pôsobiaca dizajnérka Nastassia Aleinikava, jej manžel Pavel Kahotski a Dana Prekopová (IOKO). Nastassia Aleinikava je aj na vrstevnatej českej dizajnérskej scéne výrazný zjav. Venuje sa najmä šperku a dizajnu okuliarov. Minulý rok získala ocenenie Dizajnérka roka na Czech Grand Design, čo je v Čechách najvyššie ocenenie.

Nastassia Aleinikava, foto: Vojtěch Veškrna

Ty nie si pôvodom Češka. Aká bola tvoja cesta do Prahy?

Áno, som z Bieloruska. Tam som vyštudovala strednú umeleckú školu a následne som hľadala vysokú školu, ktorá by stála zato. Tá v Bielorusku mi neprišla ideálna, napríklad aj kvôli korupcii na nej, ale aj kvôli kvalite vzdelania. Tak som sa pokúsila ísť na školu v Petrohrade, pretože tam sú najjednoduchšie podmienky pre štúdium uchádzačov z bývalých sovietskych krajín. Ale zistila som, že to mesto nie je pre mňa.

Prečo? V čom ti to pripadalo náročné?

Severské, tmavé a príliš veľkomesto. Komplikované na transport. Z internátu do školy to bolo hodinu a pol, troma spojmi.

Ako si prišla na Prahu?

Pre Prahu som sa rozhodla, lebo mi pripadala najprijateľnejšia. Napríklad vzdelanie je zadarmo. Mne rodina nemohla platiť školu niekde v Nemecku. A zároveň čeština je slovanský jazyk, takže je jednoduchšie si ho osvojiť. A od momentu kedy som sa rozhodla, som mala pocit, že to začalo fungovať. Našla som v Minsku prípravné kurzy češtiny a potom som ešte dala ročný kurz na Karlovej univerzite. To mi dovolilo byť v Prahe a adaptovať sa.

Vždy si chcela študovať šperk?

Nie, pôvodne som chcela ísť na textil. V podstate na prvých prijímačkách som išla na textil, ale nevzali ma. Pochopila som, že mi to asi nesedí. Išla som na konzultácie za Karolom Vratislavom Novákom a tie boli super. Pomohol mi rozhodnúť sa. A tak som išla na šperk. Mala som s ním menšie skúsenosti už zo strednej. S jednou spolužiačkou sme robili niečo pre Volvo Moskva Fashion Week. Ale nebola som si vtedy istá. Asi aj preto, že v Bielorusku sa to nedá veľmi študovať. Otvára sa raz za 5 rokov a je to skôr kováčstvo.

Ty si potom študovala v Ateliéri u Evy Eisler. Ako na to spomínaš?

Bola pre mňa veľmi dôležitá. Prijal ma ešte Novák, ale už pred začiatkom školy prevzala ateliér ona. Vlastne som bola jej prvá „šesťročná“ študentka. Teda celých šesť rokov s ňou. Aj ona bola úplne nabitá energiou a s chuťou ten ateliér viedla od začiatku. Vtedy sa čerstvo prisťahovala z NYC a predávala svoje skúsenosti veľmi veľkoryso. A aj spolupráce, ktoré dohodla počas štúdia, boli pre nás skvelá skúsenosť. Bola tam podpora aj pochopenie. Bolo to super.

Ako by si porovnala kultúrne prostredie v Bielorusku a v Prahe. Ako si vnímala tie rozdiely? Predsa len Bielorusko vnímame ako nie veľmi demokratickú krajinu, s diktátorskými črtami a s Lukašenkom na čele.

Myslím, že média trochu preháňajú. Mám pocit, že robia z Bieloruska odstrašujúci príklad, aby skôr zakryli tunajšie problémy. Nie je to až také hrozné, ale áno, demokracia to nie je. Z môjho pohľadu má ale Bielorusko jeden veľký problém a to je, že ľudia stratili svoju identitu. Možno ju ani nikdy nemali. Nikto z Bielorusov poriadne nevie kto je, kam patrí. Ta minulosť ako súčasť ZSSR je silná. Prirodzene sú nám blízky Rusi, ale aj Kazaši. Aj mladšie ročníky ako ja, vnímame Sovietsky zväz ako krajinu, kde sme patrili. Teda samozrejme nesmútime za socialistickým zriadením, ale za tých 20. rokov slobody, bohužiaľ pod diktátom Lukašenka, sa tam vôbec nevytvorilo prostredie pre hľadanie novej identity. Aj preto ma na Čechoch na začiatku strašne bavilo, že som stretávala slovo český na neobvyklých miestach. Napríklad český chlieb, české vianoce. Mne to prišlo ako totálny nezmysel, že čo to je český chlieb. Veď aj Nemec má chlieb. Až neskôr som si uvedomila, že keby sme aj my v Bielorusku viac pomenovávali naše veci napríklad takto, že by nás to možno posilnilo ako národ. U nás je to skôr ako nadávka. Čiže stratenú identitu, ktorú štát nepomáha nájsť, vnímam ako najväčší problém.  Je to zamrazené, dejiny sa prekrúcajú a nerieši sa to. Tu je to také pozitívne, napríklad ta oslava 100 rokov od vzniku ČSR. Aj keď aj tu je trochu cynizmus, ale dejiny sa naozaj skúmajú, pripomínajú, je o nich záujem a neprekrucujú sa.

