Esej / MANHATTANHENGE

"Niekedy začiatkom júla sa slnko dostane na určitú pozíciu a jeho lúče sa tak zarovnajú s rovnobežnými ulicami, ktoré pretínajú ostrov od východu na západ."

Foto: Katarína Poliačiková.

1. Manna-hatta

Na Manhattan-e sa mi vždy páčilo to trojité “a”, ktoré ho rytmicky rozdeľuje a zároveň mu dodáva určitú údernosť a sebavedomie. Keď rozdelíme názov najzaľudnenejšieho ostrova na svete na Man+hat+tan, skrýva sa v ňom opálený muž v klobúku. Opálený muž v klobúku, kráčajúci Central parkom. Názov Manhattan má svoj príbeh, ktorý však nehovorí o mužovi, ani o klobúku, a siaha až do časov, keď ostrov pokrývali naozajstné lesy. A boli to práve tieto lesy, ktoré vtedy naplnili významom dnes abstraktne znejúce slovo. “Manhattan” je prvým pôvodným názvom miesta, ktorý zaznamenali európania pri objavovaní Severnej Ameriky. Pri jeho interpretácii sa etymológovia vracajú na začiatok sedemnásteho storočia, k reči pôvodných obyvateľov územia. Oblasť od severu Hudson Valley až po New Jersey a Pensylvániu v tých časoch obývali indiáni z kmeňa Delaware. Hovorili dvoma rôznymi dialektami jazyka Lenape: Munsee a Unami. Aj keď toto územie objavil taliansky moreplavec Giovanni da Verrazzano už v roku 1524, k samotnému zmapovaniu prišlo až v ďalšom storočí. Názvy “Manahata”, “Manahatin” a “Manna-hatta” sa v roku 1609 objavili v dokumentoch z expedície angličana Henryho Hudsona, plaviaceho sa pod holandskou vlajkou.

K hľadaniu samotného významu slova sa viaže niekoľko etymologických legiend. Napríklad misionár John Heckewelder vo svojich štúdiách jazyka a zvykov Amerických indiánov popísal miestnu tradíciu opíjania sa alkoholom. Ten mali dostať od holanďanov, ktorí od nich v roku 1625 kúpili ostrov. “Mannahattanink”, “Mannahachtanink” alebo “Manahachtanienk” podľa Heckeweldera znamenalo “ostrov, kde sme sa opojili”. Podľa dôsledného rozboru však delawarské slovo “/mënáhtiin/”, nesúce význam “všetci opití”, nemá s Manhattanom nič spoločné – minimálne etymologicky. Rovnako, ako jeho ďalšie výklady: “ostrov mnohých kopcov” alebo “vír pri bráne pekla”.

Formovanie naratívu je spôsob, ako si privlastniť takmer čokoľvek. Obzvlášť dôležité sú príbehy pri vytváraní si vzťahu k novému miestu. A presne takto sa interpretácia indiánskych názvov miest stala samostatným žánrom vo euro-americkom folklóre.[1] Čo všetko by ešte mohol Manhattan predstavovať? Napríklad zabudnutý rituálny tanec alebo pomenovanie fázy mesiaca.

K tomu, čo sa naozaj skrýva za jeho významom, sa dostávame cez osobu Alberta Anthonyho s indiánskym menom “Osamelá borovica”. Anthony, ktorý pôsobil koncom devätnásteho storočia ako kňaz, si po svojom otcovi zachoval dobrú znalosť jazyka pôvodnej komunity Delawarských indiánov. Práve vďaka nemu sa etymológom podarilo odkryť presný zmysel slova, ktorý pramení v nárečí Munsee. Pravý príbeh pôvodnej formy Manhattanu, “Manaháhtaan”, nám hovorí o kultúre, ktorá dokonale poznala a rešpektovala svoje miesto: miesto ako zdroj neobyčajne kvalitných surovín a vlastnej identity. Na území dolnej časti ostrova, presne tam, kde sa dnes nachádza Wall Street a Financial District, pred niekoľkými storočiami rástli biele orechy s drevom vychýrenej kvality. Bolo až také výnimočné, že pre indiánov predstavovalo najcharakteristickejšiu črtu ostrova. Slovo “Manaháhtaan” prezrádza špecifické využitie tohto dreva. V reči Munsee znamenalo Manah zbierať a aht luk.

A tu príbeh končí: Manhattan znamená “miesto, kde zbierame drevo na naše luky.

2. Manhattan

Manhattan, epicentrum New York City, sa vo svojom jasne vyhranenom priestore rozpína do výšky a zažiť ho je isté vertigo. Skúsenosť tohto miesta sa zdieľa len veľmi ťažko – aj preto som riadky, ktoré nasledujú, prepisovala niekoľkokrát. Dnes má Manhattan (okrem dreva na luky) hocičo, na čo si pomyslíte. Všetky druhy jazykov, architektúry, jedla, lásky, šťastia, nešťastia, počasia. Manhattan je v detailoch. Je to rytmus chôdze a správna rýchlosť, akou potiahnete metro card cez turniket. Chaos s vlastnými pravidlami a miesto neuveriteľných historiek, kde vedia byť vzdialené veci zvláštne na dosah. Manhattan je predovšetkým mnoho vrstiev: nielen tých viditeľných, ktoré sa sformovali cez architektúru, ale aj vrstiev ľudských naratívov. New York City dodáva veľkú intenzitu čomukoľvek. Emóciám, príbehom, interakciám, a vďaka jeho urbanizmu aj svetlu. Po čase si možno všimnete, že naozaj existuje niečo ako “New York kind of light”. Nekompromisné a veľkolepé. Svetlo, ktoré dokáže dať majestátnosť aj smetiam na chodníku.