Kolekcia Voynich rukopis, foto: Tereza Ondrušková

A čo mladšia generácia v Bielorusku? Čo tamojšia dizajnérska a architektonická scéna? Ako ju vnímaš?

Za to obdobie čo som tu, sa to veľmi zmenilo. Kto má nejaké peniaze na cestovanie, tak cestuje. To je veľmi pozitívne, lebo potom sa vracajú domov a menia to tam. Minsk je normálne európske mesto, samozrejme s nádychom sovietskej minulosti, ale je tam celkom intenzívny nočný život. Inšpirácia ide z Berlína. Aj dizajn sa nejako vyvíja, ale chcela by som aby Bielorusi čerpali viac zo svojej autentickosti, strašne veľa vecí sú také kopírky. Nevidím tam veľa pôvodných myšlienok. S architektúrou je to dosť biedne. Je to taký turecký, neoriginálny štýl. Možno niekde medzi súkromnými stavbami sú aj zaujímavejšie realizácie. Ak by som mala niekoho spomenúť napadá mi značka kožených doplnkov Kill today. To je slečna, ktorá vyrába celkom zaujímavo riešené kabelky.

Aká bola tvoja adaptácia po škole do profesionálnej reality. Zaskočilo ťa niečo?

Ten prechod bol úplne plynulý, lebo už od tretieho ročníka som sa snažila presadzovať. Vystavovali sme a zúčastňovali sme sa rôznych dizajnérskych supermarketov ako ateliér aj individuálne a postupne sme už získavali nejakých zákazníkov. Mala som svoj ateliér, odpadla škola a bolo viac času na propagáciu. Veľký zlom bola moja diplomovka. Kde som riešila okuliare. Zrazu to bolo niečo úplne iné. Musela som sa veľa vecí naučiť, pretože si to vyžadovalo iné technológie, materiály. Trochu som sa roztrieštila na šperk a na okuliare.

Kolekcia Comets, foto: Taja Spasskova

Máš to stále tak?

Aktuálne sa okuliarom venujem minimálne. Viac to prevzal môj manžel (Pavel Kahotski) a zákazkovú výrobu vedie on. Ide hlavne o okuliare na mieru. Vôbec som to neplánovala, ale po niekoľkých Designblokoch, kde sme ich ukazovali, nám naozaj narástli zákazky. A ľudia chceli práve okuliare na mieru. Chýbala nám pevná výrobná technológia a bolo tam veľa technických problémov. Bolo toho nejak veľa. Musela som to začať regulovať. Pavel bol so mnou pri tom od začiatku a síce študoval filmovú a televíznu grafiku, ale ukázalo sa že sa to dosť hodí. Napríklad zistila som aká dôležitá je pre navrhovanie práca s počítačovými programami, ale aj grafický dizajn.

S akým materiálom pracujete pri okuliaroch?

Pracujeme iba s acetátom celulózy značky Mazzucchelli. Je to materiál z Talianska, ktorý sa vyrába v jednej rodinnej firme už 150 rokov. Sú skoro posledný v Európe. Pracujeme s ním dosť sochársky. Síce na začiatku je cnc fréza a 2D výrez, ale potom ho dotvárame a formujeme ručne. Čiže každý kus je originál.

Čo je najťažšie pri navrhovaní okuliarov?

Ja si myslím, že najnáročnejšia je dobrá komunikácia s klientom. Aby sme sa navzájom pochopili. Čo naozaj chce. Niektorí ľudia sú ako slepé mačiatka. Vidia dosku materiálu a nevedia si to predstaviť. Takže ja im to celé musím vysvetliť.

Ako vnímaš rozdiel medzi prácou nad šperkami a okuliarmi? A spolupracuješ s módnymi návrhármi?

Je to veľmi podobné napríklad čo sa týka nástrojov. Potom prirodzene prenášam veľa štruktúr a povrchov, ktoré mám na šperkoch, aj do okuliarov. Každý materiál chce ale inú modeláciu. Ono sa to vytvára priebežne. Naposledy sme s okuliarmi napríklad spolupracovali s Preciosou components pri novej kampani. S módou je to pre mňa náročnejšie. Je veľmi rýchla a šperk, aby bol funkčný, potrebuje čas. Aby som vychytala nositeľnosť. Mne sa občas stalo v spolupráci s módnymi dizajnérmi, že vo chvíli kedy oni už dorábali kolekciu, ja som bola na začiatku. Boli sme totálne nezosynchronizovaní. Musím mať čas. Chcem aby moja kolekcia vedela žiť svojím životom. Nechcem aby to končilo jednou sezónou. Mám pocit, že sú to potom len doplnky. Bižutéria.

Minulý rok si získala hlavné ocenenie na Czech Grand Design. Aj za šperk (kolekcia Utópia) aj za okuliare.  Čo si zažívala potom?

Hlavne silnú medializáciu a to aj z médií, ktoré by si ma asi predtým nevšimli. A písali o mne aj v Bielorusku). Asi tam bol aj záujem nových klientov, ale s mnohými som pracovala už aj predtým, čiže bolo to aj pre nich zadosťučinenie, že si vybrali dobre).

To bol aj prípad spolupráce s Danou Prekopovou a značkou IOKO. Ako ju hodnotíš?

My sme sa navzájom sledovali už dlho. Keď som robila svoju diplomovku, bol pre mňa napríklad už aj fcb IOKO veľmi zaujímavý zdroj dobrých a kvalitných značiek. Dana Prekopová si ma tiež všimla a viacerí ľudia ju na nás odkazovali. Čiže keď sme sa stretli, tak sme sa rozprávali štyri hodiny bez prestávky o okuliaroch. Ona má veľa skúseností z veľtrhov a vidí veci z iného uhla. A tak na konci schôdzky Pavol povedal: „tak poďme niečo spolu robiť“. A Dana P. sa tomu potešila, lebo už dlhšie chcela niečo také iniciovať. Mať vlastnú kolekciu.

IOKO x Nastassia Aleinikava Eyewear Lookbook 2018 Photo: Patricia Kvasnovska Styling: Nina Ford Muse: Ingrid Timková

IOKO x Nastassia Aleinikava Eyewear Lookbook 2018 Photo: Patricia Kvasnovska Styling: Nina Ford Muse: Ingrid Timková

Naučila si sa niečo nové počas tejto spolupráce?

Áno to bolo asi najrapídnejší vzhľad do nových technológií a naučili sme sa veľa takých neviditeľných vecí. Nepísané pravidlá, ktoré Dana Prekopová pozná zo svojich skúseností. Iná bola aj voľba materiálov. Ona vybrala také, ktoré by nás na začiatku nenapadli. Ale vo výsledku sme videli, že je to dobré a že má dobrú predstavivosť. Myslím, že táto spolupráca nie je na konci. Stretli sme sa osobne aj profesionálne. Je to super.

Koho rešpektuješ na scéne tvorby okuliarov vo svete?

Veľmi som obdivovala Rigards, to je takový chalan z Ázie, ktorý si založil značku v Kalifornii a pracoval veľa s rohovinou. Páči sa mi ako sochársky pracuje, ale zároveň je tam veľa ázijských vplyvov. Jeho okuliare sú úplne iné ako ostatných dizajnérov. Teraz urobil niekoľko kolekcií z hliníku, ale tie sa mi až tak nepáčia. S Pavlom máme ešte obľúbeného NY majstra Wesley Nighta, ktorý pracuje tiež s rohovinou a vytvára okuliare ručne. Sú to také úplne klasické, nenápadné okuliare. Má malú dielničku a natáča videa ako ich vyrába a tie sa nám páčia. Sledovali sme jeho postupy a pozerali čo má v dielni. Fandíme mu. A robí podobne ako my, aj custom made okuliare. A samozrejme nám sa páči napr. polovica toho čo má IOKO v ponuke. Sú to okuliare z malých, často rodinných firiem, ktoré ani nemáte šancu inde uvidieť.

A na záver ty odkedy nosíš okuliare?

Od 11. rokov a mám taký zlý zrak, že nemôžem nosiť šošovky. Pre mňa sú okuliare moja súčasť. Čiže nedávam ich dole.

A koľko ich máš?

Ja mám jedny. Nie je to lacné. Mám drahé sklá.

Kolekcia Utopia, foto: Vojtěch Veškrna

22 / 11 / 2018
by Ľubica Hustá
Zdieľaj na Facebook