Zdroj:http://affordablehousinginstitute.org/

3. Manhattanheng

V lete sa mi zdá Manhattan najviac sám sebou, a teda občas neznesiteľný. Niekedy v júni sa masy betónu rozpália a vyhasnú až na konci septembra. Vtedy si vždy pripomeniem temnú stranu newyorského leta, ktorú dokonale vystihujú úvodné vety z knihy Bell Jar od Sylvie Plath. Aby sa tá neopísateľná horúčava nestratila v preklade, tu je originál:

“New York was bad enough. By nine in the morning the fake, country-wet freshness that somehow seeped in overnight evaporated like the tail of a sweet dream. Mirage-grey at the bottom of their granite canyons, the hot streets wavered in the sun, the car tops sizzled and glittered, and the dry, cindery dust blew into my eyes and down my throat.”[2]

Spomínané rozpálené kaňony z granitu vznikli úplne neromanticky, a to vďaka urbanistickému konceptu gridironu, ktorý je na Manhattane dotiahnutý do absolútneho extrému. Dvanásť vertikálnych Avenues pretína dvestoosemnásť horizontálnych ulíc. To znamená takmer 10 600 rohov, na ktorých sa stále niečo deje. Zatracovaný aj chválený, “grid” dáva všetkému chaosu aspoň formálny poriadok a ak aj netušíte nič iné, viete aspoň, kde stojíte. Mriežka, na ktorej Manhattan vyrástol, vytýčila budúcnosť mesta ďaleko dopredu. Jej dve dimenzie, ktoré sa môžu javiť ako obmedzujúce, otvorili cestu trojdimenzionálnej slobode neustále rastúcich a navzájom sa prekrývajúcich horizontálnych vrstiev.[3] Manhattan je obrovský tetris, v ktorom sa môžete prechádzať a nekonečne obdivovať krásu eklektických architektonických bizarností. Architektúru Manhattanu tvoria vrstvy vízií a zlyhaní, ktoré neustále prepisujú samy seba. A práve vďaka tejto mriežke má New York aj svoj “Stonehenge” – teda Manhattanhenge, ktorý s prehistorickou stavbou v Anglicku alebo rituálmi pôvodných obyvateľov nemá nič spoločné. Manhattanhenge nič nemeria a vznikol vlastne náhodou. Oficiálne zdroje popisujú Manhattanhenge ako “prírodno-urbánny úkaz”. Niekedy začiatkom júla sa slnko dostane na určitú pozíciu a jeho lúče sa tak zarovnajú s rovnobežnými ulicami, ktoré pretínajú ostrov od východu na západ. Večerné svetlo vtedy pretína ostrov s takmer filmovým efektom. Počas tých zopár dní, kedy je úkaz najlepšie viditeľný, sa v rôznych miestach formujú skupiny pozorovateľov, vybavených go-pro kamerami a selfie sticks. Všade, len nie na Times Square, ktoré už dávno prežiarilo prírodu. Spomínam si na jeden večer, kedy som, neoboznámená s týmto fenoménom, kráčala dole Manhattanom s nejakou dobrou hudbou v ušiach, míňala davy ľudí a zopár bláznov, ktorí v strede premávky vášnivo debatovali s blčiacou slnečnou guľou na konci temného koridoru mrakodrapov. Hlboké oranžové svetlo, odrážajúce sa na tmavých fasádach budov bolo takmer hmatateľné – akoby sa po ceste nasýtilo všetkým chaosom mesta. Slnečná trajektória dokonale kopírovala horizontálnu sieť ulíc. Alebo ulice slnko? Golden hour sa zmenila na Fire hour a počas tých pár minút, kým sa slnko ponorilo do Hudson River, bolo celé mesto v ohni. Na Manhattane sa nikto nikdy nezastaví, ale zrazu to bolo inak. Ostala som zaseknutá v dave ľudí, netušiac, že som sa ocitla v najlepšom čase na najlepšom mieste.  Ničomu som nerozumela, ale nechala som sa uniesť typickým New Yorkom – mestom, ktoré neustále balansuje na rozhraní fikcie a reality a v ktorom má takmer každá situácia kvality filmovej scény. Moju iniciáciu do Manhattanhenge zavŕšil zvláštny, rytmický pokrik:
“AYYYY-COOOOOO-WAAAAA-TAH-WAH-DOLLA”
“AYYYY-COOOOOO-WAAAAA-TAH-WAH-DOLLA”
“AYYYY-COOOOOO-WAAAAA-TAH-WAH-DOLLA”

Takmer ako v púšti, to svetlo a horúčava zrazu dali priestor vysokej abstrakcii a priamo predo mnou nadobúdali zvuky nové významy. Znelo mi to ako nejaká mantra v Munsee, spomínanej reči Amerických indiánov – z čias, kedy tu ešte neexistovala žiadna betónová sieť ulíc, ktorá by usporiadala svetlo. Trvalo však iba okamih, kým sa  “AYYYY-COOOOOO-WAAAAA-TAH-WAH-DOLLA” úplne neromanticky zmenilo na “Iced cold water for one dollar.”

Foto: Katarína Poliačiková

1 https://repository.si.edu/bitstream/handle/10088/16790/anth_Manhattan.pdf?sequence=1
2 Sylvia Plath, The Bell Jar
3 Rem Koolhaas, Delirious New York: A Retroactive Manifesto for Manhattan

 

 

21 / 10 / 2018
by Katarína Poliačiková
Zdieľaj na Facebook